desiatok historických plechových štvor i dvojkolesových vozidiel. Rande si dali na Hlavnej ulici v rámci 9. ročníka medzinárodného stretnutia historických vozidiel Cassovia Retro 2011. Obľúbené podujatie už tradične zorganizovali zanietenci z Veterán klubu Cassovia Retro Košice.
Pri historickej budove Štátneho divadla parkovali veterány rôzneho veku, tvarov, veľkostí, farieb i značiek. Kolorit dopĺňali ich posádky, muži a ženy oblečení v dobových kostýmoch. Asi najviac obliehaným a najfotografovanejším vozidlom bol čierny Ford T z roku 1918. Patril do cestnej flotily šiestich veteránov, na ktorých prišli do Košíc chlapi z Michaloviec. Búrlivý potlesk a ovácie zožali už pri príjazde do mesta. Keď totiž išli okolo hotela Hilton, pozdravovali ich takto účastníci košického kastingu súťaže Česko Slovensko má talent. Unikát, ktorý mal nielen košicú, ale i celoslovenskú premiéru, šoféroval Mikuláš Koščo z Michaloviec.
"Chceme aj v tomto trochu konkurovať Košiciam, i keď sme menšie mestečko, nemienime zaostávať," vtipkoval usmievavý chlapík v prefektnom elegantnom obleku a klobúku. Vtedy ešte netušil, že v súťaži krásy a elegancie - Concours d´Elegance a kategórii áut vyrobených do roku 1945 získa Ford T 1. miesto.
"Máme svoju vlastnú dielňu, v nej niekoľko áut, na ktorých pracujeme. Každý rok by sme chceli priviezť do Košíc aspoň jedno nové auto. Tento rok sme vytiahli Ford T, ktorý pochádza z Ameriky. Je v ňom ešte aj štítok s menom prvého majiteľa. Boli to vozidlá určené pre bežných ľudí, robotnícku strednú triedu. Ford totiž povedal, že začne vyrábať sériovo tieto autá aj preto, aby si ich mohli kupovať i jeho zamestnanci. Pokiaľ mám dobré informácie, prvé vozidlá, ktoré ešte nevyrábali sériovo, stáli okolo 800 dolárov."
Keďže pán Ford chcel, aby sa jeho ľudia vozili v autách, ktoré sami vyrábajú, spustil sériovú výrobu a v rokoch 1904 až 1927 ich bolo vyrobených zhruba 15 miliónov. Autíčko podobné motorovému kočiaru stálo nejakých 200 dolárov, čiže zamestnanec firmy si ho mohol kúpiť za trojmesačnú mzdu. Týmito fordmi vlastne začala motorizácia v USA vo veľkom.
"Získali sme ho cez internet, ponúkali ho na burze v Anglicku, kde sme ho nakoniec aj vydražili. Nemáme zistenú presnú spotrebu, motor je trojlitrový, jednorýchlostný, nemá prevodovú skriňu. Auto dosahovalo bežne rýchlosť do 60 km/hod. O chvíľu má 100 rokov, preto veľmi netlačíme na plyn, aby ešte nejaký čas vydržalo. Dokonca má ešte originál veteránistické anglické značky, asi o mesiac dostane slovenské, respektíve michalovské."
Kamarát M. Košča sa pochválil, že išlo o darček, ktorý venovali priateľovi pri príležitosti jeho úspešného ukončenia vysokej školy. Priviezli auto, kamarát sa pri ňom nechal vyfotografovať a čerstvému absolventovi fotku ukázal so slovami: "Pozri, ako sa dá urobiť perfektná fotomontáž". Vysokoškolák potom vyšiel na dvor a od prekvapenia mu takmer "spadla sánka". Čierny fešák tam stál v plnej kráse...
Farbu vybral sám
V prestížnej súťaži Concours d´Elegance bodovala aj krémovo-tmavohnedá Tatra 57 B, vyrobená v roku 1939. Jej majiteľ, Vojtech Tamaškovič z Košíc, sa veteránizmu venuje 16 rokov, svoju pýchu dával dokopy tri roky. Takmer všetko na tatrovke urobil sám, okrem lakovania a čalúnenia sedadiel.
"Pri renovácii veteránov treba vždy presne urobiť všetky potrebné detaily, avšak farebné zladenia som spravil tak, aby sa páčili i mne," zasvätil nás trochu do tajov mravčej práce veteránistu. "Tieto autá sa opäť začali vyrábať po roku 1945, teda po skončení 2. svetovej vojny. Zásadne ich vyrábali iba tmavomodré, čierne, prípadne bordové. Krémovohnedú som zvolil ja sám. Predchádzalo tomu niekoľko návrhov farebných kombinácií na plechoch, ladím to potom tak, aby jedna farba vychádzala z druhej. Niekto totiž urobí čiernu s bielou, čo považujem za otrasné."
Keď tatru dostal do rúk, bola v predrenovačnom stave celá prehnitá. Jazdila a slúžila až do roku 1976. "Potom ju ale niekto nechal vonku stáť, ako vrak už nebola pre nikoho zaujímavá. Auto bolo dovezené z Čiech. Pôvodne to bola Tatra 57 K, vlastnila ju pražská poriadková polícia. Nejaký pán ju neskôr kúpil do Brna-Vyškova a prestaval na Tatru 57 B, lebo pôvodne mala vojenský vzhľad. Spravil to niekedy v roku 1949, auto slúžilo do toho spomínaného roku 1976, ale už na súkromné účely. Motor má ležatý štvorvalcový, spotrebu 10 až 11 litrov na 100 km. Rýchlosť udávajú 90 km/hod, ale to sa mi zdá trochu prehnané. V skutočnosti vytiahne takých 70 až 75 za hodinu. Rekonštrukciu som ukončil nedávno, v Košiciach má teda auto premiéru a po celkovej generálke nabehaných iba 250 km."
Pán Vojtech, mimochodom farebne perfektne zladený s karosériou štvorkolesového klenotu, zvládol aj iné veterány. Napríklad známy a v svojej dobe veľmi obľúbený kabriolet Škoda Felicia. Momentálne pracuje na veľkej americkej limuzíne Nash z roku 1928, má ešte Tatru 12 vyrábanú v rokoch 1926 až 1933.
Patrilo mafiánom?
Fotoparáty cvakali a kamery bzučali takme neprestajne aj pri Citroëne 11 BN z roku 1948. V takmer mafiánskom oblečení pri ňom žoviálne postával Jozef Makohus z Michaloviec. Na bielych poznávacích značkách sa vynímal výrazný nápis: Alcapone. Ide o skratku mena Alphonsa Gabriela Caponiho, asi najznámejšieho amerického gangsterského bossa 20-tych rokov 20. storočia. Pôsobil najmä v Chicagu.
"Zaujímavosťou auta je to, že ho s obľubou používali najmä gangstri," vysvetľoval vari dvojmetrový sympaťák. "Aj preto na ňom máme značku Alcapone. Vozidlo malo niekoľko výhod. Keďže ide o dvojliter a teda dostatočne silný motor, mohli na ňom gangstri bez väčších problémov unikať pred strážcami zákona. Išlo o vôbec prvé vozidlo s predným náhonom, takže v lete, ale najmä v zime, ťahalo naozaj poriadne. Dvere sa otvárajú opačne než je dnes zvykom, preto mohli mafiáni strieľať po ich otvorení aj za jazdy. Je to veľmi šikovné a výkonné auto, keď bolo nové, výrobca udával rýchlosť 133 km/hod. A to hovoríme o roku 1948, kedy autá zvyčajne vytiahli 60 či 70..."
Autíčko vyzeralo akoby práve zišlo z výrobnej linky a J. Makohus ho považuje za svoj druhý najväčší životný objav. Tým prvým vraj bola jeho manželka. "S kolegom sme boli práve v Mníchove kvôli inému, modernému autu. Už okolo piatej ráno som mal zvláštne nutkanie, niečo nebolo v poriadku, nedalo mi spať. Vyšiel som von, ako sa rozvidnelo a šiel hlbšie medzi autá. A zrazu vidím tento citroën. Bol zdevastovaný, mal otvorené okná, určite do neho pršalo niekoľko rokov. Personál povedal, že auto patrí majiteľovi bazáru, Turkovi žijúcemu v Nemecku. Auto si doviezol z Turecka, tiež jazdil niekoľko rokov s veteránmi. Dohodli sme sa s ním a auto doviezli na Slovensko. Renovácia trvala štyri mesiace, traja ľudia ju robili každý deň. Auto bolo rozobrané do poslednej skrutky, opieskovali sme karosériu, gitovali, opravovali, niektoré súčiastky sme museli priviezť z Holandska." Citroën má spotrebu okolo 10 až 11 litrov.
Prevádzková hmotnosť auta je 1 200 kg, prípadní gangstri teda asi problém s prevážaním streliva či výzbroje nemali. Či v ňom náhodou nejazdil i nejaký skutočný mafiózo, zatiaľ nevedno. J. Makohus s kolegami a Ing. Várym, komisárom na atestáciu historických vozidiel teraz zisťujú pôvod auta. Nedá sa vylúčiť, že ich v tomto smere čaká nejedno prekvapenie. Keď však auto rozobrali, nenašli vraj vo vnútri žiadne zvyšky drog, ani guľky v karosérii. Možno i nejaké boli, ale za desiatky rokov zhrdzaveli a vypadli. Kufor má auto taký veľký, že by sa tam zmestilo aj ľudské telo, len by muselo byť skrútené a uložené za rezervným kolesom.
Michalovčania prišli do Košíc oblečení do konfekčných oblekov upravených tak trochu na dobové, chcú si však v budúcnosti nechať ušiť originál gangsterské. "Náš citroën láka a budí obrovský záujem aj u svadobčanov, vôbec im neprekáža, že ich vezie ´Alcapone´. Nuž a svadobní fotografi sa zameriavajú oveľa viac na auto a jeho dobovo odetého vodiča, ako na nevestu so ženíchom," dodal J. Makohus. Jeho Alcapone nakoniec v súťaži krásy a elegencie dostalo nielen striebornú vázu v kategórii áut vyrobených po roku 1945, ale aj cenu primátora Richarda Rašiho.
Len 3 600 kusov
Srdce nejedného motoristu či Košičana, ktorý prišiel na Hlavnú ulicu, plesalo pri pohľade na krásne červené MG TF 1500, s neuveriteľne prepracovanými pochrómovanými detailami. Klasický anglický športový voz z roku 1955 priviezol Košičan Ján Hoppan, bývalý vedecký pracovník, chemik. Ekológii sa venoval 20 rokov, teraz jazdí na "neekologickom", ale fantastickom MG.
"Motor, štvorvalec, má spotrebu okolo 8 litrov, auto jazdí rýchlosťou 140 až 150 km/hod," prezradil prvé parametre. "Vozidielko je ľahké a odpich veľmi dobrý. V USA som sa k nemu dostal cez inzerát, za oceán som potom šiel cielene len kvôli autu. V Košiciach a možno na celom Slovensku je také len jedno. Z tejto série a modelu vyrobili iba 3 600 kusov, sú preto pomerne vzácne. Vyrábali ich už pred 2. svetovou vojnou v Anglicku. Keď sa americkí vojaci dostali cez vojnu do Veľkej Británie, veľmi si ich obľúbili a po skončení vojny si ich brali domov. Až 80 percent áut putovalo do USA."
Veľká časť áut MG TF 1500 sa dochovala najmä v Kalifornii vďaka tamojším klimatickým podmienkam, kupovali si ich aj mnohé významné osobnosti. Kto sa vozil v tom "košickom", jeho majiteľ zisťuje. Bolo zaevidované v špecializovanej firme, takže pátra aj tam. Auto vyzerá presne tak, ako keď ho vyrobili. Červené žihadlo nakoniec v kategórii áut vyrobených po roku 1945 prinieslo J. Hoppanovi zlato za 1. miesto.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
