Jeden z najmenej rozvinutých, ak vôbec nie najzaostalejší štát juhovýchodnej Ázie, navštívili Košičania v rámci putovania po osi Dubaj - Bangkok - Kambodža. Patrili do skupiny asi 25 Slovákov, ktorí vlani v máji využili ponuku cestovnej kancelárie Bubo, špecializujúcej sa práve na exotické poznávacie zájazdy. Prvé dve zastávky tentoraz preskočíme a spomienky Evy s Františkom odštartujeme prekročením thajsko-kambodžských hraníc.
"Z Bangkoku do Kambodže sme sa mohli presunúť aj letecky, no uprednostnili sme autobus," spomína Eva. "Bolo to síce menej pohodlné, ale chceli sme krajinu vidieť pekne zblízka. A bol to väčšinou smutný pohľad. Chudoba, špina a neporiadok. Vidiecki obyvatelia žijú vo veľmi skromných podmienkach. Väčšina domov, či skôr chatrčí, stojí na asi meter vysokých koloch. To preto, lebo približne do takej výšky stúpne počas monzúnových dažďov voda, čo sa vyleje z nekorigovaných korýt riek. S monzúnmi súvisí aj špina. Voda totiž zakaždým zdvihne a tok potom prenáša množstvo odpadkov, hlavne plastových fliaš, handier a všeličoho iného. Popri cestách toho bolo plno, mala som neraz nutkanie vziať hrable či metlu, pozhŕňať to na kopu a podpáliť..."
Angor Wat
Po prekročení hranice a príchode do mesta Siem Rap sa turisti ubytovali v pomerne luxusnom hoteli. Oddýchli si, lebo na druhý deň ich čakala prehliadka azda najväčšej kambodžskej turistickej atrakcie, chrámového komplexu s názvom Angor Wat. "Bohovi Indrovi sa zapáčil pozemský princ a navrhol mu, aby sa presťahoval k nemu do nebies," reprodukuje František legendu, ktorá sa viaže k vzniku Angor Watu, najväčšej sakrálnej stavbe na svete. "Ten súhlasil, no po čase začal ostatným bohom zápach človeka a teda smrteľníka, prekážať. Pretože sa Indra nechcel svojho pozemského priateľa vzdať, napokon našiel riešenie. Na zemi vybudoval také isté sídlo, ako mal na nebesiach, a nazval ho Angor Wat. Tam sa mohol s priateľom stretávať aj naďalej, lebo Angor bolo miesto, kde môžu prebývať aj bohovia..."
Najväčšiu slávu zažil tento komplex medzi 9. a 14. storočím, keď mal podobu mesta. Dokonca hlavného tzv. Kmérskej ríše, ktorá zaberala územie od dnešného Vietnamu až po Bengálsky záliv. Na rozlohe 3 krát 3 km žili za najväčšieho rozmachu ríše údajne až 2 milióny ľudí (pre porovnanie, na celom Slovensku vtedy žilo len do 100-tisíc). Keďže bežní ľudia nesmeli bývať v kamenných domoch, chrámy boli určené iba hinduistickým a budhistickým bohom. A, samozrejme, kráľom. Tí sa však o svojich poddaných náležite starali. Stavali im nemocnice, školy i penzióny, a to všetko za svoje peniaze. Mimochodom, ženy museli chodiť "hore bez" a nesmeli mať žiadnu ozdobu vo vlasoch.
Dodnes ostáva záhadou, čo spôsobilo rýchly zánik takej silnej ríše. Známe však je, že kmérski vládcovia aj s poddanými utiekli v roku 1432 z Angkoru do dnešného Phnom Penhu pred dobyvateľmi zo Siamskej ríše. Na viac ako 400 rokov sa stali obyvateľmi komplexu zvieratá kambodžských pralesov. Schátrané chrámy, ktoré nepoznačil iba zub času, ale aj prebujnená vegetácia, objavila až francúzska expedícia v roku 1860. Časom sa rozbehli práce na odkrytí a sprístupnení pamiatky, no v období genocídy a totalitného režimu šialeného diktátora Pol Pota museli byť prerušené. Teraz naplno pokračujú a hoci Kambodžanov čakajú ešte roky práce, už teraz navštívi Angor Wat ročne okolo 600-tisíc turistov.
"Do dnešného dňa sa na rozsiahlom území niekdajšieho kráľovského mesta zachovalo viac ako sto chrámov," pokračuje Eva. "Najimpozantnejším je hlavný chrám. Dominantou tejto trojposchodovej stavby je hlavná veža, týčiaca sa do výšky 55 metrov, symbolizujúca posvätnú hinduistickú horu Meru. Obvodový múr centrálneho chrámu zdobia úchvatné reliéfy vytesané do pieskovca, znázorňujúce scény z indického eposu Rámajána a Mahabharáta. Bojové scény striedajú vyobrazenia bohov i zmyselných tanečníc apsar. Celú stavbu obkolesuje vodný kanál, ktorý je pozostatkom dokonalého systému, kedysi rozvádzajúceho vodu z neďalekého jazera Tonlé Sap do jednotlivých rezervoárov."
Najtajomnejšou zo svätýň Angor Watu je Bayon. Na každého, komu sa podarí vystúpiť po strmých schodoch na tretie podlažie, sa z 54 veží s ľadovým úsmevom díva viac ako 200 tajomných tvárí panovníka Avalokitesvaru. "No nie všetky chrámy sa však čistia od plazivých koreňov mohutných stromov, ktoré stavbami prechádzajú skrz naskrz. Jednak preto, aby sa zachoval ich prirodzený vzhľad, a mnohé aj preto, lebo by chrámové steny po odstránení kmeňov a koreňov, fungujúcich ako podpery, určite spadli. Príkladom je chrám Ta Prohm, ktorý ostal v takom stave, v akom ich objavila francúzska expedícia. Stáročné múry sú prerastené mohutnými koreňmi a kmeňmi stromov, vrcholky veží sa strácajú v ich korunách. Dá sa povedať, že kameň a drevo tam žijú v akejsi symbióze."
Srdcervúce scény
Po návrate do mesta Siem Rap čakal večer turistov malý kultúrny program. Za zmienku stoja hlavne mladé tanečnice absary. Ich umenie spočíva v tom, že vedia krásne ohýbať svoje prsty. Odmalička sa to učia a sú v tom skutočne vynikajúce. Aby zvýraznili ladnosť pohybov, končeky prstov majú predĺžené násadkami a vyzdobené maľbou či korálkami.
"Na druhý deň sme absolvovali návštevu najväčšieho sladkovodného jazera v juhovýchodnej Ázii, ktoré sa volá Tonlé Sap. V preklade to znamená 'veľká rieka sladkej vody'," pokračuje František. "Cestou autobusom sme opäť spoznávali biedu kambodžského vidieka. Osady s chatrčami, ktoré väčšinou tvorili štyri koly, na nich strecha a občas stena v podobe plachty. Je to aj dôsledok klímy, ktorá tejto časti sveta dominuje - teda tropické podnebie. Stále bolo teplo a až nepríjemne vlhko, boli sme takmer stále spotení a ani s dýchaním to nebolo najlepšie."
Cesta k jazeru mala dve fázy. Prvou bol presun autobusmi, druhou pokračovanie na malých loďkách s kapacitou do 25 ľudí. "Poháňala ich vrtuľa, ktorá tým, že sme sa plavili úzkym plytkým kanálom, stále čerila vodu. V dôsledku toho bola stále ílovito kalná. Kým sme sa plavili kanálom, od brehu sa k nám postupne pridávali loďky domácich obyvateľov, ktorí tvorili azda najbiednejšiu vzorku obyvateľstva. Boli tam muži, ženy aj deti. Ich cieľ bolo jediný. Vyžobrať od turistov nejaké darčeky, najlepšie však peniaze. Keďže kanál je jedinou spojnicou medzi mestom Siem Reap a jazerom, bolo zrejmé, že turistický ruch je pre týchto ľudí jedným z dôležitých spôsobov obživy."
Väčšiu časť roka je hĺbka jazera pomerne malá, asi jeden meter, a rozloha 2 700 km2. Počas monzúnových období sa však toky rieky Tonle Sap, ktorá spája jazero s riekou Mekong, obráti. Voda je tlačená nahor z Mekongu do jazera a zvyšuje tak jeho plochu až na 16 000 km2 a hĺbka je deväť metrov. Keď Slováci kanálom dorazili k ústiu jazera a zakotvili pri akomsi pontóne, za okamih bol obkolesený množstvom lodiek so žobrajúcimi posádkami. "Bola to najdramatickejšia a emotívne najsilnejšia časť nášho zájazdu," spomína Eva. "Počuť bolo najmä deti, ktoré plačlivo opakovali: one dollar, one dollar... Mnohé, dokonca aj tie troj-, štvorročné, mali okolo krku hada, aby aj takto zaujali a aspoň niečo dostali. Vedeli sme, že je v tom aj trocha réžie, lebo tie deti aj takto pomáhali uživiť svoje rodiny. Nezriedka k nám ruky s pohľadom plným zúfalstva naťahovali aj dojčiace matky a videla som aj chlapca, ktorý nemal ruku. Dali sme im, čo sme mali. Niektorí jednodolárovky, iní sladkosti či iné veci, ktoré nestihli rozdať skôr.
Okrem návštevy akéhosi obchodu so suvenírmi mali turisti možnosť vystúpiť pár schodíkov na improvizovanú rozhľadňu, z ktorej bol pekný výhľad na jazero. Na hladine sa dali rozoznať plávajúce dediny, podobné ako na jazere Titicaca na hraniciach Peru a Bolívie. "Silno emotívny bol aj odchod. Keď sa naša loďka pohla, spolu s ňou aj niekoľko menších, ktoré sa k nej prichytili. Hladina sa rozkolísala a ja som mala obavy, aby sa niektoré menšie plavidlá neprevrhli. Spomínam si na dievčatko, ktoré plávalo vo veľkom lavóre a veslovalo nejakou doskou. Vlny ho tak rozkolísali, že len-len sa neocitla vo vode. Boli to srdcervúce scény, aj tvrdí chlapi priznali, že mali slzy na krajíčku. Uvedomovali sme si však, že my tým ľudom pomôžeme iba krátkodobo. Potrebné sú systémové zmeny, ktoré by ich životnú úroveň posunuli o čosi bližšie k civilizácii," tvrdí Eva.
Tu treba dodať, že tam, kde sa teraz Kambodža nachádza, treba z veľkej miery "poďakovať" občianskej vojne, vyvolanej tzv. Červenými Kmérmi. V rokoch 1975 až 1979, za vlády Pol Pota, boli vyvraždené (podľa viacerých zdrojov) od 1,5 do 3 miliónov Kambodžanov. Zväčša inteligencia a každý, kto tak pôsobil, napríklad tým, že nosil okuliare. V tomto storočí prechádza krajina akýmsi zmŕtvychvstaním. Najmä pričinením kráľa menom Norodom Sihamoni. Je to mimoriadne inteligentný muž, ktorý žil deväť rokov v Prahe. Okrem iného študoval balet a istý čas žil s Vlastimilom Harapesom. Ten má so svojou krajinou veľké plány, pravda, ide to postupne a pomaly...
Dubaj nabudúce
Návštevou jazera Tonlé Sap sa pobyt Evy a Františka Ocelíkových v Kambodži skončil. Večer nasadli na lietadlo, ktorým odleteli do Bangkoku. Tam presadli do väčšieho a po krátkej zastávke v Dubaji pokračovali v smere na Viedeň. Ako sme už v úvode spomenuli, zájazd sa pôvodne začal v Spojených arabských emirátoch. Čo všetko manželia videli i zažili tam, a bolo toho dosť, sa dozviete v niektorom z ďalších vydaní večerníka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
