est. Aj Košičan Maroš Osif, momentálne žijúci v Prahe, rád cestuje. Po zatiaľ poslednom výlete mu pribudli zážitky a bohatý fotografický materiál z exotického Dubaja.

Napriek tomu, že Spojené arabské emiráty sú samé osebe zaujímavé, u Maroša neboli cieľom cesty. No pred rokom, keď mal namierené do Afriky, sa mu táto ropou a milionármi preslávená krajina tak zapáčila, že sa v nej zdržal až štyri dni. „Dubaj bol iba prestupnou stanicou na ceste do Johannesburgu. Tam som plánoval dokončiť expedíciu, ktorú sme s priateľmi začali, ale zo zdravotných dôvodov sme ju nedokončili. Plánovali sme letieť tureckými aerolíniami cez Istanbul, nakoniec sme však zistili, že lacnejšie nás vyjde let Praha - Dubaj - Johannesburg. Dubaj bol teda úplne neplánovaný."

Navyše ani štvordňový pobyt nebol v pláne. Maroš chcel totiž prestúpiť a letieť ďalej. „Do Afriky som však šiel s priateľkou Mirkou a bol to jej nápad, aby sme v Dubaji chvíľu pobudli. Keďže nie som priateľ s cestovnými kanceláriami, premýšľal som, či niekoho nepoznám, kto odišiel do Dubaja žiť. Napadol mi spolužiak z vysokej školy Marek, ktorý tam pracuje. Okrem toho som zistil, že tam mám aj spolužiačku Lenku, ktorá ako letuška." U týchto dvoch teda mohla dvojica prespať a vďaka nim spoznať v meste aj to, čo bežný turista nemá možnosť. Cestovné kancelárie Maroš nerád využíva nie preto, že by pre neho neboli cenovo dostupné, ale ak ide niekam na vlastnú päsť, dokáže sa viac zblížiť s miestnymi a lepšie preniknúť do ich života, či kultúry.

Z Prahy do Dubaja cestovali v marci 2011. „Počasie tam už bolo viac než teplé. Teraz sa tam vraj z horúčav nedá ani dýchať, keďže je to púšť. Samozrejmosťou je všade klimatizácia. Kedysi tam vôbec nebolo možné, aby rástli stromy. Dnes tam je vegetácia umelo vystavaná a ustavične ju musia zavlažovať. Pred samotnou cestou som si veľa o tejto destinácii prečítal a prezrel si fotografie na internete. Zároveň som si naštudoval moslimské zvyky. Pred cestou sme si s priateľkou vybavili aj víza cez spoločnosť Emirates. Jednoducho sme sa preklikali na internete, poslali sme fotky, naskenované pasy a miesto, kde sme mali bývať. Všetko sa to elektronicky vybavilo a poslali nám víza, ktoré stačilo už len vytlačiť. Po prílete sme ešte museli na letisku kvôli vízam absolvovať sken oka."

O Dubaji sa hovorí, že je to veľmi bohaté mesto. „To je pravda, ale na druhej strane, nie je to pre Európana až také drahé. Liter benzínu stojí našich 20 centov, teda šesť korún. Mnohí domáci sa často nechávajú voziť taxíkmi, no nie preto, že sú snobi, ale preto, že taxíky sú cenovo veľmi dostupné. Po prílete sme z letiska cestovali vyše hodiny a platili sme asi osem eur. Dôležité pre turistu je vedieť, aby využíval len taxíky kávovohnedej farby s farebnými strechami. Najčastejšie sú ružové strechy, ktoré symbolizujú, že za volantom sedí moslimka, taxík je určený prevažne ženským zákazníkom. Taxík s červenými strechami je určený pre mužskú, ale aj ženskú klientelu." Zaujímavosťou je, ako sa bežný človek dozvie, že taxík je voľný. Prevažne Pakistanci, ktorí ako taxikári pracujú, počas jazdy trúbia, čím dávajú na známosť, že sú voľní.

Okrem taxíka si Maroš vyskúšal aj metro. Je moderné, bez vodiča. Navyše je delené na 1. triedu, 2. triedu a ženský oddiel. Metro funguje tak, že vstupu do koľajiska bránia sklenené dvere, ktoré sa otvoria vždy zároveň s dverami vlaku.

Dôležitou informáciou je aj to, že každý býva v mrakodrape. Tie stoja na pláži, či blízko nej. „Bývanie je úplne iné ako u nás. Založené je na servise a službách. Je normálne, že človek doma neupratuje, na to sú upratovačky z firmy, ktoré sa dajú na tieto práce najať. Takisto sa doma nevarí. Funguje donáška jedla. Okná sa neumývajú, ale nechajú sa umyť. Všetko je veľmi cenovo dostupné, ceny sú normálne. Štandardom je napríklad aj bazén. Na každej recepcii je vrátnik."

Ako hovorí Maroš, trochu ho zaskočilo, keď sa taxíkom viezli ku kamarátovi, u ktorého mali bývať a on sa podozvedal tieto zaujímavosti. „Byt bol európsky, žiadne kultúrne šoky nás tam nečakali. Druhý deň pre nás prišla kamarátka Lenka, letuška. Prekvapilo nás chladnejšie počasie, a tak sme šli iba na prechádzku k Arabskému moru. Zaujímavé bolo sledovať pri pláži rôzne európske, či americké názvy reštaurácií. Zvlášť Subway nás pobavil, tam sme sa totiž s Mirkou spoznali. Zvláštne bolo vidieť ich napísané aj v arabštine, sprava doľava.

Maroš s Mirkou si pozreli aj najvyššiu budovu sveta Burj Khalif, ktorá je 828 metrov vysoká. Absolvovali aj výhľad z nej. „Je veľmi ťažké ju kvôli jej výške fotiť. Zblízka je to nemožné, iba z diaľky. Mali sme cez internet zakúpený vstup do tej budovy a ďalší deň sme sa tam aj vybrali. Tým, že sme mali lístok kúpený v predstihu, po zľave, ktorá bola asi 50 percent, stál asi 400 českých korún. Je to síce drahé, ale je to nová atrakcia, otvorená iba od začiatku tohto roka."

V najvyššej budove sa vyviezli do 124. poschodia. „Hoci je budova najvyššia, bežný človek sa celkom hore nedostane. Na samom vrchu má kanceláriu šejk, ktorý budovu založil. Práve preto sme sa my viezli len do 124. poschodia. Fotil som ešte ten kus nad nami a bol to aj tak poriadny mrakodrap. Zvláštnosťou sú elektronické ďalekohľady. Tie majú tzv. časovú os. Ďalekohľad je možné nasmerovať na hociaké miesto a obraz sa prenesie na veľký monitor. Zároveň sa dá na časovej osi vracať čas späť až do desiatich rokov a pozrieť si, ako to miesto, resp. púšť vyzerali vtedy."

Pred vchodom do budovy ich zaujal automat na zlaté tehličky. Pre krajana bežná vec, pre našinca zaujímavosť. Na zlatých tehličkách bola vyobrazená práve Burj Khalifa. „Luxus je tam vidieť na každom kroku. Hoci sú ženy zahalené, majú kabelky Luis Vuitton. To je zaujímavé, že hoci si doprajú luxus a drahé oblečenie, schovávajú to pod moslimským oblečením. Zvláštne je aj to, že kým nám sa toto všetko zdá ako luxus, pre nich je to štandard."

Maroš si odfotil aj najväčšiu fontánu na svete. „Sedeli sme v blízkej reštauráciu a vychutnávali si teplý večer pohľadom na fontánu, ktorá v polhodinových intervaloch strieka vodu v rôznych obrazcoch a pri tom aj hrá. Je to veľmi pekné, dívať sa ako strieka voda a zároveň hrá fontána arabské melódie."

Ako však Maroš pokračuje, naša spievajúca fontána, sa mu páči viac. „Je zasadená do krajšieho prostredia. Sú tam stromy, divadlo, historické centrum. V Dubaji je to moderné, megalomanské, obrovské. Vidieť tú snahu, že chcú mať všetko naj - najvyššiu budovu, najväčšiu fontánu. Takisto tam vidieť mnoho protikladov. Dubaj je mesto v púšti a v obchodnom centre Dubai Mall pred Burj Khalifou je klzisko. Bolo zaujímavé vidieť ľudí, ktorí nikdy nestáli na ľade, ako sa korčuľujú." V inom nákupnom stredisku Mall of the Emirates si zasa pozreli krytý lyžiarsky svah. „Nelyžovali sme. Nebol na to veľmi čas a my sme vyhľadávali skôr iné zaujímavosti."

Ďalší deň sa Maroš a partia vybrali k hotelu Atlantis. „Názov vznikol v zmysle stratenej Atlantídy. Je v ňom obrovské aqua centrum a zaujímavé atrakcie. Jednou z nich je plávanie s delfínmi. Toto sme neabsolvovali, čo mi je dnes ľúto. Aquapark je prepletený kaskádami a človek sa pohybuje vďaka plávaciemu kolesu. Prechádzali sme rôznymi kaskádami, umelými vlnami, vodopádmi. Jazda nám trvala asi hodinu."

Vyskúšali si aj inú atrakciu. „Spustili sme sa z pyramídy Inkov. V nádrži dole je možné vidieť asi tri druhy žralokov, raje a húfy rýb. Je to také obrovské akvárium. Možno tam raje aj kŕmiť pod dohľadom odborníka. Keď sa človek púšťa dole, má pocit, že padá, lebo je to veľmi kolmé. Tiež má pocit, že spadne rovno medzi žraloky. Nie je to však pravda. Priateľka strašne vrieskala, lebo keď sme sa blížili k žralokom, vyzeralo to, že spadneme rovno medzi nich. Zrazu sme sa však ocitli v priesvitnom tobogane, prechádzajúcom velikánským akváriom obklopeným žralokmi, ale v bezpečí priehľadneho tunelu z tvrdeného skla." Aqauacentrum má ešte jednu zvláštnosť. Vystavanú vlastnú zatopenú Atlantídu. Okolo kamenných stavieb „nahlodaných zubom času" plávajú ryby a rôzne morské živočíchy. Všetko vyzerá veľmi reálne. Cez hrubé sklo je možné vidieť aj tróny kráľa a kráľovnej Atlantídy.

So spolužiakom Marekom a jeho spolubývajúcim Martinom absolvoval Maroš v Dubaji aj jednu obyčajnú činnosť. Išli na pivo. „Boli sme naň v jednom hoteli a ochutnal som asi najdrahšie pivo v mojom živote. Volá sa Hoegarden a stálo asi 10 eur. Zároveň však bol ten hotel jediným miestom, kde sa dal široko-ďaleko alkohol kúpiť. Emiráty ako moslimská krajina majú zákaz pitia alkoholu. Tiež sme ochutnali vodnú fajku - šišu." Večer zavŕšili plavbou po vysvietenom meste a kúpaním v mrakodrape v bazéne na balkóne.

Štyri dni v Dubaji teda využili naplno a presýtení zážitkami mohli vyraziť do cieľa svojej cesty, do Afriky. Ale o tom, už niekedy nabudúce...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári