Operný spevák Miroslav Dvorský nikdy nemal pocit, že potrebuje vystúpiť z bratovho tieňa

Jedným z koncertov tohtoročnej Košickej hudobnej jari, ktorú organizuje Štátna filharmónia Košice, bol i operný koncert Miroslava Dvorského. Patrí medzi špičku slovenského, ale i svetového operného umenia, za všetko hovoria mená prestížnych operných domov

, na ktorých už účinkoval. Po skúške s košickým orchestrom si našiel čas na rozhovor, v ktorom prezradil, ako sa mu vyrastalo ako najmladšiemu z piatich bratov, ale i to, že je dieťaťom šťasteny a prečo dôveruje svojej intuícii.

Jeden z piatich bratov, jeden zo štyroch bratov operných spevákov, jeden z troch bratov tenorov... M. Dvorský má štvoricu starších súrodencov - Vendelína, Petra, Pavla a Jaroslava. „Hoci sme s Jarom dvojičky, som od neho mladší tuším o nejakých 15 minút," prezradil. „Neviem síce, ako presne sa na mne podpísalo to, že som vyrastal takto obklopený bratmi, ale som presvedčený o tom, že ak by som mal napríklad len jednu sestru, že by to bolo úplne iné. Jednoducho - starší bratia nás riadne cepovali a bolo ich treba poslúchať. Nezriedka, keď šli rodičia preč, tak nám povedali - budete počúvať Venda a Petra. Samozrejme, že v tom čase, keď sme boli malí chlapci, som to vnímal veľmi negatívne, dnes som však presvedčený o tom, že to malo na mňa pozitívny vplyv."

Okrem iného aj preto, že mať starších bratov znamenalo byť vo výhode u svojich kamarátov rovesníkov. „Starší bratia boli, samozrejme, zbehlí vo všelijakých huncútstvach a my sme sa kadečomu priučili. Aj pri hrách to bolo tak, že sme nemuseli nič vymýšľať sami, bratia nás kadečo naučili. No a nesmiem zabudnúť ani na to, že zo strany starších bratov sme cítili veľkú ochrannú ruku. Hocikto si na nás najmladších netrúfol, lebo každý vedel, že by mal do činenia aj s našimi staršími bratmi."

Musel sa naučiť i širokým lakťom. „Isteže, bolo to tak, že čo si človek neustrážil a nevydobyl, tak to sa mu neušlo, lebo si to uchmatol šikovnejší z nás. Musím však povedať, že snaha využiť široké lakte nie je to, čo som si z detstva preniesol do dospelosti. Netvrdím, že som rovno ten, kto dá druhému prednosť, na druhej strane však rozhodne nie som ani ten typ človeka, ktorý sa snaží lakťami predrať pred niekoho iného. Ak som však presvedčený o svojej pravde a o tom, po čom túžim, tak za tým idem cieľavedome, no nikdy nie za každú cenu tak, aby som tým niekomu ubližoval."

Dnes patrí medzi najlepších tenorov, vďaka čomu v podstate nepretržite cestuje po svete. Pravidelne účinkuje vo Viedni, Londýne, Berlíne, Frankfurte, Paríži či Toronte, dobyl už i milánsku La Scalu, najprestížnejší európsky operný dom. „Ešte keď som študoval u profesorky Idy Černeckej, tá mi raz povedala, že ak sa operný spevák nechce zastaviť vo vývoji, tak by nemal stratiť úctu a rešpekt voči dielu, ktoré spieva a tiež úctu a rešpekt voči kolegom - dirigentom, režisérom a ostatným spevákom. Vzal som si to za svoje, lebo to považujem za veľkú ľudskú hodnotu. Týmto som sa snažil riadiť celý život a nikdy som nepodcenil žiadne dielo, do ktorého som sa pustil. Vždy som rád skúšal, či už pred koncertom alebo pred novým predstavením, preto som sa do toho nikdy nepotreboval nútiť a aj preto mi nerobilo problém pred každou skúškou sa k tomu stavať s rešpektom a zbožnou úctou voči všetkým, ktorí sa na tom podieľajú. Možno aj toto mi pomohlo a nevyhodilo ma to takpovediac z cesty a vďaka tomu sa mi darí aj naďalej."

Nielen úcta k práci a chuť poriadne sa do nej zahryznúť, ale i šťastie vraj vo veľkej miere pomohlo k tomu, aby dnes mohol účinkovať v tých najlepších operných domoch. „Šťastie stojí pri mne. Vždy keď sa mi podarí doletieť na nové miesto pôsobenia, tak si vravím, že som dieťa šťasteny, keď s nami to lietadlo nespadlo. Hehe. Šťastiu ďakujem za každú výbornú ponuku, ktorú dostanem a za každé vydarené vystúpenie. Že som však naozaj dieťa šťasteny, o tom nepochybujem. Keď som bol totiž malý chlapec, tak som postúpil do celoslovenského kola súťaže Melódie priateľstva. Mama šla so mnou do Prievidze, a keďže sme došli o niečo skôr, ako sa začala súťaž, tak sme sa šli len tak poprechádzať po meste. No a natrafili sme tam na pána, ktorý predával žreby."

Boli to papierové vrecúška, ktoré bolo treba rozstrihnúť a vo vnútri bola výhra. Výťažok šiel Červenému krížu. "Jeden žreb stál päť korún, čo bolo v tom čase veľa, no mama povedala, že keď som postúpil v tej súťaži, tak asi mám šťastie, tak nech to skúsim aj so žrebmi. Vytiahol som si prvý a vyhral som 30 korún. Mama ma pobádala, nech si vytiahnem ďalší, a tak som ťahal znova... Opakovalo sa to niekoľkokrát, okolo nás sa už pristavili okoloidúci, lebo tomu nemohli uveriť, a ja som mal v rukách už hádam okolo tristo korún. Viete si predstaviť, čo to bolo vtedy pre takého malého chlapca? Zrazu mi mama vraví - tak ešte ťahaj. No ja som sa zaťal a viac som už ťahať nechcel. Mal som pocit, ako keby mi šťastie sadlo na plece a pošeplo do ucha, že viackrát už nevyhrám..."

Nedokáže presne pomenovať, čo všetko zapríčinilo to, že ho to neodolateľne ťahalo k hudbe a stále ťahá. „Hudba je pre mňa krásny výlet do iného sveta," tvrdí M. Dvorský. "Keď som bol malý chlapec, Peter začal študovať operný spev a vďaka nemu u nás doma znela nádherná muzika. Nielen nahrávky najlepších svetových spevákov, ale aj symfonická a inštrumentálna hudba. Pamätám si, že sme doma mali gramofón na platne. Položený bol na stolíku pri stene a vedľa bol veľký stôl so stoličkami a ten stôl bol prikrytý obrovským obrusom. Stále, keď niekto pustil platňu, tak som pod ten stôl vliezol, mal som pocit, že som v obrovskom stane, do ktorého za mnou prúdi nádherná muzika. Našli si ma tam Čajkovskij, Beethoven, Bach, Caruso... Tam pod tým obrusom bol môj zázračný svet, úplne mimo reality. Stále si myslím, že hudba je kúsok neba, ktorý nám tu nechali anjeli. Hudba je pre mňa vždy zážitok a túžba venovať sa jej u mňa nikdy neochabla."

M. Dvorský nikdy nepopieral to, že veľkú zásluhu na tom, že je z neho operný spevák, má jeho starší brat Peter. Nie však v tom zmysle, že by mu nejakým spôsobom dopomáhal v kariére, ale preto, že bol pre neho veľkým vzorom, ktorý chcel nasledovať. „Peter totiž mal svoje vzory, spevákov, ktorých doma počúval. Vďaka nemu sme ich počúvali aj my, ostatní bratia, a aj pre mňa sa stali vzormi. K nim som však priradil aj Petra, pretože spieval krásne. Mal nádherný zvonivý hlas a veľmi som obdivoval aj ľahkosť, s ktorou mu to šlo. No a keď sedel pri klavíri a spieval, tak som si uvedomil, že aj on je mojím veľkým vzorom, nielen tí speváci, ktorí u nás doma zneli z platní. Bolo to však o to intenzívnejšie, že zatiaľ čo oni boli len nahrávky a fotografie na obaloch, tak Peter bol tu - z mäsa a kostí. Nikdy som sa ho nesnažil napodobňovať, lebo by to predsa aj tak nešlo. Isteže, niekto si povie, že sa o to snažím, lebo v hlase máme čosi, čo je ozaj veľmi podobné. Nuž ale niet sa čo čudovať, gény neoklamete."

Narážky na to, či sa snaží vystúpiť z tieňa staršieho brata, brata, ktorý je na Slovensku známy a veľmi populárny, a či sa mu to vôbec niekedy podarí, počúva, odkedy sa pustil do spievania. „Sám v sebe som to nikdy neriešil, nikdy som nemal pocit, že na mňa Peter vrhol nejaký tieň, ktorý treba zahnať. Roky som však bol iba brat Petra Dvorského, hoci mám svoje vlastné krstné meno... Ja som však šťastný, že taká veľká operná hviezda, akou Peter bezpochyby je, je mojím bratom! A že ma s ním porovnávajú? Nuž, som na to pyšný, že ma porovnávajú rovno s niekým, koho dlhé roky zaraďovali na roveň Pavarottimu, Domingovi a Carrerasovi. Veď to je akoby ma prirovnávali k nim, nie?" smeje sa. "Musím však povedať, že to vôbec nebolo jednoduché. Keď som bol ešte študent, tak len čo som sa niekde objavil, hneď ako som povedal, že som Dvorský, tak očakávania boli vysoké. Každý bol zvedavý, či budem Petrova kópia, a keď ešte zaznelo to, čo máme s Petrom v hlase rovnaké, tak si každý vravel - no áno, niečo tam bude, ale Peter to nie je. Pomerne dlho som pociťoval takéto porovnávanie, ale nie preto, že by som to ja sám aj vo svojom vnútri tak cítil, ale skôr preto, že sa mi to mnohí ľudia snažili vsugerovať."

Hoci sa vybral v šľapajach staršieho brata, cestičku si vychodil sám a dosiahol rovnako veľa... „Samozrejme, že spievať v La Scale je sen každého operného speváka. Mne sa to podarilo. Rovnako prestížna je aj Metropolitná opera v New Yourku. Tam som mal tiež už horúce ponuky, stačilo docestovať, no mal som iné pracovné povinnosti. ´Metka´ mi teda ešte chýba, ale hádam sa mi to raz podarí, som totiž večný optimista. Rád by som ešte rozšíril repertoár o niektoré tituly, ktoré som ešte nespieval. Na niektoré sa už pomaly pripravujem. Tých snov mám ešte veľa, takých tajných, o ktorých sa nehovorí, ale i takých, o ktorých moji najbližší vedia. Je toho ešte veľa, čo by som chcel dosiahnuť, rád by som ešte pekných pár rokov spieval."

Daňou za príležitosť robiť to, čo miluje, a za úspechy, ktoré zbiera po celom svete, je kočovný život. „Ten je únavný a náročný, no láska k hudbe, opere, k divadlu a k emóciám, ktoré mi hudba dáva, to je pre mňa droga, ktorej nie som ochotný sa vzdať. Je to veľmi silné palivo, ktoré ženie môj motor ďalej, a to prekryje znechutenie z cestovania, zo sústavného presúvania a z toho, že s vlastnou rodinou trávim málo času."

S manželkou - huslistkou Katarínou - má dve dospelé deti. Syna Michala a dcéru Dorotu, ktorá sa pred časom vydala a porodila synčeka Teodora. „Byť dedom je momentálne moja najobľúbenejšia funkcia. Síce som si ešte nezvykol na to, že už som aj starý otec, lebo takto drzo to poviem - cítim sa ešte dosť mlado. Hehe. Ale mať vnúča je úžasné, stačí, keď ho uvidím a hneď zabúdam na všetky starosti. Pozrie na mňa svojimi úprimnými očami a ja doslova idem do kolien," dodal M. Dvorský na záver s úsmevom.