Napriek tomu existovali a boli to oni, ktorí posunuli rozvoj Košíc dopredu alebo tomuto mestu pritiahli slávu už len preto, že sa práve v ňom narodili či pobudli.
Zahraniční turisti poznajú v Košiciach dve mená. Martina Hingisová a Sándor Márai. Hingisovú tu poznajú úplne všetci. Okrem jednej. Je ňou ona samotná. Ku Košiciam sa veľmi nehlási, iba ich má napísané ako rodisko (30. september 1980). Po narodení prežila časť detstva v moravskom Rožnove pod Radhoštěm a od 8 rokov býva s matkou, ktorá je jej trénerkou nielen vo výchove, ale aj v tenise vo švajčiarskom Trübbachu. Tenis jej šiel tak dobre, že v roku 1997 ani nemohol ísť lepšie. Stala sa najmladšou tenisovou jednotkou v histórii ženského tenisu. Rodičia, z ktorých v Košiciach žije len otec, v to však iste dúfali, keď jej dávali meno Martina podľa Martiny Navrátilovej, keďže aj oni obaja boli tenisti.
Na rozdiel od Martiny, Sándor Márai (1900-1989) sa ku Košiciam hlásil vždy. Aj preto by som po tomto najslávnejšom a najvzdelanejšom maďarskom spisovateľovi 20. stor. pomenoval prinajmenšom košické letisko. Od roku 2004 však má na Zbrojničnej ulici aspoň svoju intera(tra)ktívnu sochu v životnej veľkosti, ku ktorej patrí aj prázdna stolička oproti nemu. Tá láka, aby ste sa posadili, a nielen preto, že na dohľad nie sú žiadne lavičky. Máraiove diela vyšli už vo vyše 40 jazykoch, v ešte viacerých krajinách ho poznajú a stále viac. Veď aj on sám bol svetobežník. Pôsobil na 14 miestach sveta, hovoril po nemecky, francúzsky, taliansky a anglicky. Po návšteve Klubu národnostných menšín na Mäsiarskej ulici 35 vám bude jasné, že aby vložil do svojich kníh bolesť i lásku, musel veľa prežiť a mnohého sa nedožiť. Nedožil sa (veľmi tesne) konca socializmu (nielen) v Maďarsku a odchodu sovietskych okupantov. Prežil bombardovanie svojho domu v Budapešti (jeho originálny glóbus zasiahnutý črepinou nájdete na Mäsiarskej), tiež neprajníctvo budúcich svokrovcov k jeho láske - k ich dcére, Židovke – i smrť ich ani nie dvojmesačného synčeka. Mimochodom, snúbenicu si zobral tak, že jej rodičov postavil pred hotovú vec, aby potom spolu prežili 60 rokov. Keď mu napokon osud vzal v priebehu 4 rokov nielen ju, ale aj nevlastného syna i troch súrodencov, začal chodiť na strelecký kurz, aby si nepokazil vlastnú samovraždu. Jeho knihy ho prežili a podľa nich nakrúcajú filmy aj v Hollywoode či v Čechách.
Keby neprišiel na svet Béla Gerster (1850-1923), Gréci by meškali s otvorením Korintského prieplavu a možno aj Panamský prieplav by stavali o pár metrov inde. Našťastie v Košiciach je rodný dom Bélu Gerstera, kde sa to všetko začalo. Keby Aurel Stodola (1859-1942) nebol zmaturoval na košickej vyššej reálnej škole, tak by zmaturoval niekde inde, ale takto môžeme byť hrdí na takého tvorcu teórie parných turbín a majstra termodynamiky, na ktorého prednášky v Zürichu chodil aj Albert Einstein. Keby sa Imrich Henszlmann (1813-1888) nebol narodil v Košiciach, asi by Dóm sv. Alžbety bol dnes v horšom stave a celá maďarská umenoveda by začala písať svoje dejiny neskôr.
Do 1. verejnej kresliarskej školy na Slovensku, ktorú vymyslel Eugen Krón (1882–1974) a ktorá pôsobila v budove dnešného Východoslovenského múzea, chodieval svetoznámy slovenský grafik Koloman Sokol (1902-2003). A nielen on, ale aj Július Jakoby (1903–1985), ktorý si doteraz vykračuje Alžbetinou ulicou v podobe sochy od Juraja Bartusza. Okrem nich v tejto škole vynikali aj Juraj Colinásy a Ľudovít Feld (1904-1991). Elemírovi Halászovi-Hradilovi (1873-1948) a Ľudovítovi Csordakovi (1864-1937) sa zasa v r. 1909 podarilo zriadiť Dom umelcov v rotunde na Zbrojničnej ulici. Leopold Horowitz (1838-1917) portrétoval aj cisársku rodinu. Imrich Emanuel Roth (1814-1885) nielen maľoval, ale zachytával momenty večnosti aj fotoaparátom vo svojom (Rothovom) fotoateliéri. Autoportréty mnohých košických výtvarníkov zozbieral jeden z najslávnejších umelcov v Košiciach Vojtech Löffler. Múzeum Vojtecha Löfflera ich prechováva.
Keď sa vo Francúzsku schyľovalo k zvrhnutiu monarchie, aj v Košiciach sa grupovali takí, čo mali niečo v hlave. Okrem iného tam bola aj túžba po slobode a prekážala im v tom habsburská monarchia. Už v r. 1787 zriadili Košickú maďarskú spoločnosť a o rok začali aj vydávať prvý literárny časopis v maďarčine Magyar Museum (Maďarské múzeum, 1788-1792). Neskôr ich nazvali aj uhorskými jakobínmi. Boli to: Ferenc Kazinczy (1759-1831) – spisovateľ, jazykovedec a právnik, ktorý pracoval a žil v Čiernom orle, János Batsányi (1763-1845), úradujúci v budove Spišskej komory a Dávid Baróti Szabó (1739-1819) – básnik, prekladateľ a jezuitský kňaz, ktorý učil a žil v budove starobylej univerzity. V tej istej budove v r. 1849/1850 pôsobil Jonáš Záborský (1812-1876). V Košiciach prechovával okrem seba aj Žiadosti slovenského národa, mal z toho opletačky s políciou a ešte sa aj stretol na mestskej fare s Ľudovítom Štúrom (1815-1856).
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
