Čo si oblečiete, ako sa učešete, či máte potetované celé telo alebo mejkap roztečený po celej tvári, nie je podstatné. Nikto preto na nikoho nezíza a nešušká do ucha susedovi, čo za zrůdu sedí na sedadle pred nimi.

Ľahostajnosť ide bokom v prípade núdze. Hovorí za to moja skúsenosť z autobusu 124. Nastupuje postarší pán. Neistá chôdza, červená tvár, zápach v jeho okolí, špinavé oblečenie. Je jasné, že tackanie nie je len dôsledkom boľavej nohy, na ktorú ťažko došľapuje.

Ľudia mu pozornosť nevenujú. Esemeskujú, čítajú knihy, zhovárajú sa. V snahe nájsť si miesto na sedenie si muž pri páde udiera hlavu. V okamihu je pri ňom postarší pán a mladík. Obaja štýlovo nahodení. Spadnutého chlapa zodvihnú. Jeden ho istí na chrbte, druhý sa pokúša dosiahnuť, aby si sadol. Nehľadia pritom na jeho špinavé oblečenie a zápach. Keď sa im podarí chlapa usadiť, vracajú sa na miesta. Bez zbytočných komentárov.

Aký by bol asi scenár v košickom autobuse? Pravdepodobne by sa chlap musel postaviť bez pomoci iných alebo by ostal ležať pri dverách. Ľudia by sa tvárili, že sa v ich okolí nič výnimočné nedeje, prípadne by ho prekročili.

V Prahe sa možno ľudia správajú, akoby svet okolo nich nejestvoval – vtedy, ak ide o banálne veci. Pri pomoci neznámemu sa však nikto netvári ako slepec, ale ako osoba s kúskom ľudskosti.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári