edzi európsku elitu.

Najmä pre mladšieho Poláčikovho kolegu Veszelitsa je to veľká trénerská výzva. Po krátkej klubovej "štácii" dostal príležitosť vyskúšať si pohodlie stoličky vyhradenej pre asistenta reprezentačného trénera. A dotiahnuť slovenské čiapočky na európsky šampionát, ktorý bude v roku 2012 hostiť bazén Pietra van den Hoogenbanda (skvelého holandského plavca) v Eindhovene. Kvalifikačná skupina F je rozohraná dobre, všetko nasvedčuje tomu, že Slováci, spolu s odvekými rivalmi z Rumunska, by sa mali prebojovať do rozhodujúceho play-off o účasť na turnaji najlepších vodnopólových tímov starého kontinentu. To je prítomnosť...

Pre Petra Veszelitsa mohla byť celkom iná, aj keď už nejaký ten mesiac patrí medzi štyridsiatnikov. O trénerskej kariére sa mu donedávna ani nesnívalo. Košickým sršňom mohol byť nejaký čas ešte veľmi užitočný, aj na hladine ligového či medzinárodného bazéna. Na súš ho však "vyplavilo" zranenie, ktoré spočiatku nevyzeralo príliš vážne. Počas bežného tréningu si po kontakte so spoluhráčom poranil tri prsty na pravej ruke. So zaťatými zubami sa ešte chystal odohrať pohárové zápasy v rumunskej Oradei. Ale hneď úvodný turnajový duel mu bol osudný. Pri jednom z nespočetných súbojov s protihráčom sa mu zatmelo pred očami. Od bolesti sa mu pred nimi zatrblietali hviezdičky. "Z oslabených šliach mi bolesť strelila až do lakťa."

A musel z bazéna nadobro von. Vo vzduchu visela operácia, keď ešte nechcel dať sušiť svoje plavky natrvalo. "No aj keby som na ňu išiel, i tak by som bol odpísaný na celú sezónu. Preto som sa rozhodol, že to nechám tak, nech sa ruka vylieči sama. Plávať, ba aj posilňovať som síce mohol, ale keď sa ruka dostala do kontaktu s loptou, stále to bolo zlé. Ešte som dúfal, že sa to zlepší, pomáhal som Robovi Kaidovi pri tréningoch, a predpokladal som, že by som ešte stihol záver rozbehnutej sezóny." Peter sa však prerátal, jeho organizmus bol proti. Preto dlho neváhal, keď prišla ponuka začať trénerské remeslo v konkurenčnom klube Akademik Staré Mesto. "Lopaty" sa chopil práve s Romanom Poláčikom. Odvtedy sú vlastne nerozlučnou trénerskou dvojicou...

Zažil víťazstvo nad Maďarskom

Na hráčsku kariéru mu zostali už iba spomienky. Ale na to, keď prvý raz nastúpil v "drese" populárnej košickej "čeháčky", sa nedá zabudnúť. Mal iba šestnásť rokov, keď si na hlavu navliekol čiapočku A-mužstva. "Na to, proti komu sme hrali, si už nespomínam, ale určite to bolo dobré, asi som dal i nejaký gólik, musel som sa dobre zapísať, pretože inak by si ma tam nenechali."

K mužom prišiel spolu s Róbertom Kaidom, vybral si ich tréner Bottlik. "Adeptov do prvého mužstva bolo viac, ale uchytili sme sa tam len my dvaja. Bola to veľká vec, pretože sme prišli do mužstva, ktoré malo na konte dvadsaťsedem majstrovských titulov, bolo v ňom dvanásť reprezentantov Československa a viedla ho trénerská kapacita. Nastúpiť do toho vlaku nebolo vôbec jednoduché, museli sme pravidelne podávať dobré výkony, aby sme sa v ňom udržali," spomína Peter.

Netrvalo dlho a svoj talent mal potvrdiť v reprezentácii ako sedemnásťročné vodnopólové "ucho". "Premiéru som mal na turnaji v nemeckom Würzburgu. V pohode som znášal povinnosti nováčika, nosenie lôpt, čiapok, chystanie vody pre hráčov, proste bol som maximálne šťastný, keď som sa dostal do vody a mohol som hrať za národné mužstvo."

Cestoval s ním aj na európsky šampionát v nemeckom Bonne v roku 1989, netušiac, že to bude turnaj, ktorý sa zapíše zlatými písmenami do historických análov. Vďaka skvelému víťazstvu nad vodnopólovým gigantom, družstvom Maďarska. "Na ten šampionát spomínam veľmi rád aj preto, že tam hrala výnimočná generácia hráčov, ktorí mali v tých rokoch skvelú výkonnosť. No musel by som sa pozrieť na fotografiu mužstva, aby som si na každého spomenul. Určite tam bola prevaha Košičanov, alebo hráčov v tom čase pôsobiacich v Košiciach."

Zažil aj federálnu rozlúčku na olympijských hrách v Barcelone, ale krajšia bola preňho olympiáda v Sydney o osem rokov neskôr. "Pretože tam hralo Slovensko prvý raz pod vlastnou vlajkou. Bolo to veľmi príjemné obdobie mojej kariéry, darilo sa mi osobne, aj celému reprezentačnému tímu. Aj preto som v ňom mohol pôsobiť tak dlho, lebo sa mi vyhýbali zranenia..." Až na to, ktoré ukončilo jeho aktívnu kariéru...

Ale dovtedy toho preskákal s mokrou loptou na dlani ešte neúrekom. Trebárs ako legionár v ďalekej krajine klokanov. "Chcel som to skúsiť niekde v zahraničí, aj keď v Košiciach o tom nechceli ani počuť. Vtedy boli veľmi komplikované pravidlá hry, aby sa pred vami mohli otvoriť dvere do cudziny. Rozmýšľal som, ako im prejsť cez rozum, tak som podal prestup do košickej Slávie. Prirodzene, môj klub, vtedy už pod názvom ŠKP, s tým nesúhlasil, takže sa rozhodovalo, či budem hrať za nich, alebo celú sezónu len odsedím. Napokon sme sa dohodli na celkom slušných podmienkach, a tú sezónu som v ŠKP ešte vydržal. No po roku som žiadosť o prestup do Slávie zopakoval. Vedenie ŠKP už nemohlo nič robiť, a tak som prakticky o niekoľko hodín neskôr už sedel v lietadle do Austrálie."

Prsty v tom angažmáne mal brat Ladislava Bottlika Štefan. "On vtedy chodil do Austrálie tak, ako my na nákup. Sprostredkoval mi tam kontakt s mužstvom z Perthu. Chceli nejakého mladého hráča, tak sa ma spýtal, či nemám záujem. Bola to moja prvá sezóna v zahraničí, výborná skúsenosť. Ale po siedmich mesiacoch som mal toho dosť. Nebol som zvyknutý byť tak dlho preč, navyše na opačnej pologuli, odkiaľ je Európa neskutočne ďaleko. Pol roka som nevidel frajerku ani rodičov, tak som bol rád, že som sa vrátil."

Španieli ho nechceli pustiť

Dlho však doma neobsedel. Záujem o jeho služby totiž prejavil špičkový chorvátsky klub Mladosť Záhreb. Na slovenské pomery to bol "bombový" prestup. "Bol to úradujúci chorvátsky šampión, šesťnásobný držiteľ Pohára európskych majstrov, čo je dnešná Euroliga. Ten mančaft bol vo vodnopólovom svete niečo také ako Real Madrid vo futbale." Hral zaň jednu sezónu, lebo v kádri, kde sa to hemžilo majstrami sveta a olympijskými víťazmi, nebolo jednoduché presadiť sa. "Hráči z takých krajín ako Slovensko boli pre nich iba akýsi trpaslíci. Pol roka mi trvalo, kým som sa tam ako-tak udomácnil."

Ale potom bol hviezdou, ako sa o ňom písalo v závere sezóny. "Vo finálovej fáze chorvátskej ligy som v zápase s Jugom Dubrovnik strelil šesť gólov. To bolo niečo! V novinách o mne písali, že dvojmetrových chlapov v tíme Mladosti zatienil metrový útočník so žiletkou na hlave. To je u nich taká obľúbená slovná hračka."

Tá kanonáda by mu určite pomohla predĺžiť zmluvu aj na ďalšiu sezónu. "No v tom čase sa udiali v klube veľké zmeny. Na Balkáne bolo krátko po vojne a zmeny prebiehali nielen v spoločenskom, ale aj v športovom živote." Mladosť Záhreb prevzalo úplne nové vedenie, ktoré vymenilo prakticky celý káder. "Musel som tiež odísť, i keď som mal už predtým podpísanú zmluvu. V tých časoch tam nevládli práve najkorektnejšie vzťahy."

Na Balkáne však zostal, na nejaký čas ho prichýlila chorvátska Opatija, jednu sezónu pobudol i v slovinskom Koperi, ale srdce ho ťahalo domov. Tým domovom boli preňho na tri roky Nováky. "Mali veľmi kvalitné mužstvo, ktoré podávalo vynikajúce výkony aj na medzinárodnej scéne, veď sme sa prebojovali medzi štyri najlepšie celky v európskom pohári. Odtiaľ sa mi otvorili dvere do Španielska, kde som pobudol šesť nádherných rokov. A musím povedať, že to bol doslova raj na zemi."

Našiel ho v Barcelone, Zaragoze i Madride. "Na Barcelonu, kde som hral za klub CN Terrassa, nemôžem povedať ani jediné krivé slovo, nadmieru som bol spokojný aj v Zaragoze, ale najviac sa mi páčilo v Madride, kde som pôsobil dve sezóny v tíme Real Canoe. Poviem to takto, keď bolo v Barcelone i Zaragoze všetko stopercentné, v Madride to bolo na stodvadsaťpäť percent, jednoducho fantázia."

Nechceli ho odtiaľ pustiť za nič na svete, núkali mu, aby tam ostal navždy, najskôr ako hráč, a potom ako zamestnanec klubu. "Lenže doma, v Košiciach, ma celé tie dva roky lámal Jožko Karabaš, aby som im prišiel pomôcť rozbehnúť chod nového klubu ČH Hornets. V Madride mali veľký záujem, a dva roky som ponuke z Košíc odolával, ale napokon predsa volanie domova zvíťazilo. Aj keď sa mi z Madridu neodchádzalo ľahko, myslím, že som sa rozhodol správne. Neurobil som žiadnu chybu, ktorú by som mohol neskôr ľutovať."

Azda mu už nie je ľúto ani toho zranenia, ktoré urýchlilo jeho rozlúčku s aktívnou hráčskou činnosťou. Aj v pozícii trénera ho totiž slovenské vodné pólo potrebuje. I keď sa časy, keď sme dokázali poraziť Maďarov, už asi nevrátia...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári