Korzár logo Korzár Košice
Pondelok, 18. január, 2021 | Meniny má BohdanaKrížovkyKrížovky
EDITA ŠALAMONOVÁ PREŽILA TRANSPORT DO OSVIENČIMU A DOMOV SA VRÁTILA AŽ PO DVOCH ROKOCH

Aby sa mohli napiť dažďovej vody, počas búrky vytŕčali ruky z okna

Pred niekoľkými dňami, presnejšie 15. mája, uplynulo 68 rokov od chvíle, čo z mesta odišiel prvý transport košických Židov do koncentračného tábora Osvienčim.

Pani Edite ostali po väčšine príbuzných iba fotografie.Pani Edite ostali po väčšine príbuzných iba fotografie.

Pri tejto príležitosti by sme mohli osloviť odborníka - historika, ktorý by nám vylíčil, ako to všetko asi mohlo prebiehať. My sme však nechali hovoriť niekoho, kto si z toho pamätného dňa v roku 1943 odniesol mnoho osobných rán na tele i na duši. Takmer 87-ročnú Košičanku Editu Šalamonovú, ktorá spomínaný transport prežila...

„Toto sú moje kamarátky. Ani jedna sa nevrátila. Ani títo chlapci. Tiež sú mŕtvi. Táto už tiež nie je. Ani táto. Z týchto prežila iba ona a ona..." Ukazuje pani Edita prstom na jednotlivé zožltnuté fotografie. „Títo sú tiež všetci mŕtvi. Oni takisto. Aj títo... Všetci sú mŕtvi... Toto krásne dievčatko je moja neter Judita. Mala deväť rokov. Aj ona šla do plynu..." Z albumu ich ostalo medzi živými iba pár...

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Skryť Vypnúť reklamu

Násilný odchod

„Celé sa to začalo 19. marca 1943," spomína pani Edita. Mala mala 19 rokov a volala sa Najmonová. „Bola som práve s priateľmi na oslave narodenín. Keď sme sa vracali, videli sme v meste Nemcov. Tušili sme, že sa niečo deje. Ale ešte nás nechali na pokoji. Bývala som s rodičmi, sestrou Katarínou, bratom Ferdinandom - vdovcom a jeho malou dcérkou Juditou na Malinovskej ulici. Nemci prišli 18. apríla a búchali na dvere. Ešte teraz počujem, ako kričali. Akoby to bolo včera: Pripraviť sa na zajtra! Prídeme po vás!"

Príkazom dostali pobaliť si do plecniaka pár osobných vecí a jedlo. „Mali sme navarené na ďalší deň a toto jedlo sme si zbalili. Mama naliala polievku do mliečnej kanvice. Ten ďalší deň po nás prišli a viedli nás do synagógy na Puškinovu ulicu. Bola už plná ľudí, dali nás teda do druhej na Zvonársku. Keby tie steny dnes vedeli rozprávať... Vo vedľajšej budove školy bolo komando, kde sme sa museli hlásiť. Tam nám vzali všetky šperky a povedali, že to už nebudeme potrebovať. Zobrali mi náušnice, prsteň aj hodinky. V sobotu v noci sme teda boli na Zvonárskej a na druhý deň nás viedli mestom do tehelne. Ľudia sa na nás dívali, akoby sme boli zločinci."

V tehelni ich bolo podľa pani Edity zhruba tisíc. „My sme boli posledný transport. Boli tam moji rodičia, sestra, brat, jeho dcérka, moja 16-ročná sesternica Zuzana, moje kamarátky, spolužiačky... Vonku pri ostnatom drôte stáli ako dozor Nemci. Prvá noc, ktorú sme tam prežili, bola hrozná. Asi desať ľudí sa zabilo, ďalší spáchali samovraždu inak. Lekári napríklad otrávili celé svoje rodiny..."

Do 6. júna boli v Tehelni a v ten deň prišiel po koľajniciach vlak, kde do každého dobytčieho vagóna natlačili 50 ľudí. Nevedeli, kam idú, ani čo bude na druhý deň.

Skryť Vypnúť reklamu

Tri dni

Pre niekoho málo, pre iného až príliš veľa. V koncentračnom tábore Osvienčim určite to druhé. „Prvé, čo sme videli, bol nápis Arbeit macht frei. Vyhodili nás z vlaku a oddelili mužov od žien. Ženská časť sa posunula do dlhého radu pred človeka, ktorý nás delil. Tým bol neslávne známy Jozef Mengele. Pamätám si, ako tam stál v čižmách a okuliaroch. V ruke mal vetvičku a bez slova ňou ukazoval, čím posielal ľudí doprava, alebo doľava. Ja som sa držala s mamou a malou neterou pod pazuchy. Mňa poslal napravo a ich naľavo. Boli sme však pokojné. Povedali nám totiž, že budeme cez deň pracovať a večer sa s rodinou stretneme."

Vydelené ženy stáli obďaleč, keď sa neskôr k pani Edite pripojili iné, čo tam boli dlhšie. „Nejaká pani z Čiech tam bola aj s dcérou Martuškou. Vtedy sme zbadali obrovský kúdol dymu, čo sa vyvalil z komína. A tá pani sa ku mne naklonila a hovorí: Tam sú vaši... Nechcela som veriť a dokola som opakovala, že to nie je možné..." spomína pani Edita a ešte aj po rokoch intenzívne prežíva túto strašnú spomienku. Chveje sa a hltá slzy.

„Potom nás odniesli osprchovať sa. Ostrihali nám vlasy a oholili hlavy. Bolo nás tam veľmi veľa, lebo pribudli aj ľudia, privezení odinakiaľ. Potom nás odviedli do jedného baraku, ktorý bol úplne prázdny. Vždy, keď prší, spomeniem si na prvú noc. Boli sme veľmi smädné, ale keďže nám nič nedali, počas búrky sme naťahovali dlane cez okná a pili dažďovú vodu..."

Hrôzu v nich vzbudzoval nielen ostnatý drôt, nabitý elektrinou, a dym valiaci sa z komínov, ale aj správanie dozorkýň. „Videli sme väčšiu skupinu ľudí. Ženy tam držali za ruky svoje deti. Dozorkyňa v uniforme tie deti od matiek nasilu trhala. Ak matka nechcela dieťa pustiť, dozorkyňa na ňu poštvala psa, či vystrelila na ňu. Dodnes mám pred očami jednu chuderu matku, ako leží na zemi..." Počas tohto krátkeho času stihla pani Edita „osláviť" za ostnatým drôtom 20. narodeniny.

Skryť Vypnúť reklamu

Ďalšie tábory

Na tretí deň znova natlačili 50 ľudí do vagóna a viezli ďalej. „Z Osvienčimu nás odviezli do Lotyšska, do tábora pri meste Riga. Keď nás vyložili, ledva sme stáli na nohách. Zaviedli nás do jedného pivovaru, kde sme dostali čiernu kávu a malý kúsok chleba, ktorý nám mal vydržať celý deň. Potom nás zaviezli na letisko. Tam sme planírovali a nakladali zeminu na vozíky. Po nejakom čase nás zase naložili a odviezli do iného lágru v Poľsku v meste Stutthof. To bol hrozný láger, všetci tam boli holohlaví a vychudnutí." V tomto tábore strávila pani Edita prácou ďalšie dlhé mesiace. Na druhej strane, práve to, že bola mladá a schopná pracovať, ju udržiavalo nažive.

V jeden deň prišli dozorcovia a vyhnali všetkých z barakov. „Front sa približoval a Nemci panikárili. Puškami bili ľudí hlava-nehlava. Niektorí sa už nepostavili. My štyri, moja sestra, dve kamarátky a ja, neviem, ako sa nám to podarilo, no ukryli sme sa v baraku pod slamu, ktorú nedávno priviezli. Bolo šero, nebolo vidieť, že sme tam. Na druhý deň všetko utíchlo, tak sme vyšli von. Nevedeli sme však, čo budeme robiť, a tak sme sa pustili cez pole. Bolo vtedy 19. januára 1945, veľká zima, veľa snehu, klzko. A odrazu neviem odkiaľ prišlo: Halt! A potom výstrel. Niekto po nás strieľal. Chcela som chrániť sestru vlastným telom. Jedna guľka však tak nešťastne prešla cez moje rameno, že trafila sestru, ktorú som držala za ruku a ťahala za sebou. Trafila ju rovno do pľúc..."

Hneď potom vzal vojak tri dievčatá na blízke komando. „Mne bolo tak zle, že som myslela, že tam umriem. Mala som neskutočné bolesti. Kriesili ma, dávali mi koňak, jedlo. Ale mne sa krv valila z ruky a nemala aom iné myšlienky, len aby to už prestalo. Nemci mi však ranu previazali. Na druhý deň prišiel pre nás voz a odviezol nás spolu s inými ženami do jednej dediny, kde boli iba prázdne domy. Všetci odtiaľ odišli. V jednom z domov sme našli kôrky z chleba, zápalky aj nejakú fazuľu. Ja som si sadla na posteľ, lebo som s rukou nemohla nič robiť, ostatní šli dačo uvariť."

Ani tu však nenašli pokoj. Onedlho im na okná zabúchali Nemci. „Kričali: Alle heraus! Všetci von! Stál tam vysoký neprívetivý nemecký dôstojník, s okuliarmi vyzeral ako Mengele. Vraj sa máme ísť hlásiť na komando do ďalšieho mesta, ktoré je vzdialené štyri kilometre. Mali sme ísť rovno jedna za druhou, a ten dôstojník iba stál a povedal nám, že ak sa niektorá vychýli z radu, zastrelí ju."

Po čase si však všimli, že Nemci za nimi nejdú. Vrátiť sa však nemalo zmysel, preto šli ďalej. Časom natrafili na opustený majer, čo nebolo nič neobvyklé, keďže mnoho ľudí muselo svoje domovy opustiť. „Posadili ma na posteľ a šli hľadať jedlo. Jedna objavila nasolené prasiatko, ktoré mali asi domáci pripravené. Už len piecť ho bolo treba. Ktovie, čo sa stalo, že ho už neupiekli... Noc bola strašná. Hučalo to a dunelo, boje boli blízko. Už sme mysleli, že je načisto koniec. Ráno však prišli Rusi..."

Zavolali lekára, ktorý sa pani Edite pozrel na ruku. Medzi časom už vyzerala naozaj strašne a od amputácie ju zachránil azda len zázrak. Lekár jej ruku prezrel a vybavil prevoz do nemocnice Ľubava, kde Košičanka strávila niekoľko dlhých a ťažkých mesiacov, kým bola schopná vrátiť sa domov.

Cesta domov

Návrat začal pre pani Editu na stanici, ktorej meno si nepamätá. Tam nastúpila do vlaku do Katovíc, kde sa musela hlásiť na československom veľvyslanectve. Vojak, ktorý s ňou hovoril, jej sľúbil, že jej pomôžu dostať sa domov. Keď konečne prešla hranice, v Žiline ju vyložili, keďže vlak pokračoval na západ.

„Došli sme tam o polnoci. Nevedela som, kam mám ísť. Šla som teda do opusteného hotela, čo je oproti stanici. Vojak, čo tam bol na stráži, ma vpustil dnu a dovolil mi tam prespať. Všetko bolo zničené, polámané, rozbité, ani dvere sa nikde nedali zavrieť, lebo neboli kľučky. Ale do rána som musela nejako vydržať." Aké myšlienky sa preháňali hlavou 20-ročnému dievčaťu, ktoré si z koncentrákov donieslo bolesť, rany, vši a týfus? Možno myslela na rodinu, koho z nej ešte uvidí a možno na budúcnosť, na domov...

Ráno šla pani Edita na stanicu a spolu s množstvom ďalších ľudí celý deň čakala, kedy pôjde vlak na východ. „Konečne prišiel a dav ma unášal k dverám. Cítila som sa hrozne, keď na mňa ľudia pozerali. Hlava skoro holá, ruka obviazaná, starý kabát, vyzerala som ako žobrák."

Okolo polnoci prišiel vlak do Košíc. Po takmer dvoch rokoch sa koncom septembra 1945 pani Edita vrátila domov. Z celej rodiny sa však iba ona, brat a sesternica Zuzana. „Keď som šla zo stanice, veľmi som sa bála. Bola tma a ešte som sa nevžila do toho, že je koniec vojny. Strachovala som sa, že sa zase niečo stane. Nikde nebolo živej duše. Pešo som prišla až na našu ulicu. Dvere mi otvorili nejaké známe, ktoré nemali kde bývať, preto boli u nás. Brat ešte nebol doma. Rýchlo ma okúpali a všetky šaty plné vší spálili. Ukryli ma do izby a keď sa brat vrátil a zbadal ma, začal plakať..."

O niekoľko dní nastúpila pani Edita na liečenie do nemocnice, kde jej dávali dokopy ruku. Tú sa dať do poriadku podarilo, no ubolenú dušu, poznačenú hrozivými spomienkami, jej už nikto opraviť nedokázal. Život však šiel ďalej. V roku 1950 sa pani Edita vydala a porodila dve deti, syna a dcéru. Keď sa jej dnes niekto opýta na minulosť a na to, ako to všetko mohla prežiť a vydržať, iba bezradne pokrčí plecami a v pohľade uprenom niekam do prázdna sa jej lesknú slzy...

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  2. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  3. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  4. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  5. Zákazníkov čoraz častejšie zaujíma pôvod výrobkov, ktoré kupujú
  6. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku
  7. Historická revue: Kam sa podeli Kumáni, Valasi a iné etniká?
  8. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie
  9. Oktagon 20: Pikantné súboje prinesú aj zápas o titul!
  10. Tipni si na Petru Vlhovú a získaj 10 eur
  1. PLANEO Elektro funguje aj počas lockdownu - má akčný výpredaj
  2. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  3. MATADOR Group mení vizuálnu identitu značky
  4. Fokus očná optika sa stala exkluzívnym partnerom značky Nikon
  5. Turizmus za účelom estetickej chirurgie v čase pandémie
  6. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  7. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  8. Akčný výpredaj v PLANEO Elektro – to sú ceny nižšie až o 60 %!
  9. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  10. Ohlúpli sme počas Covid roka?
  1. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 15 967
  2. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 11 316
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 8 744
  4. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 504
  5. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 7 000
  6. Nakupujete online? Toto potrebujete vedieť 6 474
  7. Historická revue: Kam sa podeli Kumáni, Valasi a iné etniká? 6 357
  8. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 278
  9. Kvalitnej hydiny je na pultoch stále menej. Čo vlastne kupujeme? 6 147
  10. Kuba si turistov omotá okolo prsta. Miesta, ktoré musíte vidieť 5 898
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Ilustračná fotografia.

Na východe odhalili PCR testy 262 nových prípadov koronavírusu

Vyliečilo sa viac ľudí, ako pribudlo nakazených.

Ilustračné foto.
Jakubov hovorí, že o návrhu s Ďurovčíkom nerokovali.

Silné mrazy vyvrcholia na východe v noci na utorok

Teploty v Prešovskom kraji klesnú až na mínus 20 stupňov.

Ilustračné foto
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Koronavírus: PCR testy odhalili 1060 nových prípadov, pribudlo 52 úmrtí (minúta po minúte)

PCR testy na Slovensku odhalili viac ako 224-tisíc nakazených koronavírusom. Pandémia Covid-19 si vyžiadala 3 526 obetí. Vláda predĺžila lockdown.

Plošné testovanie na Covid-19.

Dokedy sa treba otestovať a čo sa zmení? (otázky a odpovede)

Testovanie si vo februári zopakujú najhoršie okresy.

Igor Matovič.
Píše Peter Sýkora - Fórum

Môže byť povinné očkovanie proti koronavírusu etické?

Kritizované obmedzovanie slobody počas pandémie je eticky úplne v poriadku.

V prvej vlne očkovania podstupujú vakcináciu zdravotníci a zamestnanci sociálnych zariadení.
Milan Krajniak - kandidát na prezidenta SR vo voľbách 2019
Cynická obluda

Paradox géniov

Je možné, že elementárna gramatika slovenského jazyka je fakt tá najkomplikovanejšia vec vo vesmíre?

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop