. Deti, ktoré sú tam z rôznych príčin hospitalizované, sa snažia aspoň na chvíľu rozveseliť a pomôcť im zabudnúť na bolesť v tele i na duši. Keďže koncom júna "bábky" zastavia aj v Košiciach, rozhodli sme sa ich dopredu trochu predstaviť.

OZ Bábky v nemocnici vzniklo v auguste 2010. Je to akýsi slovenský súrodenec OZ Loutky v nemocnici, ktorý funguje už šesť rokov v Čechách. "Nápad rozšíriť pôsobnosť na Slovensko vznikol vlastne vďaka Kofole," spomína členka oboch OZ, Češka Marka Míková. "Kofola si náš projekt vybrala medzi inými a rozhodla sa ho v tomto roku finančne podporiť. Keďže jej kampaň je vždy česká a slovenská, pýtali sa nás, či by sme nechceli náš projekt rozšíriť až za hranice. Najprv sme sa báli, lebo nie je našou prioritou celoplošne expandovať do všetkých nemocníc, rsp. mimo hraníc Českej republiky. Skôr sme chceli pravidelne navštevovať len niektoré a vybudovať si tam pozície, aby o nás lekári a zdravotný personál vedeli a začali využívať metódu, ktorú ponúkame. Nakoniec sa ukázalo, že naše obavy boli zbytočné. Na Slovensku sme našli takých kolegov, ktorí sa stali našimi priateľmi."

Členovia združenia chodia za chorými deťmi s bábkami, hudobnými nástrojmi a hrami. Za malými pacientmi, ak na to majú chuť, prichádzajú aj porozprávať sa a aj touto formou im uľaviť na duši. Lebo tá detská niekedy trpí viac ako telo... Svoje vystúpenia "bábky" pravidelne začínajú hudbou. Deti si môžu vybrať pesničky na želanie, dostanú hudobné nástroje a spolu sa pustia do muzicírovania. Vždy sa tak uvoľní prípadná napätá atmosféra. "Navzájom sa predstavíme a potom začneme hrať. Svoje vystúpenia obmieňame v závislosti od veku detí a druhým kritériom je druh ich ochorenia. Rozlišujeme dlhodobých pacientov a akútnych. Každé oddelenie je špecifické a, pochopiteľne, psychiatria a onkológia sú úplne iné miesta. Všade sa snažíme prispôsobiť, aby sme mohli byť užitoční. Máme medzi sebou aj vyštudované terapeutky, takže nás vedie nielen srdce, ale aj vyskúšané a osvedčené postupy."

Prídu do Košíc

Bábkarov, ktorí chodia za deťmi, je 12, sú medzi nimi muži aj ženy, mladší aj starší. Niektorí sú herci, iní bábkoherci či muzikanti. Každý z nich však má aj svoje vlastné zamestnanie. Napríklad nami oslovená M. Míková je bábkoherečka a režisérka, Lucia Kralovičová bábkoherečka a liečebná pedagogička, Martin Žák je bábkoherec a dramatoterapeut, Hana Grančicová herečka a tanečnica a Hana Řepová je hudobníčka a sociologička. Aktívni sú však aj Jana Segešová, Jana Hladná či Kristína (Kika) Letková.

Na ponuky a žiadosti o vystúpenia nečakajú, sami sa ponúkajú. "Pravidelne hrávame v stredu v Bratislave na Kramároch. Vždy navštevujeme onkológiu a psychiatriu, ale snažíme sa striedavo hrať aj na ostatných oddeleniach, kde sú deti. V utorky pravidelne cestujeme do Biskupíc, do nemocnice Antolská a do Ružinova. Mimo Bratislavy chodíme aj do nemocníc v Banskej Bystrici, Trnave, Trenčíne, Žiline a Nitre." V Košiciach hrali dvakrát. "Naprv začiatkom a potom koncom februára. Najbližšie sa chystáme do Košíc od 23. do 25. júna," prezrádza M. Míková. "Možno v tom čase stihneme aj nemocnicu v Prešove."

Odhadnúť, koľko vystúpení majú za sebou, si nikto netrúfa. Niekedy odohrajú na oddelení iba jedno, napríklad v spoločnej herni pre tzv. mobilných pacientov. Inokedy obchádzajú izby a vtedy hrajú pre jedno, dve či tri deti. Navyše, v niektoré dni sú "v teréne" dve partie bábkohercov. Doterajších vystúpení teda môžu byť stovky... "V našom repertoári je niekoľko rozprávok, ktoré sa obvykle týkajú nejakej choroby. Napríklad o chorom Budulínkovi, O princezne Zubejde, O psíkovi a mačičke alebo o Troch malých prasiatkach. Pripravené sú aj príbehy o žabiakoch, príbehy o neposlušnosti. Máme aj tzv. Africkú nemocnicu, čo sú malé prstové bábky. Tie deťom rozdáme a potom ich obchádzame s malým doktorom i sestričkou a pýtame sa, čo im chýba. Tak deťom vytvárame priestor na komunikáciu o vlastnej chorobe. Verbalizácia týchto faktov vytvára pre malých pacientov vždy úľavu."

Samozrejme, bábkoherci prispôsobujú rozprávku prostrediu a deťom, ktorým ju budú hrať. Niekedy hrajú v na to určených herniach, inokedy je to doslova na posteli. Môže sa zdať, že je to iné, rozveseliť a zabaviť dieťa, ktoré leží na chirurgii po operácii nohy a iné u dieťaťa, ktoré leží na onkológii... No nie je to celkom tak. "Deti, a hlavne tie malé, sú rovnaké. Či už majú takú alebo onakú chorobu," myslí si M. Míková. "Nie vždy riešia jej závažnosť ani jej prípadný dopad na budúcnosť. Žijú práve prebiehajúcim okamihom. Radi sa smejú a hrajú, takže rozveseliť dieťa znamemá hlavne začať sa s ním hrať."

Maňušky z ponožiek

Ako sme už spomínali, okrem klasických bábok využíva OZ Bábky v nemocnici aj tzv. ponožkové maňušky, ktoré sa objavili v televíznych reklamných spotoch. Bol to nápad Kofoly a podľa M. Míkovej sa časom potvrdilo, že to bol dobrý nápad, ktorý vhodne zapadol do ich koncepcie. "Máme z toho naozaj radosť. Dokonca sme si nechali od výtvarníčky Evy Pecháčkovej vyrobiť väčšie ponožky, aby sme s nimi mohli zahrať skutočnú ponožkovú rozprávku." Na výrobe sa, samozrejme, podieľa viac profesionálnych výtvarníkov.

No ponožky upravené na bábky nie sú v bábkoherectve novým prvkom. "Kto sa ním zaoberá, či už ako herec, alebo režisér, vie, že bábkou sa môže stať akýkoľvek predmet. Prakticky všetko, čo sa dá akože oživiť. Naríklad aj fľaša od piva či toaletný papier. Navliecť ponožku na ruku a zahrať s ňou čosi určite napadlo nejednej mame, ktorá chcela zabaviť svoje dieťa. My sme to len trochu zatraktívnili vhodnými kolážami, gombíkmi či kúskami vlny ako vlasmi." Mimochodom, ponožkové maňušky fungujú aj ako vhodný darček. Väčšinou keď z nemocničných oddelení odchádzame, deti sa s nimi ďalej hrajú a z našich ponožiek sa stanú ich nerozluční spoločníci."

Hoci v televíznych spotoch účinkujú ponožkové maňušky väčšinou na stolíkoch a herci sú skrčení za nimi, pri väčšine reálnych vystúpení v nemocniciach to neplatí. Bábkoherci obvykle hrajú tzv. otvorenú hru, pri ktorej ich deti vidia. Predstavenie často prerušujú, lebo malí pacienti musia napríklad chodiť na vyšetrenia, brať lieky a podobne. Často sa stáva, a to bábkohercov teší, ak na vystúpenie priamo reagujú, zapájajú sa doň alebo inak modifikujú. Kto si však myslí, že ponožkové maňušky sú medzi deťmi najobľúbenejšie, mýli sa. "Väčšina našich bábok sú tzv. manekýni. To znamená, že sedia alebo stoja, držia sa zozadu a vedení bábkohercom hýbu rukami a nohami. Čiže niečo medzi hračkou a bábkou." Ponožkové bábky sú možno "novinka", ale nemajú také výpovedné možnosti ako klasická bábka. Všetky ich formy však deti milujú. "Každá ich dokáže vtiahnuť do sveta fantázie a mysľou aspoň na chvíľu vytrhnúť z nie príliš vľúdneho nemocničného prostredia," tvrdí M. Míková.

Smiech i plač

Osobitnou kapitolou v histórii vystúpení OZ Bábky v nemocnici sú reakcie detí a s tým súvisiace príhody. A tých je podľa M. Míkovej neúrekom. "Zakaždým sa niečo stane a dôjde k zázraku, keď malý človiečik, ktorý s nikým nechcel komunikovať a bol uzavretý do seba a svojej choroby, odrazu ožije. Začne sa hrať a usmievať a je aspoň na chvíľu šťastný. To je vlastne naša odmena. Ľudia sa často pýtajú, či sa domov nevraciame smutní, keď vidíme toľko utrpenia, ktoré musia detí prežívať. Veď často sa stretávame aj s prípadmi, keď sa už skutočne nedá nič robiť... No nie je to tak. Každý okamih nášho života je vzácny a ak ho prežijeme s chorým dieťaťom v radosti a smiechu, vracia sa mu zdravie a, hlavne, nádej..."

Príkladom príhody, keď sa smutnému dieťaťu podarilo vyčariť úsmev na tvári, bol májový zážitok z ružinovskej nemocnice. M. Míková s L. Kralovičovou, ktorá je tvárou OZ Bábky v nemocnici, vtedy prišli na oddelenie popálenín. Od vedúcej sestry sa dozvedeli, že ráno prepustili päť detí a ostal iba jedenapolročný chlapec, ktorý práve spal. Samozrejme, zabávačky boli rady, že je oddelenie takmer prázdne, veď je to krásne, nemať v nemocici takmer pre koho hrať. Keď sa malý pacient zobudil, bábkoherečky si navliekli biele plášťe, na hlavy natiahli klobúky a do rúk vzali kufor s bábkami. Chlapča už bolo počuť, plač sa rozliehal až na chodbu.

"Keď sme vošli dnu, sedel v postieľke a bol vo veľkej izbe sám," spomína L. Kralovičová. "Už mesiac bol bez mamy, pri sebe mal iba tri hračky. Keď sme začali spievať, pozeral trochu vyplašene, no potom sa začal zľahka pohupovať do rytmu pesničky. Marka vytiahla tuleňa a chlapček mu dal pusu. Keď pribudli žabiaci, vstal a naťahoval sa za nimi. Ku koncu už doslova výskal od radosti." Problém nastal, keď si chlapec všimol, že tie dobré tety chcú z izby odísť. Preto museli "ústup" zakamuflovať. Namiesto bábky mu dali jeho vlastnú knižku. Nezabralo. Zahodil ju a začal plakať. "Vtedy prišla sestrička s jedlom a vystriedala nás. Jeho plač utíchol, no plač nášho srdca nie," končí L. Kralovičová spomienku na osamelého pacienta.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári