Zo školských čias si pamätám, čo sú bezstavovce. Teda živočíchy, ktoré nemajú stavce. Viem aj to, že niektorí ľudia sú bez chrbtovej kosti, čiže sú zaradení do rovnakej kategórie.

Zavše ma niekto prekvapí pozdravom: „Ahoj, čo ma nepoznáš?“ Vyceria na mňa po jednom, dvoch zuboch, pozerajú sa na mňa zvráskavené a zdevastované tváre a ja si nijako neviem spomenúť, odkiaľ by som mala týchto ľudí poznať. Hĺbam v mysli a nič. Je mi ľúto a tvárim sa, že pravdaže viem, s kým mám tú česť. Po čase sa mi vynorí hmlistá spomienka na niekdajšieho fešáka či spolužiačku, niekoho z detstva, ale je mi ľúto, že sa nechytám hneď.

„Keď budeš potrebovať niečo, tak mi pokojne zavolaj. Prídem.“

Ďakujem pekne za pomoc, ale neviem, či si Fero, Jano alebo kto, nikdy som na teba nemala telefónne číslo, ale určite sa na teba obrátim. Ja nespoznávam, ale neviem pochopiť, prečo každý pozná mňa. Nemyslím si, že sa na mne nepodpísal zub času a ešte vždy sa podobám na tínedžerku.

Asi to bude tým, že stretávam úplne nové bytosti. V mojom ponímaní samé bezzubovce. Hádam im ešte stavce držia pohromade, ale prečo nenavštívia stomatológa, nerozumiem. Vždy sa pri nich cítim ako šelma zubatá, ktorá ešte nemusí spať oddelene od svojho chrupu. Ale aj to by bolo určite lepšie riešenie, ako sa na každého vyškierať, keď naozaj niet s čím.

Kto vás má spoznať s jedným hryzákom?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári