A preto ju nemohol moderovať nikto iný ako Jarmila Hargašová Lajčáková, azda najznámejšia tvár, ktorú L. Eckhardt roky oblieka. Po prehliadke si moderátorka televíznych novín Slovenskej televízie našla čas aj na krátky rozhovor, v ktorom okrem iného prezradila, prečo by si neporadila bez dcéry Vanesy a prečo neznáša balenie.

J. Hargašová Lajčáková patrí medzi najznámejšie zákazníčky L. Eckhardt, v prvom rade sú však priateľkami. „Lýdia je pre mňa tou priateľkou, ktorej volám vo chvíľach, keď mi je ťažko, keď mi je do plaču, lebo viem, že jej sa môžem vyžalovať. No a tie šaty - to skutočne nie je u nás dvoch na prvom mieste," prezradila s úsmevom. „Na jednej strane sa Lýdii pre mňa tvorí jednoduchšie preto, že ma pozná. Vie, čo chcem zakryť, čo chcem zvýrazniť, čo by na mňa nikdy nedostala. Nevýhoda našej spolupráce je v tom, že patrím k tým jej zákazníčkam, ktoré sú asi najviac na očiach verejnosti a tým pádom som tá najkritizovanejšia. Je jedno, že každoročne vytvorí šaty pre minimálne dvadsať rôznych žien na Ples v opere, ale na fotografiách v bulvári sa objavím ja... No a s módou je to ako s krásou, nemôžete čakať, že sa budete páčiť každému, vždy sa nájde niekto, kto má výhrady. Našťastie to však vyzerá, že sa nemôžeme sťažovať a darí sa nám preplávať plesovými obdobiami celkom pozitívne."

V detstve rozhodne nepatrila medzi tie dievčatá, ktoré riešia, čo na seba. „Neliezla som mame do topánok a do šatníka, lebo nebolo do čoho liezť. My sme na kopaniciach žiadnu módu neriešili, tam som skôr vídavala montérky ako iné oblečenie. Keď som však už bola väčšia, tak som to, samozrejme, začala vnímať a chcela som sa pekne obliekať, nemali sme však peniaze na to, aby nám rodičia kupovali drahé oblečenie. Priznám sa, že som príšerne závidela spolužiačkam, ktorým starí rodičia dávali bony a ony si potom chodil do Tuzexu kupovať džínsy. Ja som svoje prvé džínsy mala až v siedmej triede..."

Na strednej škole to už bolo lepšie, lebo mladšia sestra začala šiť a štrikovať. "Ona je na také veci veľmi šikovná. Pomáhala jej aj mama, tak dokázali vytvoriť niečo, čo sa dalo nosiť a dobre to vyzeralo. Potom sa ukázalo, že núdza je dobrý hnací motor, takže v prvom ročníku na vysokej škole som už začala zarábať a všetky peniaze, ktoré som zarobila, šli do oblečenia," prezradila so smiechom. „Videla som totiž spolužiačky, ktoré mali na sebe oblečenie zo zahraničia. Kto nevyrastal v období, keď sa nedalo u nás zohnať pekné oblečenie, tak to nepochopí... Tak som sa snažila aj ja zarábať, aby som si mohla také niečo dovoliť. Potom som zásobovala aj moje dve sestry. Robila som si žarty, že sa na mňa tešili, keď som chodila domov z internátu na víkend len preto, že sa nevedeli dočkať môjho oblečenia. Boli sme tri sestry, tak ´handry´ medzi nami kolovali."

Do Markízy nosila vlastné kostýmy

Keď J. Hargašová Lajčáková začala pracovať v televízii, zrazu musela riešiť to, čo má na sebe, nielen pre svoj vlastný dobrý pocit, ale aj preto, že to jednoducho patrí k práci televíznej moderátorky. „Oproti práci v rozhlase to bol obrovský rozdiel a veľká zmena. Musela som sa naučiť gestikulovať tak, ako je pred kamerou vhodné, musela som sa naučiť líčiť sa pre kameru. No a, samozrejme, som zistila, že oblečenie hrá veľkú rolu." Keď Markíza začínala vysielať a J. Hargašová Lajčáková sa stala tvárou Športových novín, nemala k dispozícii žiadneho stylistu.

„Popravde, na začiatku som si nosila na vysielanie vlastné kostýmy. Väčšinou boli od Lýdie, poprípade mi nejaké požičala. Nikto mi do toho nerozprával, záležalo len na mne, čo budem mať na sebe a obliekala som ti to, čo sa mi zdalo vhodné. S Lýdiou sme postupne vychytali muchy a naučili sa rôzne fígle. Nie vždy totiž platí, že to, čo vyzerá dobre naživo, sa hodí aj pred objektívy fotoaparátov a pred kamery. Neraz sa ukázalo, že vec z lacného materiálu vyzerá na obrazovke úžasne a naopak - drahý kúsok pôsobí zle. Lesklé materiály, ktoré sú na prvý pohľad krásne, napríklad pred kameru nepatria, lebo na obrazovke každej žene pridajú pár kíl, a to predsa žiadna z nás nechce, nie? Hehe."

V prvom rade si však myslí, že práca televízneho moderátora by nemala byť o tom, čo má kto na sebe... „Mne chýba tá správna dávka exhibicionizmu, nevyhľadávam podujatia, na ktorých viem, že si ma nájdu fotografi a potom bude niekto v bulvári rozoberať, čo mám na sebe... Ja sa dobre cítim s mikrofónom v ruke a pred kamerou, keď robím svoju prácu, nepotrebujem sa prezentovať aj inde. Nechodím preto po rôznych akciách, okrem tých, ktoré sú nevyhnutné. Radšej si s manželom urobíme príjemný pokojný večer doma, ako by sme mali vymetať večierky. Ja sa najlepšie cítim v tričku a džínsach a na nohách tenisky. Môj deň sa totiž začína tým, že rozvážam dcéry do škôl, potom mám na starosti nákupy. Rozhodne by ste zbytočne čakali, že ma uvidíte, ako idem do práce v sukni a topánkach na vysokom opätku."

Sama priznáva, že nemá v sebe dostatočnú dávku exhibicionizmu, no hádam každému napadne, že pre prácu v televízii je exhibicionizmus nevyhnutný. „Práca moderátora by nemala byť o vizáži, no paradoxne - u nás to tak funguje. Zvrhlo sa to tak, že naše moderátorky by mali skôr ísť do modelingu. Nesúhlasím s týmto trendom, no nič s tým nenarobím. Pravidelne nás staršie posiela bulvár do dôchodku, a pritom, keď som sa bavila s Američanmi a povedala som, že robím hlavné správy, tak boli zhrození, že to predsa nemôžem robiť, lebo som na to ešte príliš mladá. Takže je to relatívne. Verím, že aj u nás sa to posunie iným smerom a rozhodujúce nebude to, aby bola moderátorka krásna, ale aby mala skúsenosti. Pán Satinský raz v jednom rozhovore povedal - skúsenosť je neprenosná. To je veľká pravda. Ja nikomu neupieram jeho vzdelanie a schopnosti, ale k istým veciam potrebuje človek prísť životnou skúsenosťou, lebo inak to nejde."

Za svoju najlepšiu a najinšpiratívnejšiu pracovnú skúsenosť považuje obdobie, keď na Markíze moderovala Nočné lampy. Talkšou, v ktorej mala možnosť spovedať zaujímavé osobnosti slovenského šoubiznisu, ale i športu, politiky či vedy. „Stále snívam o tom, že sa k podobnému formátu ešte vrátim. Verím tomu, že už prešlo obdobie, keď sa televízie predbiehali s rôznymi reality šou a talentovými súťažami. Myslím, že to pomaly ustupuje a začnú sa do televíznych programov vracať overené veci, ktoré jednoducho na obrazovku patria. Už je tu totiž hlad po niečom serióznom, kvalitnom a hlavne pozitívnom, lebo ľudia majú už plné zuby všetkého negatívneho, čo sa okolo nás deje. Denne sa na nás všade valia negatívne správy, tak človek si má sadnúť k televízoru, aby sa díval na ďalšie utrpenie?"

Dcéry nerozmaznáva

Z prvého manželstva má J. Hargašová Lajčáková dcéru Vanesu (1993), s diplomatom Miroslavom Lajčákom dcéru Laru (2003). „Nie som tradičná kvočka, ktorá sa snaží ich od všetkého ochrániť. Nerozmaznávam ich. Minule mi Vanesa vyčítala, že nech mi povie čokoľvek o tom, čo sa deje v škole, vždy dám za pravdu učiteľke. No, je pravda, že ak by som si aj myslela niečo iné, tak budem trvať na tom, že učiteľka má pravdu, lebo ona musí mať autoritu. Všetko je to totiž pre deti príprava na život. Rozhodne by som nechcela, aby dcéry chodili do súkromných škôl, kde by im každý tvrdil, aké sú úžasné a dobré a potom by boli v živote stratené."

Medzi jej dcérami je 11-ročný rozdiel a výchova oboch z nich je úplne iná, no nie je to dané len tým, že od prvého materstva k druhému prešlo desaťročie. „Neviem, či ja som iná, ako som bola pri prvej dcére. Je to možné. Definitívne však môžem povedať, že je to iné preto, že ony dve sú úplne iné. Sú ako čierna a biela. Sú úplne protikladné, no majú sa veľmi rady, nemôžu jedna bez druhej existovať. Isteže, päťkrát za deň sa pohádajú a hádajú sa ako rovesníčky, čo ma vždy rozosmeje."

Keďže je rovnako ako manžel pracovne dosť vyťažená, priznáva, že potrebovala pri Lare pomôcť. „Bez Vanesy by som to nezvládla. Pri Lare mi pomáhala so všetkým, kúpala ju, prebaľovala, s ničím nemala ani najmenší problém. A asi jej to prišlo vhod, lebo teraz si zarába občas práve tým, že stráži deti, hlavne cudzincom v Bratislave, lebo jazykovo je veľmi zdatná. A nerobí jej to problém. Minule mi volala, že má na starosti trojmesačné dieťa, jedno dvojročné a jedno štvorročné. Keď som si to predstavila, až ma oblial studený pot, lebo ja sama by som to asi nezvládla. Ale pre ňu to očividne nebol problém. K dcéram som zvyčajne kritická, no v tomto musím povedať, že klobúk dole pred jej šikovnosťou."

Pri troch šikovných babách, ktoré má M. Lajčák doma, je mu zrejme sveta žiť. „Neexistuje podľa mňa na svete viac rozmaznávaný muž ako ten môj," smeje sa. "My ho dokonale rozmaznávame, on si to užíva." Aby však mohli tráviť viac času spolu, J. Hargašová Lajčáková zvažuje, že sa s dcérami presťahuje do Bruselu, kde jej manžel pôsobí ako diplomat. „Ešte sme to doma definitívne nevyriešili. V podstate hľadáme spôsob, ako byť čo najviac spolu. Doposiaľ sme to riešili tak, že každý druhý týždeň on priletel do Bratislavy, každý druhý sme šli my tam. No cestovať takto zakaždým - to je veľmi ťažké. Takže to musíme nejako skombinovať s tým, ako sa to usporiada od septembra so mnou v práci a nájsť spôsob, aby sme na seba mali čas."

Keďže jej manžel pôsobí v diplomatických službách, viac-menej je zmierená s tým, že ich spoločný život bude zrejme vždy kočovný. „Často si robím žarty, že ak by prišlo k evakuácii, tak ja by som bola spomedzi všetkých občanov republiky prvá zbalená, lebo v tom mám dlhoročnú prax. A balenie je pritom pre mňa ako za trest, neznášam to. Dokonca ani na dovolenku sa mi nechce baliť. Radšej by som preto dovolenku strávila doma v kresle s vyloženými nohami a nič by som nerobila," dodala s úsmevom.

Dátum narodenia: 23. decembra 1966
Znamenie: Kozorožec
Miesto narodenia: Trenčín
Ukončené vzdelanie: FF UK
Rodinný stav: vydatá, dve dcéry
Relax: príroda

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári