Korzár logo Korzár Košice

Aby sa mohli napiť dažďovej vody, počas búrky vytŕčali ruky z okna

Pred niekoľkými dňami, presnejšie 15. mája, uplynulo 68 rokov od chvíle, čo z mesta odišiel prvý transport košických Židov do koncentračného tábora Osvienčim.

Pani Edite ostali po väčšine príbuzných iba fotografie.Pani Edite ostali po väčšine príbuzných iba fotografie.

Pri tejto príležitosti by sme mohli osloviť odborníka - historika, ktorý by nám vylíčil, ako to všetko asi mohlo prebiehať. My sme však nechali hovoriť niekoho, kto si z toho pamätného dňa v roku 1943 odniesol mnoho osobných rán na tele i na duši. Takmer 87-ročnú Košičanku Editu Šalamonovú, ktorá spomínaný transport prežila...

„Toto sú moje kamarátky. Ani jedna sa nevrátila. Ani títo chlapci. Tiež sú mŕtvi. Táto už tiež nie je. Ani táto. Z týchto prežila iba ona a ona..." Ukazuje pani Edita prstom na jednotlivé zožltnuté fotografie. „Títo sú tiež všetci mŕtvi. Oni takisto. Aj títo... Všetci sú mŕtvi... Toto krásne dievčatko je moja neter Judita. Mala deväť rokov. Aj ona šla do plynu..." Z albumu ich ostalo medzi živými iba pár...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

SkryťVypnúť reklamu

Násilný odchod

„Celé sa to začalo 19. marca 1943," spomína pani Edita. Mala mala 19 rokov a volala sa Najmonová. „Bola som práve s priateľmi na oslave narodenín. Keď sme sa vracali, videli sme v meste Nemcov. Tušili sme, že sa niečo deje. Ale ešte nás nechali na pokoji. Bývala som s rodičmi, sestrou Katarínou, bratom Ferdinandom - vdovcom a jeho malou dcérkou Juditou na Malinovskej ulici. Nemci prišli 18. apríla a búchali na dvere. Ešte teraz počujem, ako kričali. Akoby to bolo včera: Pripraviť sa na zajtra! Prídeme po vás!"

Príkazom dostali pobaliť si do plecniaka pár osobných vecí a jedlo. „Mali sme navarené na ďalší deň a toto jedlo sme si zbalili. Mama naliala polievku do mliečnej kanvice. Ten ďalší deň po nás prišli a viedli nás do synagógy na Puškinovu ulicu. Bola už plná ľudí, dali nás teda do druhej na Zvonársku. Keby tie steny dnes vedeli rozprávať... Vo vedľajšej budove školy bolo komando, kde sme sa museli hlásiť. Tam nám vzali všetky šperky a povedali, že to už nebudeme potrebovať. Zobrali mi náušnice, prsteň aj hodinky. V sobotu v noci sme teda boli na Zvonárskej a na druhý deň nás viedli mestom do tehelne. Ľudia sa na nás dívali, akoby sme boli zločinci."

V tehelni ich bolo podľa pani Edity zhruba tisíc. „My sme boli posledný transport. Boli tam moji rodičia, sestra, brat, jeho dcérka, moja 16-ročná sesternica Zuzana, moje kamarátky, spolužiačky... Vonku pri ostnatom drôte stáli ako dozor Nemci. Prvá noc, ktorú sme tam prežili, bola hrozná. Asi desať ľudí sa zabilo, ďalší spáchali samovraždu inak. Lekári napríklad otrávili celé svoje rodiny..."

Do 6. júna boli v Tehelni a v ten deň prišiel po koľajniciach vlak, kde do každého dobytčieho vagóna natlačili 50 ľudí. Nevedeli, kam idú, ani čo bude na druhý deň.

SkryťVypnúť reklamu

Tri dni

Pre niekoho málo, pre iného až príliš veľa. V koncentračnom tábore Osvienčim určite to druhé. „Prvé, čo sme videli, bol nápis Arbeit macht frei. Vyhodili nás z vlaku a oddelili mužov od žien. Ženská časť sa posunula do dlhého radu pred človeka, ktorý nás delil. Tým bol neslávne známy Jozef Mengele. Pamätám si, ako tam stál v čižmách a okuliaroch. V ruke mal vetvičku a bez slova ňou ukazoval, čím posielal ľudí doprava, alebo doľava. Ja som sa držala s mamou a malou neterou pod pazuchy. Mňa poslal napravo a ich naľavo. Boli sme však pokojné. Povedali nám totiž, že budeme cez deň pracovať a večer sa s rodinou stretneme."

Vydelené ženy stáli obďaleč, keď sa neskôr k pani Edite pripojili iné, čo tam boli dlhšie. „Nejaká pani z Čiech tam bola aj s dcérou Martuškou. Vtedy sme zbadali obrovský kúdol dymu, čo sa vyvalil z komína. A tá pani sa ku mne naklonila a hovorí: Tam sú vaši... Nechcela som veriť a dokola som opakovala, že to nie je možné..." spomína pani Edita a ešte aj po rokoch intenzívne prežíva túto strašnú spomienku. Chveje sa a hltá slzy.

„Potom nás odniesli osprchovať sa. Ostrihali nám vlasy a oholili hlavy. Bolo nás tam veľmi veľa, lebo pribudli aj ľudia, privezení odinakiaľ. Potom nás odviedli do jedného baraku, ktorý bol úplne prázdny. Vždy, keď prší, spomeniem si na prvú noc. Boli sme veľmi smädné, ale keďže nám nič nedali, počas búrky sme naťahovali dlane cez okná a pili dažďovú vodu..."

Hrôzu v nich vzbudzoval nielen ostnatý drôt, nabitý elektrinou, a dym valiaci sa z komínov, ale aj správanie dozorkýň. „Videli sme väčšiu skupinu ľudí. Ženy tam držali za ruky svoje deti. Dozorkyňa v uniforme tie deti od matiek nasilu trhala. Ak matka nechcela dieťa pustiť, dozorkyňa na ňu poštvala psa, či vystrelila na ňu. Dodnes mám pred očami jednu chuderu matku, ako leží na zemi..." Počas tohto krátkeho času stihla pani Edita „osláviť" za ostnatým drôtom 20. narodeniny.

SkryťVypnúť reklamu

Ďalšie tábory

Na tretí deň znova natlačili 50 ľudí do vagóna a viezli ďalej. „Z Osvienčimu nás odviezli do Lotyšska, do tábora pri meste Riga. Keď nás vyložili, ledva sme stáli na nohách. Zaviedli nás do jedného pivovaru, kde sme dostali čiernu kávu a malý kúsok chleba, ktorý nám mal vydržať celý deň. Potom nás zaviezli na letisko. Tam sme planírovali a nakladali zeminu na vozíky. Po nejakom čase nás zase naložili a odviezli do iného lágru v Poľsku v meste Stutthof. To bol hrozný láger, všetci tam boli holohlaví a vychudnutí." V tomto tábore strávila pani Edita prácou ďalšie dlhé mesiace. Na druhej strane, práve to, že bola mladá a schopná pracovať, ju udržiavalo nažive.

V jeden deň prišli dozorcovia a vyhnali všetkých z barakov. „Front sa približoval a Nemci panikárili. Puškami bili ľudí hlava-nehlava. Niektorí sa už nepostavili. My štyri, moja sestra, dve kamarátky a ja, neviem, ako sa nám to podarilo, no ukryli sme sa v baraku pod slamu, ktorú nedávno priviezli. Bolo šero, nebolo vidieť, že sme tam. Na druhý deň všetko utíchlo, tak sme vyšli von. Nevedeli sme však, čo budeme robiť, a tak sme sa pustili cez pole. Bolo vtedy 19. januára 1945, veľká zima, veľa snehu, klzko. A odrazu neviem odkiaľ prišlo: Halt! A potom výstrel. Niekto po nás strieľal. Chcela som chrániť sestru vlastným telom. Jedna guľka však tak nešťastne prešla cez moje rameno, že trafila sestru, ktorú som držala za ruku a ťahala za sebou. Trafila ju rovno do pľúc..."

Hneď potom vzal vojak tri dievčatá na blízke komando. „Mne bolo tak zle, že som myslela, že tam umriem. Mala som neskutočné bolesti. Kriesili ma, dávali mi koňak, jedlo. Ale mne sa krv valila z ruky a nemala aom iné myšlienky, len aby to už prestalo. Nemci mi však ranu previazali. Na druhý deň prišiel pre nás voz a odviezol nás spolu s inými ženami do jednej dediny, kde boli iba prázdne domy. Všetci odtiaľ odišli. V jednom z domov sme našli kôrky z chleba, zápalky aj nejakú fazuľu. Ja som si sadla na posteľ, lebo som s rukou nemohla nič robiť, ostatní šli dačo uvariť."

Ani tu však nenašli pokoj. Onedlho im na okná zabúchali Nemci. „Kričali: Alle heraus! Všetci von! Stál tam vysoký neprívetivý nemecký dôstojník, s okuliarmi vyzeral ako Mengele. Vraj sa máme ísť hlásiť na komando do ďalšieho mesta, ktoré je vzdialené štyri kilometre. Mali sme ísť rovno jedna za druhou, a ten dôstojník iba stál a povedal nám, že ak sa niektorá vychýli z radu, zastrelí ju."

Po čase si však všimli, že Nemci za nimi nejdú. Vrátiť sa však nemalo zmysel, preto šli ďalej. Časom natrafili na opustený majer, čo nebolo nič neobvyklé, keďže mnoho ľudí muselo svoje domovy opustiť. „Posadili ma na posteľ a šli hľadať jedlo. Jedna objavila nasolené prasiatko, ktoré mali asi domáci pripravené. Už len piecť ho bolo treba. Ktovie, čo sa stalo, že ho už neupiekli... Noc bola strašná. Hučalo to a dunelo, boje boli blízko. Už sme mysleli, že je načisto koniec. Ráno však prišli Rusi..."

Zavolali lekára, ktorý sa pani Edite pozrel na ruku. Medzi časom už vyzerala naozaj strašne a od amputácie ju zachránil azda len zázrak. Lekár jej ruku prezrel a vybavil prevoz do nemocnice Ľubava, kde Košičanka strávila niekoľko dlhých a ťažkých mesiacov, kým bola schopná vrátiť sa domov.

Cesta domov

Návrat začal pre pani Editu na stanici, ktorej meno si nepamätá. Tam nastúpila do vlaku do Katovíc, kde sa musela hlásiť na československom veľvyslanectve. Vojak, ktorý s ňou hovoril, jej sľúbil, že jej pomôžu dostať sa domov. Keď konečne prešla hranice, v Žiline ju vyložili, keďže vlak pokračoval na západ.

„Došli sme tam o polnoci. Nevedela som, kam mám ísť. Šla som teda do opusteného hotela, čo je oproti stanici. Vojak, čo tam bol na stráži, ma vpustil dnu a dovolil mi tam prespať. Všetko bolo zničené, polámané, rozbité, ani dvere sa nikde nedali zavrieť, lebo neboli kľučky. Ale do rána som musela nejako vydržať." Aké myšlienky sa preháňali hlavou 20-ročnému dievčaťu, ktoré si z koncentrákov donieslo bolesť, rany, vši a týfus? Možno myslela na rodinu, koho z nej ešte uvidí a možno na budúcnosť, na domov...

Ráno šla pani Edita na stanicu a spolu s množstvom ďalších ľudí celý deň čakala, kedy pôjde vlak na východ. „Konečne prišiel a dav ma unášal k dverám. Cítila som sa hrozne, keď na mňa ľudia pozerali. Hlava skoro holá, ruka obviazaná, starý kabát, vyzerala som ako žobrák."

Okolo polnoci prišiel vlak do Košíc. Po takmer dvoch rokoch sa koncom septembra 1945 pani Edita vrátila domov. Z celej rodiny sa však iba ona, brat a sesternica Zuzana. „Keď som šla zo stanice, veľmi som sa bála. Bola tma a ešte som sa nevžila do toho, že je koniec vojny. Strachovala som sa, že sa zase niečo stane. Nikde nebolo živej duše. Pešo som prišla až na našu ulicu. Dvere mi otvorili nejaké známe, ktoré nemali kde bývať, preto boli u nás. Brat ešte nebol doma. Rýchlo ma okúpali a všetky šaty plné vší spálili. Ukryli ma do izby a keď sa brat vrátil a zbadal ma, začal plakať..."

O niekoľko dní nastúpila pani Edita na liečenie do nemocnice, kde jej dávali dokopy ruku. Tú sa dať do poriadku podarilo, no ubolenú dušu, poznačenú hrozivými spomienkami, jej už nikto opraviť nedokázal. Život však šiel ďalej. V roku 1950 sa pani Edita vydala a porodila dve deti, syna a dcéru. Keď sa jej dnes niekto opýta na minulosť a na to, ako to všetko mohla prežiť a vydržať, iba bezradne pokrčí plecami a v pohľade uprenom niekam do prázdna sa jej lesknú slzy...

Najčítanejšie na Košice Korzár

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 28 870
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 474
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 543
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 917
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 281
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 139
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 854
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 743
  1. Ján Serbák: Zaujímavosti zo storočných novín (29.3. - 4.4.1924)
  2. Miroslav Lukáč: Milý Peťko! Nechcel by som ťa ani za suseda, ani za stojan na bicykel.
  3. Ľuboslav Farkaš: Veľkonočné priane
  4. Ivan Mlynár: Šedá kôra chodiacej kópie Mariana Kotlebu, Tomáša Tarabu, vyprodukovala ďalšie verbálne fekálie.
  5. Jozef Ďanovský: Medžugorie na Veľkú noc
  6. Martin Borecky: Rakovina
  7. Vladimír Krátky: Nebude zo psa slanina - ani zo Slovenska baranina .
  8. Lucia Nicholsonová: List ministrovi Tarabovi, ktorý chce znásilniť Ústavu
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 110
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 648
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 435
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 9 797
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 456
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 367
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 272
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 432
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Ján Serbák: Zaujímavosti zo storočných novín (29.3. - 4.4.1924)
  2. Miroslav Lukáč: Milý Peťko! Nechcel by som ťa ani za suseda, ani za stojan na bicykel.
  3. Ľuboslav Farkaš: Veľkonočné priane
  4. Ivan Mlynár: Šedá kôra chodiacej kópie Mariana Kotlebu, Tomáša Tarabu, vyprodukovala ďalšie verbálne fekálie.
  5. Jozef Ďanovský: Medžugorie na Veľkú noc
  6. Martin Borecky: Rakovina
  7. Vladimír Krátky: Nebude zo psa slanina - ani zo Slovenska baranina .
  8. Lucia Nicholsonová: List ministrovi Tarabovi, ktorý chce znásilniť Ústavu
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 110
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 648
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 435
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 9 797
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 456
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 367
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 272
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 432
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Minúta Video
SkryťZatvoriť reklamu