Je to cestopis, v ktorom vás však Dorota prevedie nielen exotickými krajinami, ale aj svojím životom. Pred koncertom si našla čas na rozhovor, v ktorom prezradila, prečo sa na ňu doslova lepia zdravotné problémy, ale i to, čo jej stojí v ceste k vytúženému bábätku.

V knihe Fulmaya pozve Dorota čitateľov na Srí Lanku, ostrov Maurícius, do Indie i Nepálu, kde dostala od miestnych ľudí meno Fulmaya - Kvet lásky. Sama v knihe tvrdí, že jej typickou vlastnosťou je do všetkého sa pustiť, no nič nedokončiť. Knihu sa jej však dokončiť podarilo.

„Trvalo to deväť mesiacov a bol to ťažký pôrod," prezradila so smiechom. „Ja dokážem pracovať iba pod tlakom, keď mi horia termíny, tlačia ma zmluvy a ľudia ma psychicky vydierajú, aby som to spravila. Mňa musí rozbolieť brucho a musím si vyrobiť stres, aby som niečo dokončila. Tak to bolo i s knihou." Termín dvakrát prekladala a posledný mesiac pred termínom sa nedokázala ani pozrieť na počítač, lebo bola presvedčená, že tú knihu nevie dokončiť. „Potom v jeden deň som si povedala, že to dopíšem, aj keby som pri tom mala umrieť. Prečítala som to a na moje počudovanie som zistila, že to je hotové, len stačí napísať doslov!"

Písanie knihy trvalo Dorote niekoľko mesiacov a vznikala na rôznych miestach sveta. „Teraz totiž trávim pol roka v Nepále, dva mesiace v Indii a štyri na Slovensku, kam sa vraciam vždy začiatkom mája, keď ma z Ázie vyženú monzúny." Písala vtedy, keď na to mala náladu. „Písať vtedy, keď sa mi nechce - to by nešlo. Aj vtedy, keď som mala náladu, tak som sa musela nútiť, lebo oveľa radšej by som robila niečo iné. Keď však človek nájde v sebe silu začať, tak to ide. Je to ako s umývaním riadu. Ten sa mi kopí, smrdí a stále to odkladám. Ale keď začnem, tak to ide samo a je to pohodička. Tak isto ako pri lezení po horách. Vidím kopec a vravím si - neexistuje, že tento zdolám. Ale keď už idem, tak je ten kopec i vrchol bližšie a bližšie... Aj pri knihe to tak bolo. Najhoršie bolo napísať prvú vetu."

Kniha Fulmaya je nielen cestopis, ale aj otvorená spoveď o tom, čo všetko si za posledných pár rokov Dorota preskákala a nezriedka sa to točí okolo jej vzťahov s mužmi. „Nemyslela som, že to bude také otvorené. Najprv som si vravela, že napíšem slušný cestopis. Lenže keď píšete o sebe, nemôžete z toho vynechať veci, ktoré sa počas ciest stanú. A mne sa toho stalo veľa. Vravela som si, že keď to tam nedám, bude to nuda. Problém bol akurát v tom, ako nájsť tú správnu hranicu, po ktorú môžem ísť, keď píšem o osobných veciach niekoho iného. Dávať prezývky by nemalo zmysel, lebo som mediálne známa osoba. Všetci vedia, za koho som bola vydatá a podobne. Keby som písala o Whiskym pod prezývkou, tak by to bolo smiešne, nie?"

Keď písala o tom, ako sa jej na pláži v Indii rozpadalo manželstvo kvôli mužovi, s ktorým to nemalo budúcnosť, ale i o ďalších vzťahoch, znovu si svoje "odrevala". „Gro knihy som písala v hnusnom indickom meste. Ráno som si s počítačom sadla do reštaurácie, písala do večera a často som pri tom plakala. Vrátila som sa totiž do momentov, ktoré boli v mojom živote rozhodujúce a znovu som si ich odžila. Spravila som si z toho terapiu a to, čo som si neodtrpela v danom momente, som si odtrpela pri písaní. Upratala som si v živote, malo to na mňa pozitívny terapeutický efekt."

Aj preto už nemieni nikdy písať o sebe. „Písanie ma bavilo, i keď som sa do toho musela nútiť, ale jedno druhé nevylučuje. Ale už nikdy o sebe, rada by som totiž povolila uzdu fantázii. Nevylučujem, že sa budem inšpirovať niekým skutočným, koho trebárs poznám z mojich ciest. Človek sa vždy niečím inšpiruje, keď tvorí. Či už tým, čo ktosi vytvoril pred ním, alebo tým, čo vytvorila príroda. Aj v mojej robote sa nedá oddeliť to, či nejakým spôsobom cestovanie ovplyvňuje moju tvorbu muziky a podobne. To je ako keď sa opýtate sedliaka, či pestuje mrkvu, alebo dojí kravy. No predsa oboje, keď chce prežiť! O tom to je, život sa skladá z častí. Málokto robí len jednu vec v živote. Napríklad ja by som to nedokázala, lebo to neviem. Neviem robiť len jedno, musím robiť viacero vecí, a tým pádom nič z toho poriadne. Ale keď je toho veľa naraz, tak z toho dokážem vyžiť. Som talentovaná na veľa vecí, ale nemám výdrž."

S tou výdržou to zrejme nebude celkom pravda, bez nej by totiž ťažko dokázala zvládnuť trek okolo Annapurny, dlhý 240 km, s najvyšším bodom v horskom sedle Thorung La s nadmorskou výškou 5 416 m. Po prvýkrát to šlo celkom dobre, pri druhom pokuse ju skolil týfus. Okrem toho si z ciest priniesla zlatého stafylokoka, vďaka ktorému je dlhodobo na antibiotikách. Tvoria sa jej vredy, poštípala ju obrovská osa a výpočet rôznych zdravotných lapálií by mohol pokračovať. „Som najchorľavejšia osoba na svete. Asi to bude tým, že som ako polročná prekonala zápal pľúc a vyzeralo to so mnou biedne. Nakoniec som sa z toho dostala, ale detské telíčko asi ostalo oslabené a nikdy sa celkom nedalo dohromady. Stále som mala chrípku, angínu. Prekonala som šarlach, salmonelózu. Prvýkrát ma operovali v pätnástich, odvtedy ešte sedemkrát. Mám 28 rokov a bola som 18-krát hospitalizovaná! Sú to príšerné čísla, ale čo mám robiť? Mám ležať doma a šetriť sa? Tak na taký systém sa môžem viete čo... Ja tak žiť nechcem. Ak ma to klofne, tak ma to klofne. Pokiaľ vládzem, som na nohách. Keď nevládzem, tak to odležím."

Kým je v Indii a Nepále, väčšinu času trávi cestovaním, prácou s deťmi v detskom domove v nepálskom meste Káthmandu alebo trekmi v Himalájach, ktoré organizuje pre slovenských turistov. Na Slovensku koncertuje a nakrúca filmy. „Občas dopredu viem, čo sa tu chystá a čo budem robiť, niekedy len prídem a vtedy zisťujem, či bude do čoho sa pustiť. Teraz som pred pár dňami dokončila nakrúcanie filmu s Jurkom Nvotom. Volá sa Konfident. Odohráva sa v 70. rokoch, nakrúcalo sa v areáli vojenského výcvikového priestoru Lešť, kde vznikli výborné socialistické zábery. Hrám manželku Adyho Hajdu. Som typická vekslácka panička, ktorá ma doma všetko z Tuzexu a na hlave príšernú fúkanú," smeje sa.

V súčasnosti Dorota trávi na Slovensku štyri mesiace, zvyšok roka je v Ázii, no rada by tento pomer zmenila - v prospech Nepálu. Na to, aby mohla tráviť v tejto krajine viac času, by potrebovala iný typ víz, čo sa zatiaľ javí ako nereálne. Každopádne však mieni aj naďalej existovať časť roka na Slovensku a časť v Indii a Nepále. V Himalájach totiž má aj pracovné povinnosti - založila si cestovku Fulmaya Travel. „Rozbehla sa tak, ako som očakávala. Ani viac, ani menej. Pomaly sa rozširuje, spokojní klienti dávajú vedieť známym, a tak sa to postupne nabaľuje. Keď som v Nepále, živí ma iba to." Trek okolo Annapurny, ktorý ako prvý sama absolvovala, a ktorý aj ako prvý začala ponúkať turistom, medzičasom absolvovala šesťkrát.

„Moje tenké nožičky už zosilneli," smeje sa. "Nikdy sa mi to nepreje. Síce sa ku koncu treku teším na oddych, no nikdy ma to neprestane lákať. Mám rada pocit familiárnosti, ktorý tam časom získavam. Vidím, že deti v dedinkách, cez ktoré chodíme, rastú, že hentú babku, ktorú som minule videla, vidím znovu. Už som medzitým absolvovala aj iné trasy a ešte po nejakých túžim, no trek okolo Annapurny, to je moja púť. Je dobré vracať sa na miesta, ktoré v sebe nesú spomienky, hoci často negatívne. Treba sa na ne vrátiť, prečistiť ich, vyhnať z nich zlých duchov. Rovnako som to urobila aj na mojej obľúbenej pláži v indickom meste Goa. Tam nastal rozchod s manželom, udialo sa tam tak veľa vecí... Stále tá istá pláž, tie isté kamene a vždy iný chlap. Bolo treba si v tom upratať. Zrejme sa viem odosobniť od rôznych miest preto, že som sa často sťahovala - už dvadsaťkrát. To sa človek naučí neviazať si veci zo srdca na veci realitného charakteru."

Existuje veľa miest, na ktorých jej je dobre, no je aj také miesto, na ktorom jej je najlepšie? „Asi to bude drevenica mojich rodičov. Tam sa totiž za 28 rokov nič nezmenilo. No a potom to je moja pláž v Goi a Nepál - v ňom hociktoré miesto. Či už som v horách alebo s mojimi detičkami v Happy Home." Happy Home je detský domov v meste Káthmandu, do ktorého Dorotu pred časom zaviala náhoda, a ktorému dnes dosť významne pomáha. „Keď som tam bola prvýkrát, detí bolo 16. Dnes je ich 100. Vtedy ani jedno nemalo adoptívneho rodiča na diaľku, dnes každé druhé podporuje konkrétna rodina. Ak niekto chce pomôcť, môže nás kontaktovať na happyhomenepal.sk." Hlavne sa zmenila kvalita života detí v sirotinci. „Predtým mali len ryžu s karí, dnes dostávajú aj mlieko, ovocie, keksy, oslavujú narodeniny s tortou. Je príjemné byť ich záchrancom, no sama to takto nevnímam. Keď prídem, tešia sa, objímajú ma a pusinkujú, a to by robili aj bez toho, keby som im pomáhala so zháňaním sponzorov. Majú ma radi, lebo ja ich mám rada. A to je jediná recipročná vec, kvôli ktorej to robím."

S deťmi Dorote dobre a vôbec sa netají tým, že túži aj po vlastnom. S priateľom Johnym, Angličanom, ktorého spoznala v Indii, plánujú bábätko, v ceste im však stoja Dorotine zdravotné problémy. „Ja som odjakživa chcela dieťa. Už v pätnástich, no zároveň som používala aj rozum. No a teraz to za mňa rozhoduje stafylokok. Kvôli nemu beriem antibiotiká, ktoré sa s tehotenstvom nezlučujú. Som však na liečbe vakcínami, ideálne odhady sú, že do roka by som mohla antibiotiká vysadiť. Reálne odhady sú tri roky a pesimistické, že to nebudem môcť urobiť nikdy. Tie si však nepripúšťam, na dieťa sa teším a myslím, že som naň aj pripravená. V Happy House máme aj maličké deti, navyše, keď dokážem prejsť s 30 deťmi tou najpríšernejšou ázijskou križovatkou, tak zvládnem už všetko..."

Má už aj istú predstavu o tom, ako bude s dieťatkom zvládať všetky povinnosti, ale i cestovateľské túžby. „Veď existujú také vaky pre deti, malú túru isto zvládneme. Chceme s Johnym naše dieťa viesť k prírode, rozhodne však budem dbať v prvom rade na bezpečnosť a nebudem dieťa ťahať do vysokých nadmorských výšok. Nemyslím ani, že sa budem musieť hneď kvôli dieťaťu usadiť. Či už na Slovensku, alebo v Ázii. Mama sa ma vždy pýta, kedy si už konečne vyberiem. Ale čo je to za hlúposť? Prečo by som si mala vyberať? Ak by som aj hneď teraz otehotnela, tak mám minimálne sedem rokov na to, aby som sa rozhodla, čo budem robiť ďalej. Keď totiž dieťa začne chodiť do školy, chcem, aby malo zázemie, lebo viem, čo to urobilo so mnou, keď sme sa často sťahovali. Ak mi potom dieťa povie, tu chcem ostať, tak sa podľa toho zariadim, aj keby som mala na hlave kamene nosiť! Ale ako hovorím - najbližších pár rokov to riešiť nemusím a potom sa uvidí," dodala na záver.

Súťažte o jeden výtlačok knihy D. Nvotovej. Na lístky s kupónom čakáme do štvrtka do 10. hodiny. Na druhý zverejníme meno výhercu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári