.

Tibor a Magdaléna Rosenbergovci bývajú v Domove dôchodcov a domove sociálnych služieb v Barci. Magdaléna, rodená Malá, sa narodila 8. augusta 1930 v Haniske pri Košiciach. Žila však v Košiciach, kde sa s rodičmi, ešte kým bola dieťaťom, presťahovali. Tibor sa narodil 4. augusta 1924 v Košiciach.

Zoznámili sa na „tancovačke", konkrétne na maškarnom plese. „Ja som mala krásne čierne šaty, bola som Noc a Tibor tam prišiel s kamarátmi rovno z divadla. Ja som ich vtedy nepoznala a ani nevedela, že prišli viacerí. Prišiel za mnou jeden chlapec, neskôr som sa dozvedela, že to bol Tiborov kamarát, zoznámiť sa a potom ma volal na rande. No ja som nechcela. Potom to skúsil tento môj šuhaj," pozrie na manžela s úsmevom a on pokračuje. „Ja som sa totiž s tým kamarátom stavil. Povedal som mu: Buď ty, alebo ja. Kto bude mať šťastie... A ja som mal väčšie." Mal vtedy 26 rokov a pani Magdaléna 20.

Jeden druhému padli do oka a dohodli sa, že na druhý deň si dajú „čaj o piatej" v hoteli Európa. Keď tam však pani Magdaléna prišla, ostala prekvapená. „Sedel tam s tým chlapcom, čo za mnou prišiel prvý," spomína. „Keď som ho uvidela, skoro som odpadla. Nahnevala som sa a povedala som Tiborovi, že idem preč, nech ma odprevadí. A keď ma aj neodprevadí, že idem sama električkou domov." Nahnevalo ju, že tam vidí oboch, že sú kamaráti. A to ešte nevedela, že sa stavili, kto ju „zbalí". S týmto sa jej Tibor priznal až niekoľko rokov po svadbe. Napokon z hotela neodišla a ostala. S novým frajerom spolu chodila rok a potom sa rozhodli vziať sa. „Dobre sme sa za ten čas spoznali. Ona bola spokojná so mnou, ja s ňou, a tak sme sa zobrali," hovorí pán Tibor.

Svadbu mali podľa zvykov dvakrát. Najskôr na úrade, 7. apríla 1951. „V kostole bola 13. mája," pokračuje pani Magdaléna. „Preto bol medzi nimi taký odstup, lebo po úradnom sobáši mi zomrela babka a mama nechcela cirkevný robiť hneď. Museli sme teda počkať. Svadba bola veselá. Mali sme veľa priateľov."

Po svadbe žili šesť rokov u Tiborových rodičov. „Zamestnala som sa v obchode s potrebami pre vojakov, oproti terajšiemu Tescu. Neskôr som si urobila strojopis a odišla pracovať do Východoslovenských strojární ako fakturantka. Tam som pracovala do roku 1952, vtedy sa narodila dcéra Eva. Manžel pracoval ako strojový sadzač vo Východoslovenských tlačiarňach." Ako hovorí pani Magdaléna, napriek tomu, že bývali v jednej izbe, boli veľmi šťastní. Vlastný byt dostali až v roku 1957, vďaka tomu, že pán Tibor pracoval v tlačiarňach. „Byt sme dostali na ulici Obrancov mieru a bývali sme tam 53 rokov, až kým sme neprišli do Barce. O dva roky neskôr, ako sme dostali ten byt, teda v roku 1959, sa narodil syn Ladislav."

„Načo sa hádať?"

Hoci sú spolu už 60 rokov, na oboch vidieť, že sú spolu stále šťastní. Pán Tibor oslovuje manželku Magduška a často ju vezme aj za ruku, ako keď boli mladí. „Nikdy medzi nami nebol vážnejší konflikt. Iba také bežné hádky, žiadne vážne. Nič sa neutlmilo, stále sa ľúbime," hovorí pani Magdaléna. „Môj manžel vie, koho vo mne má a ja viem, koho mám v ňom."

Ako je možné, že sú stále takí šťastní? „Nikdy sme sa jeden druhému nezunovali. Ja nefajčím. Nikdy som nechodil po krčmách. Piť som nemohol, lebo som mal málo žalúdočnej kyseliny. Jedno pivo si sem-tam dám. Ostal som teda taký ukážkový manžel," smeje sa pán Tibor.

„Zázrak je, že my sa nikdy nehádame, ani sme sa nehádali," pokračuje pani Magdaléna. „My si iba navzájom povieme svoje, vymeníme si názory. Keď sa mu nepáči, tak sa dajme tomu, pol hodiny neozve. Ale potom je už zase všetko dobré." Pridáva sa manžel: „Život je taký krátky. Prečo sa máme hnevať? Ešte viac si ho skrátiť?"

Fajčenie, alkohol či „tretia osoba" sú azda najväčšie problémy vo vzťahoch. Prvé dve už boli spomenuté, pán Tibor im neholdoval a ako hovorí pani Magdaléna, iní muži ju nikdy nezaujímali. „Mala som, samozrejme, ponuky, ale nikdy by som nebola žiadnu prijala. Nikdy by som sa nerozviedla. Ja som od začiatku chcela, aby rodina bola vždy spolu." Pridáva sa aj pán Tibor: „Tiež som nikdy nebehal za dievčatami. Žili sme si pokojný spoločný život."

Vážnu krízu medzi sebou nikdy nemali. „Za vážny však považujem okamih, keď som sa v roku 1993 dozvedela, že manžel, ktorý odišiel za dcérou na návštevu do Prahy, dostal infarkt. To bolo strašné, tá správa ma položila. Okamžite, ako som mohla, som odišla za ním. V nemocnici ležal 21 dní a dostal sa z toho. To bolo najvážnejšie, čo sa v našom živote stalo. Ale čo sa týka iných kríz, nebola žiadna. Nikdy."

Zdá sa to ozaj neuveriteľné, aby si dvaja ľudia tak dobre rozumeli. Zvlášť v súčasnosti, keď stúpa rozvodovosť. Mladí sa zbláznia, hneď sa vezmú a zakrátko zistia, že si nemajú čo povedať. Tiborovi a Magdaléne sa to však podarilo. Na svete je viac ako 6 miliárd ľudí a im sa podarilo nájsť tú svoju polovičku a ostať s ňou v šťastí až do staroby. Majú nejaký recept na šťastné manželstvo? „Vzájomná úcta," hovorí pani Magdaléna. „Keď nie je, je to veľmi ťažké. Ľudia by sa vždy mali nejako vedieť dohodnúť. Vždy treba nájsť spoločnú cestu, spoločnú reč." Ako hovorí aj pán Tibor, život je ťažký sám osebe. „Netreba si všetko priveľmi brať k srdcu. Do všetkého treba pridať aj troška lásky, aj troška vtipu. Nebrať všetko príliš vážne."

Manželovi pani Magdalény sa navyše podarila ešte jedna vec. O svokrách koluje veľa vtipov a mnohí muži nad tými svojimi iba prevracajú očami. No pán Tibor si so svokrou padli do oka. „Často sme spolu pozerali hokej alebo futbal. To sme vždy mali veľmi radi," spomína.

Predsa však nikdy nie je nič čierne alebo biele. Zaujíma nás, či je niečo, čo im na tom druhom vadí. Pán Tibor sa zasmeje a hneď predvedie niečo, s čím občas manželku mierne „vytočí". Chytá ju za stehno, za rameno alebo ju potľapkáva po pleci. Ona sa iba smeje. „No toto mi robí stále a ja sa na to zlostím. Vždy mu poviem prestaň, ale stále to robí. To už sa v našom veku nepatrí. Ale on asi až do smrti bude taký..." A naopak? „Manželka chce mať stále pravdu," smeje sa pán Tibor. „V tom je ako svokra. U nej i jej manžela to tak bolo."

Čo je možno na tom všetkom ešte zaujímavé, obaja sú narodení v auguste, teda v znamení Leva. Hovorí sa, že rovnaké znamenia sa veľmi neznesú, a dokonca dva Levy. „Na nás to asi neplatí, my sa vždy nejako dohodneme," smeje sa pán Tibor.

Odchod do Barce

„Manžel dostal pred troma rokmi druhý infarkt a bol veľmi chorý," spomína pani Magdaléna. „Vtedy som sa rozhodla, že si podáme žiadosť do domova dôchodcov, lebo som si nevedela predstaviť, že keď zostanem sama, čo ja budem robiť. Dcéra totiž bola vydatá v Prahe a syn býva síce v Košiciach, ale tiež má rodinu. Tri roky sme čakali, kým sme sa mohli nasťahovať. Ja som sa rozhodla sama, nikto ma nenútil." Ako dodáva, deti boli proti, hlavne dcéra Eva nesúhlasila s tým, že rodičia chcú ísť do domova dôchodcov. Teraz ich syn navštevuje často, dcéra, keďže žije v zahraničí, chodí menej. Asi tri-štyrikrát do roka.

Do Barce teda prišli 8. marca tohto roku na vlastnú žiadosť a z vlastnej vôle. „Veľmi sa nám tu páči a je nám dobre. Veľká vďaka patrí ľuďom, ktorí sa tu o nás tak pekne starajú. Máme sa tu veľmi dobre. Zatiaľ nemáme ani nejaké veľké zdravotné ťažkosti. Iba s nohami. Manžel preto, že mal sedavé zamestnanie, má tie nohy také slabšie a ja som 22 rokov pracovala na Rampovej ulici v opravovni poľnohospodárskych strojov. A celé tie roky som, či v zime, či v lete chodila peši z Obrancov mieru na Rampovú."

V novom domove sú iba pár mesiacov, o to viac ich v máji prekvapilo, že im vedenie usporiadalo oslavu diamantovej svadby. „My sme o ničom nevedeli. V ten deň, 13. mája, nám povedali, že nemáme ísť z izby von, ale nepovedali prečo. Potom nám len toľko povedali, že bude oslava. Ale my sme mysleli, že iba taká malá s prípitkom. Neskôr po nás prišli a zobrali nás do spoločenskej miestnosti. Urobili nám takú oslavu, že to sa nedá vypovedať. Dokonca prišiel aj spevokol, náš syn a aj starosta oblečený v slávnostnom odeve. Ja som bola taká dojatá, že som hneď začala plakať. Že to tak niekto usporiada pre cudzích ľudí..."

Cenné dedičstvo

Šťastie v manželstve „podedili" od rodičov aj deti. „Syn má dobré manželstvo. Máme veľmi zlatú nevestu. Dcéra sa takisto dobre vydala, máme veľmi dobrého zaťa. Ja si už neprajem nič iné, len trošku zdravia, aspoň také, aké obaja máme, aby sme tu strávili spolu ešte pár pekných rokov," hovorí pani Magdaléna. Na záver dodáva, že by jej iste nebolo nikdy zišlo na um, že z obyčajnej stávky vzíde 60 rokov krásneho spoločného života.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári