Výdatné dažde, povodne a zosuvy pôdy pripravili mnoho ľudí o strechu nad hlavou. Jednou z postihnutých je aj rodina Orlovských z Nižnej Myšle. Dnes bývajú v kontajnerovom dome a o minulosti sa im ešte stále hovorí veľmi ťažko. Podobne tak o budúcnosti...

Renáta a Ladislav Orlovskí bývali ešte v roku 2009 v paneláku na Sídlisku nad jazerom. Pre svoje tri deti Zuzku (12), Adama (9) a Olíviu (5), však chceli krajšie prostredie. Domček so záhradou. „Hľadali sme dlho, kým sme ho našli," spomína pani Renáta. „Trvalo to asi rok. Chceli sme dom niekde blízko Košíc, keďže deti tu chodia do školy, aby ju nemuseli meniť. Premýšľali sme teda o Nižnej Hutke alebo Nižnej Myšli. Napokon sa podarila Myšľa. Dom sme kúpili a začali ho pomaly rekonštruovať. Samozrejme predali sme byt a zobrali si hypotéku."

Keďže kúpili v podstate holodom, do rekonštrukcie vrazili ďalší milión. „Robili sme všetko od omietok, sanity, cez dlažby, podlahy, okná... všetko nové. Časom sme ešte plánovali zateplenie a novú strechu. Dom nás teda spolu vyšiel na nejaké štyri milióny. Keď sme sa na konci apríla 2010 nasťahovali, ešte nebol celkom hotový. Museli sme však opustiť byt, lebo takto bola postavená zmluva, kupec sa už chcel nasťahovať. Dom potreboval ešte nejaké kozmetické úpravy, bývať sa však už dalo. A tak sme sa nasťahovali a do našej rodiny pribudol nový člen - vlčiak Rony."

To však rodina ešte netušila, že po skončení rekonštrukcií ich nečaká leto na záhradke, ale doslova tragédia. „Deň za dňom, celý máj pršalo," spomína pani Renáta na počasie, ktoré všetko zavinilo. "Možno jeden alebo iba pol dňa bolo pekne. Deti boli z toho nadšené a behali po dedine. Hlavne Olívia bola vo svojom živle. A potom začalo znova liať..."

Prvé praskliny

Spomína aj manžel Laco. „Pred koncom mája mi manželka volala do Bratislavy, kde cez týždeň pracujem, že nám vytopilo pivnicu. Bol to problém, keďže sme tam ešte mali uložené veci, ktoré sme postupne vybaľovali a nosili hore. Spomínam si, že kolegovia v práci nedokázali pochopiť, ako je možné, že nás vytopilo, veď máme dom na kopci. Sadol som teda do auta a šiel domov. V pivnici sme mali asi 20 centimetrov vody a veci sme museli vyhodiť, lebo by splesniveli."

Pani Renáta sa snažila aspoň niečo zachrániť. Pred vodou uchránila encyklopédie a hračky ktoré patrili deťom. „Potom začal ten osudný jún," pokračuje v spomienkach pani Renáta. "Prví spozorovali praskanie múrov susedia, ktorí bývali oproti nám. V jeden deň, bolo to v utorok 1. júna, prišla domov Zuzka aj so susedovov dcérou Ivankou. Pýtali si vrecia. Vraj sťahujú susedov Peterčákovcov, lebo im praská dom. Toto som ešte nepočula. Utekala som k susedom, ktorí už mali na pozemku toľko vody, že im takmer plával. Nevedeli ju odtiaľ odčerpať. Na dome som videla aj veľkú prasklinu, cez ktorú bolo vidno do kuchyne."

Praskanie susedovho domu postupovalo závratnou rýchlosťou. „Hovorila som im, aby vyberali von všetky veci. Oni ešte na to: ´Ale, tak hádam to nespadne...´ Rozhodli sa však veci pre istotu sťahovať k nám. Dávali sme ich do garáže aj na poschodie. Bol v tom chaos, všade sme mali kopec vecí, ale nepozerali sme na to. Boli to naši susedia, bolo im treba pomôcť."

Zúfalstvo, beznádej, hnev na prírodu? Možno všetko dokopy pociťovali majitelia susedovho domu, ktorý im praskal pred očami. „Do tretej rána sme všetci sedeli u nás na schodoch domu a počúvali ako im dom pomaly praská. Po kúsku sa rozpadal. Vtedy mi napadlo, či aj nám sa toto nestane. Ešte ma susedia upokojovali, že prečo by malo. No keď som neskôr šla na WC, už som počula ako aj nám pomaly praskajú kachličky. Myslela som si však, že dom nejako pracuje, lebo ho rekonštruujeme..."

Odrezaní od sveta

V stredu 2. júna šla pani Renáta s dcérou Zuzkou na kontrolu do nemocnice. Na spiatočnej ceste počúvali rádio. „Už keď sme išli do Košíc, vedeli sme, že v Hutke sa z tých dažďov urobila na ceste trhlina. Po ceste späť sme v rádiu počuli, že cez Hutku sa už nedostaneme, lebo cesta celkom praskla a prepadla sa. Nevedela som, akým spôsobom sa dostaneme domov. Cesta Čaňa, Valaliky bola úplne zatopená. Pozbierala som teda deti zo školy a škôlky a odhlásila ich, lebo som nevedela, aká bude ďalej situácia, keďže sme odrezaní od sveta. Cesta na Ždaňu, po ktorej sme šli, bola úplne zaliata. Mala som strašný strach, vzadu tri deti. Hovorila som si, že keď sa niečo stane a zaleje nás, nikto nás už nenájde..."

Doma ich čakala znovu zatopená pivnica. Pani Renáta volala manželovi, ktorý prišiel z Bartislavy domov. So susedom sa navyše dohodli, že pôjdu do Košíc urobiť veľký nákup, keďže nevedeli, čo bude ďalej. „Vo štvrtok ráno boli cesty úplne zatopené a manžel sa na nákup nedostal. V tú noc, asi okolo druhej ráno, nás zobudila Zuzka, že hore v izbe, kde spí s Olíviou, niečo praská. Svetlo sa už nedalo zasvietiť, elektrina nebola. Vzali sme rýchlo baterku a vybehli na poschodie. Nad Olíviinou posteľou sa ťahala dlhá puklina. Nechcem si ani predstaviť, čo by sa stalo, keby sa deti nezobudili a ono by to spadlo..."

V panike premýšľali, čo teraz. „Deti boli dezorientované a nechápali, čo sa vlastne deje. Bola to strašná situácia. Utekáte z domu, v ktorom je tma a neviete, čo sa deje. Volala som susede a tá mi povedala, že máme zobrať najnutnejšie a utekať preč. Čo je však najnutnejšie? Ten dom bol celý náš majetok, celý náš život. Vzala som rýchlo aspoň nejaké oblečenie pre deti. Viem, akoby to bolo teraz, že som v panike premýšľala nad tým, že ich musím nejako dopraviť k mame do Košíc."

Spala s baterkou

Do dodávky naskladali vrecia s oblečením pre deti a aj deti samotné. Sused Ľuboš ich odviezol dole na ulicu, kde na nich iní susedia dávali pozor. „Ďalšie veci z domu sme sa snažili čím skôr naskladať do nášho aj manželovho firemného auta. Vtedy pribehol susedov syn a povedal, že sa máme ponáhľať, lebo celá cesta ´padá´. Nestihli sme..." Cesta sa úplne zvlnila a ani vojsko, ktoré v ten deň prišlo, nevedelo pomôcť rodine dostať autá preč. „Náš dom vtedy ešte stál. Privolaný statik však skonštatoval, že najlepšie ho bude zbúrať. My sme však nesúhlasili. Predsa všetko, čo sme mali, bolo v tom dome. Chceli sme počkať, ako bude, či sa nebude dať zachrániť. Navyše sme platili hypotéku."

Keďže Orlovskí z domu odišli, museli niekde bývať. Kontajnerové domy, už síce boli privezené do obce, no práce okolo nich šli veľmi pomaly a tak sa obyvatelia nemohli hneď nasťahovať. Chvíľu teda bývali u rôznych susedov a keď vyčerpali všetky možnosti ubytovania, boli nútení vrátiť sa do domu. Bez manžela pani Renáty. Keďže musel pracovať, vrátil sa do Bratislavy. „Boli sme v tom dome asi mesiac. Bol to doslova strašidelný zámok. Nespala som, každý večer som deťom prichystala veci, keby náhodou, že hneď môžeme odísť. Baterku som mala každú noc pri sebe. Jednu noc bola strašná búrka, vtedy v Košiciach lámalo stromy. Elektrina nám vypadávala... Bolo to hrozné a ja som sa strašne bála. V tú noc som v dome bola sama s Olíviou. Zuzka s Adamom boli v tábore, ktorý bol vtedy zorganizovaný pre deti z Nižnej Myšle. Rýchlo som vzala Olíviu a druhýkrát utekala z vlastného domu..." Cez najväčšiu búrku šli autom do Košíc k mame pani Renáty.

Dom medzitým ďalej "pracoval". Tvorili sa nové a nové trhliny, kachličky praskali, posúval sa pozemok. „Premýšľali sme, čo ďalej. Stále sme platili hypotéku, ale v dome sa už bývať nedalo. Bolo by to už príliš nebezpečné. Vedeli sme, že poisťovňa by nepreplatila banke hypotéku, kým by nebol dom zbúraný. Bolo to ťažké rozhodovanie, ale dom by už nič nezachránilo. Bývať sme v ňom už nemohli, lebo by sme ohrozili svoje životy. Preto sme sa napokon rozhodli nechať ho zbúrať. Vedeli sme, že do budúcna sa budeme znovu potrebovať zariadiť, vziať ďalšiu hypotéku. Po zbúraní domu nám teda prvú hypotéku zrušili." Vykryla ju poistka na dom.

„Bude mi smutno"

Búranie vlastného domu absolvovala celá rodina pokope. Kým spadol, Zuzka popísala steny nápismi: Bude mi smutno. Nikdy nebudem ľutovať dni strávené v tomto dome, Rony, Lily, Zuzka, Adam, Renča, Laco. Pýtať sa na pocity, ktoré lomcovali piatimi ľuďmi, určite nemá význam. Keď o tom pani Renáta rozpráva, neudrží slzy. „Som s tým už vyrovnaná, ale tie spomienky sú také živé. Zvládala som, keď prišli robotníci, ešte keď začali práce tiež. Ale keď sa lyžica veľkého bagra zarezala do domu..." viac povedať nedokáže a ďalšie slová by asi aj tak boli zbytočné.

V septembri sa Orlovskí nasťahovali do nového kontajnerového domu. Aká bola ich prvá reakcia? „Myslela som na to, že aspoň máme strechu nad hlavou, že sa konečne vyspím, že mi tu nad hlavou nebude nič praskať, že nebudeme musieť odtiaľ nikam utekať. Všetci sme však sem šli s tým, že to bude len dočasné. Už sme tu rok a nič sa nedeje. O ničom nevieme, neinformujú nás. Pokiaľ nejdeme a nespýtame sa, nikto nám nič nepríde povedať. Cítime sa tu, akoby sme boli vo vyhnanstve. Je nám už trápne žiadať niekoho o pomoc."

Čakali, že sa dočkajú pomoci, že sa niečo začne diať, ale dnes sú, podobne ako mnohí ďalší postihnutí katastrofami spred roka, rozčarovaní. „Máme dostať od štátu smiešnych 13-tisíc eur," vraví pani Renáta. "Z toho sa nedá kúpiť nové bývanie. Mrzí ma tiež prístup niektorých ľudí v našej dedine. Mnohí veľmi závidia. Hlavne tú pomoc, finančnú, alebo materiálnu. Neuvedomujú si, že ľudia postihnutí katastrofou prišli o nehnuteľný majetok. Je tu strašná závisť..."

Hlavne mnohí "mudrci" na sociálnych sieťach nevedeli stráviť, že rodiny, ktoré prišli o domy, dostávajú od štátu pomoc. Tvrdili, že na to je predsa poistenie, aby ľudia dopredu mysleli aj na najhoršie. Vraj presne, ako je to pri poistení auta. Kto si ho poctivo platí, po havárii dostane peniaze. Kto nie, nedostane nič. Podobne by to vraj malo byť aj s domami. No nie je to celkom tak. Iné je prísť o dom vlastnou vinou, napríklad požiarom. Vtedy je vo výhode a práve ten, kto si poistku platil. Ale doslova monzúnové dažde a zosuvy pôdy? O takom dačom v Myšli jakživ nikto z minulosti nepočul. Preto je na mieste, ak štát pri takýchto katastrofách pomôže. Alebo by si to chceli "mudrci" s ľuďmi, čo prišli o strechu nad hlavnou, vymeniť? Aby dostali finančnú pomoc aj oni?

Smutné vianoce

V kontajnerovom dome bývajú Orlovskí od septembra 2010. Ich byt teraz tvorí jedna menšia izba, v ktorej sú tri deti a druhá väčšia, spojená s kuchyňou. V tej na rozkladacom gauči spia rodičia. Súčasťou bývanie je aj malá kúpelňa, do ktorej sa zmestí len to najnutnejšie. Sprchovací kút, umývadlo a práčka. Keďže si v zime kúrili spotrebičmi, napájanými elektrikou, poplatky za ňu sa šplhali do stoviek eur. Teraz, v horúčavách, sa zas kontajnery dokážu poriadne rozpáliť. A to je pred nimi celý jún, júl i august. Na otázku, ako sa im teda býva, odpovedajú, že si zvykli, veď nemali inú možnosť. Ako hovorí pani Renáta, často sa niečo pokazí a už ich unavuje, pýtať pomoc od obce, keďže ako hovorila, nikoho nezaujímajú.

V plechovom dome strávili aj Vianoce, ktoré boli oveľa smutnejšie, než ktorékoľvek predošlé. „Bolo to iné, ako predtým, to je jasné. V tomto malom priestore. Aj preto sme sa dohodli s niekoľkými susedmi a vonku sme postavili stan. V ňom sme strávili sviatky spolu. Každý si priniesol jedlo, zohnali sme hudbu a urobili si posedenie," spomína pani Renáta. Hoci je to ťažké, s týmto bývaním sa časom zmierili, ale dúfajú, že v budúcnosti bude lepšie. Aj keď zatiaľ nevedia, v čom a kedy to bude.

Z peňazí, ktoré vyčlenila vláda sa má síce postaviť bytovka, ale toto bývanie ako trvalú možnosť Orlovskí neberú. Ďalej sa zariadia podľa toho, koľko peňazí budú mať k dispozícii. „Chceli by sme si časom znovu kúpiť nejaký pozemok, vziať novú hypotéku a postaviť nový dom. Určite chceme mať vlastné bývanie," hovorí pán Ladislav.

Na nový domov

Mimochodom, pomoc ponúkol rodine Orlovských a hlavne malej Olívii, ktorá mu padla do oka, spevák Miro Jaroš. Tá pomoc mala formu piesne s názvom Čierny dážď. „Napísal som ju počas letných povodní," povedal Miro. „Bol som vtedy na východe Slovenska a tiež ma to zasiahlo. Cesty boli úplne zaplavené a ja som sa nemohol dostať na bratislavský koncert. Vtedy som pocítil beznádej a bezmocnosť voči prírode. Napísal som o tom pesničku a rozhodli sme sa, že k nej natočíme videoklip, ktorý pomôže niekomu v núdzi. Obvolal som povodňami najviac postihnuté obce a vybral som si päťčlennú rodinu z Nižnej Myšle, ktorá sa tlačí v náhradnom bytovom kontajneri, kde sa im žije ťažko. Ďakujem, všetkým, ktorí pomôžu rodine, aby mohli mať opäť domov!" Ak k tomu domovu chcete prispieť aj vy, pripájame číslo účtu: VUB 2782975855/0200.

„Naše poďakovanie patrí Mirovi Jarošovi, ktorý pre nás túto zbierku založil. Chcem poďakovať tiež ľudom, ktorí nám nezištne podali pomocnú ruku. Vo väčšine prípadoch ide o pre nás neznámych ľudí, ktorí prejavili ľudskosť," dodáva L. Orlovský.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári