Miestami som sa fakt cítila ako Alica v krajine zázrakov. Hlavne vtedy, keď mi pohľad skákal z jedného nápisu v azbuke na druhý a ja som vedela, že keď sa tam stratím, skončila som. Napriek tomu, Moskva a Petrohrad, dve mestá, ktoré som túto jar navštívila, jednoznačne musím vidieť znovu.

Keď mi môj priateľ Andy len pár dní po tragických udalostiach na moskovskom letisku oznámil, že ideme do Moskvy, brala som to ako žart. Myslel to však vážne, keďže jeho metalová skupina Phantasma bola pozvaná na dva koncerty v Moskve a Petrohrade. Pôvodne bol v pláne let, ale trojčlenná hudobná skupina sa rozhodla pre cestu vlakom. Z košickej stanice sme vyrazili v utorok večer 22. marca, tešiac sa na nové ruské zážitky, z ktorých jedným bola samotná cesta vlakom. Ako prvé ma totálne rozosmialo bubeníkovo vlakové oblečenie. Rado je známy svojimi „patentmi a zlepšovákmi", ale toto ma dorazilo. Červené krátke nohavice so žltým logom kosáka a kladiva. „Vyhodia nás," pomyslela som si so smiechom. Ale našťastie sa vlakový personál vôbec neozval na adresu Radovho komunistického odevu. Svoje si však určite myslel, alebo mal zmysel pre humor. V každom prípade pamätné šortky Rado nejakým zázrakom vo vlaku zabudol, teda dnes už asi slúžia niekomu inému...

Mňa a Majku, manželku basgitaristu Richarda, smiech prešiel, keď prišla ukrajinská pasová kontrola na ukrajinsko-ruskej hranici. V jednom kupé som bola ja s Majkou, v druhom naši chlapi. Ktovie prečo prišli colníci stále najprv k nám. Pes oňuchával azda každú tašku a Ukrajinci na nás rovno „vyleteli" v ruskom jazyku. A to ešte ani nevedeli, odkiaľ sme. Skrátka predpokladali, že po rusky vie každý. Dedukovali sme s Majkou asi každé piate slovo a z toho si poskladali to, čo od nás chcel. Okrem toho sa na nás dívali, akoby sme boli teroristky s granátmi vo vreckách.

„Máte drogy? Marihuanu? Určite máte, veď u vás je legálna. Čo máte? Kam idete? Odkiaľ ste? Čo prevážate? Ako dlho tam budete?..." sypali otázky, akoby ich mali naučené naspamäť a pritom ich vôbec nezaujímalo, že im opakujeme, že nerozumieme. Následne nám prehľadali každú tašku, dokonca aj tie kozmetické. Dodnes si nie som celkom istá, či to bolo normálne, alebo sme im len my dve neškodné Slovenky pripadali podozrivé. Príjemne prekvapené sme boli naopak Rusmi, ktorí boli milí a usmiati.

Vlakové dobrodružstvo sa skončilo vo štvrtok ráno na moskovskej stanici Kyjevskij vagzal. Secesná klenba podobná pražskej stanici zakrývala pohľad na mesto, teda sme ho videli až po východe zo stanice v spoločnosti Dmitrija, ktorý nás prišiel počkať a navigovať ďalej. Moskva nás privítala ozaj „krásnym" počasím. Sneh a vietor spôsobili, že väčšia časť mesta sa strácala v bielej farbe.

Kultúrny šok nás čakal po príchode do moskovského metra, kde nás organizátorka koncertu Katarina a jej kamarát Dmitrij ráznym krokom viedli vpred. Nerozumeli sme, prečo sa tak ponáhľajú a keď sme sa pripojili k ľuďom v metre, už sme sa ani nepýtali. Ich rýchlosť bola miestami besná. Množstvo ľudí išlo naším smerom a my sme sa museli ich tempu prispôsobiť. Až neskôr nám došlo, že je to pravdepodobne preto, lebo kým sa človek dostane v Moskve z jedného miesta na druhé, dlhší čas to trvá a teda sa ozaj musí ponáhľať, aby to stihol. Strop metra som sa snažila aspoň v rýchlosti obhliadnuť a bol fascinujúci. Vôbec nevyzeral ako stanica dopravných prostriedkov, ale ako stena v paláci či kaštieli. Klenby zdobili mozaikové obrazce, plné zlatej farby a krištáľové lustre. Obrazy predstavovali prevažne vodcu Vladimira Iljiča Lenina, čo však vôbec nebolo neobvyklé, keďže sme ho videli ešte na mnohých iných miestach.

Pred koncertom sme si naplánovali vidieť nejakú zaujímavosť. Ibaže vždy je to tak, že hoci existuje nejaký plán, realita je celkom iná. Andymu sa poškodil jediný opasok a keďže nechcel riskovať koncertnú blamáž so striptízovým prídavkom, museli sme ísť nejaký kúpiť. Po koncerte nás čakal presun na metro, odtiaľ na vlakovú stanicu. Cesta metrom bola vždy zábavná. Človek musel mať rýchle reflexy. Dvere sa otvorili, vyvalila sa masa ľudí a bolo sa treba naozaj rýchlosťou blesku predrať dovnútra. Kto nestihol, mal smolu...

V ten večer nás čakal presun z Moskvy do Petrohradu vlakom, spolu s Katarinou a ešte jednou ruskou metalovou skupinou. Na stanici nás privítali vojaci a kontrola, či náhodou neprevážame niečo nelegálne. Našťastie sme "nepípali". Po príchode na nástupište sme sa smiali, že ideme do Petrohradu pešo, lebo sme došli až na koniec vlaku, keďže náš vozeň bol posledný a vlak nekonečný.

Po chvíli nás smiech prešiel... Mali sme lôžka hneď pri dverách, kde sa nám otváral „výhľad" do vozňa. Po pravej strane boli akoby otvorené kupé so štyrmi lôžkami, po dve oproti sebe. Po ľavej strane boli opačným smerom dve pod sebou, kde to dolné sa dalo rozložiť a vznikli dve sedadlá a stolík. Vozeň bol plný ľudí asi všetkých národností. Od Rusov, cez Mongolov, možno až po Číňanov. Muselo nás tam byť aj sto. A tu sme mali spať. Vlak sa pohol a my sme ešte stále sedeli užasnuto sledujúc našich spolucestujúcich, ako si pripravujú „posteľ", presúvajú sa s hygienickými potrebami na WC, niektorí sa dokonca prezliekli do pyžama. Noc bola ťažká a ozaj sa nám spalo zle, ibaže ostatní očividne taký problém nemali. Dokonca ani pri odkladaní osobných vecí, ktoré mali zavesené na vešiačiku nad hlavou. Katarina dokonca spala s mobilom v ruke.

Ráno sme boli polámaní a unavení. V takom stave sme sa presunuli znova do metra. Chcelo sa nám iba vliecť, ale Rusi boli svieži a viedli nás davom ľudí, ktorý sa ako obyčajne náhlil. Po dorazení na nástupište prišiel hneď vlak. Totálne plný. Bolo to o chlp, ale stihli sme vojsť. Museli sme sa však rozdeliť na dve skupinky a každá šla do iného vchodu. Keď sa zatvorili dvere, vydýchli sme si. Šok nás čakal, keď sme na ďalšej stanici vystúpili. Rado totiž nestihol nastúpiť. Na moment nás prepadla panika. Stratil sa v petrohradskom metre... Katarina hneď vyslala istého Rusa opačným smerom za Radom a my sme ďalej "depkovali", čo s ním je. Snažila som sa to otočiť na srandu. „Ako poznám Rada, my sa tu zožierame a uvidíte, príde ďalší vlak a on z neho vystúpi, akoby sa nechumelilo." Netrvalo dlho a tak sa stalo. Keď sa otvorili dvere a Rado vystúpil, ťahajúc za sebou svoju batožinu, tváriac sa akoby sa fakt nič nestalo, museli sme sa smiať.

Po odložení batožiny u Katarininho známeho sme sa vybrali pozrieť si múzeum Ermitáž v Zimnom paláci. Konečne nejaké kultúrne vyžitie. Tešili sme sa, hoci sme vedeli, že nemáme veľa času, keďže večer je koncert a chlapcov pred ním čaká zvuková skúška. Ruskí kamaráti nás vzali na nádvorie paláca a dovnútra sme šli iba ja, Rado, Andy a Majka. Basgitarista Richard ostal v byte, lebo sa necítil dobre.

V paláci bolo asi toľko ľudí ako v metre. Teda asi „milión". A všade samé detektory, ktorými prešiel každý, kto chcel vstúpiť do priestorov paláca. Miestnosti boli úchvatné a pri pohľade na pozlátené steny, bohato zdobené kupoly a predmety mi napadlo, že tí Rusi si vedeli užívať život. Prechádzali sme z jednej miestnosti do druhej, každá sa rozvetvovala do dvoch ďalších a my sme ľutovali, že nemáme mapu. Obrazy, šperky, samovary, sochy, trón, dostali sme sa dokonca aj do egyptskej miestnosti plnej sarkofágov či iných pozostatkov kultúry starovekého Egypta. Žiaľ, kvôli koncertu sme z päťposchodovej budovy videli iba maličkú časť.

Vracali sme sa teda späť po batožinu a odtiaľ sme išli do klubu Orlandina, kde mal byť koncert. Keď sme tam došli, situácia v skupine začínala byť vážna. Vplyvom poveternostných podmienok, neustáleho náhlenia a nevyspatia vyzeral Richard akoby ho prešiel horúci parný valec a Andy strácal hlas, čo vzhľadom na to, že je spevák, nebolo dvakrát zábavné. Zdalo sa, že koncert je ohrozený a už ho chceli aj zrušiť, keď sa chlapi na poslednú chvíľu rozhodli hrať. Našťastie to zvládli. Po koncerte nás znova čakal presun na vlak späť do Moskvy, kde sme mali celý nasledujúci deň stráviť chodením po pamiatkach.

Kým sme sa pustili „do moskovských ulíc", na stanici sme si odložili batožinu a Majka si odbehla na WC. Keď sa vrátila, porozprávala nám zaujímavý zážitok. „Vošla som dnu a boli tam dvere. Tri označené pre ženy a tri pre mužov. Keď som jedny otvorila, iba mi spadla sánka a odstúpila som, na čo sa niekoľko Rusov začalo smiať, keďže im došlo, že to vidím prvýkrát. Na zemi bola iba diera, okolo nej porcelán a označené miesta, kde sa má človek postaviť. Ten úkon, čo som musela zvládnuť, bol doslova gymnastický výkon..."

Pred stanicou sme si vzali taxík, ktorý nás odviezol na Červené námestie. Vidieť naživo Chrám Vasilija Blaženého s farebnými „pudingovými" kupolami bol zážitok. Zvnútra bol takisto celý farebný, pomaľovaný od podlahy až po strop, vrátane. Chvíľu sme sa tam pomotali, pofotili a šli rýchlo ďalej. Po obvode múru, ktorý ohraničoval Kremeľ a ktorý Rado hneď prekrstil na ilavský, sme sa spodnou stranou pustili hľadať vchod. Cesta bola pre nás dlhšia, no po skúsenostiach v metre som vedela, že pre Rusov je aj toto iba prechádzka. Keď sme konečne našli vchod, ruskí vojaci, ktorí tam strážili, nám povedali, že vstupenky musíme ísť kúpiť k hlavnému vchodu. Ale keď sme k nemu došli, zistili sme, že už nemáme toľko času, aby sme videli celé námestie. V rýchlosti sme aspoň obehli stánky a ja som si kúpila tradičnú matriošku, lebo bez nej by ma z Ruska nikto nedostal.

Keď sme večer sedeli vo vlaku do Košíc, skonštatovali sme, že táto cesta bola hlavne rýchla a že sa tam určite vrátime. S jedným rozdielom. Vezmeme si viac dní dovolenky.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári