nihu "Simba, dieťa Afriky", veľa času strávila aj v zoo v Kavečanoch, kde si svoj fotoarchív rozšírila o zábery známych košických medveďov. Jej prítomnsť v Košiciach sme využili na krátky rozhovor.
Už ako malé dievčatko si Z. Samková hovorila: Raz musím ísť do Afriky spoznať divé zvieratá... Inšpirovaná príbehmi levice Elzy či knihou "Volanie divočiny" túžila šelmy vidieť, spoznať a nafotiť. Sen sa jej splnil niekoľkokrát. Naposledy pred rokom. To, čo v Afrike zažila, si už deti môžu prečítať. Kniha vyšla pred niekoľkými dňami v dvoch verziách - v češtine i v slovenskom jazyku. Simba, dieťa Afriky je už na pultoch a jej autorka sa detskému čitateľovi prihovára nádherným príbehom hlavného zvieracieho hrdinu, ktorý putuje kontinentom a stretáva nových priateľov. Akých, to sa všetci zvedavci dozvedia a spoznajú ich aj na nádherných fotozáberoch.
Z. Samková nie je neznámou spisovateľkou ani pre košických školákov. Na besedách, na ktorých bolo vraj počuť aj muchu lietať v miestnosti, ohúrila detváky rozprávaním natoľko, že sa ich musela opýtať, či sú živé. Veď to poznáte, keď nezbedné zvieratká zavše niečo povystrájajú, stratia sa rodičom, ich život visí na vlásku a vy roníte slzy a krvi by sa vám nikto nedorezal. Divočina, krásna príroda kdesi ďaleko, tajuplná a nepoznaná, záhadná, lákavá. O tom sú knihy, plné lásky k prírode, zvečnené na fotografiách autorky už 23 kníh, ktoré volajú do neznáma spoznávať, aká v skutočnosti je.
"Návšteva masajskej školy, plnej veľmi milých detí, rozhodla o tom, o kom bude moja posledná publikácia. Jedno okaté dievčatko ebenovej pleti mi doslova počarilo. Na pamiatku som jej venovela svoju knihu o pandách, ktoré nazývajú medvedíkmi šťastia. So záujmom si ju prezrelo a potom ma potiahlo za ruku a niečo mi pošeplo," opisuje autorka zážitky z Kene a prihovára sa čitateľom.
"Napíš mi o levoch. Vieš, o tých malých levíčatách. Tam za kopcom sú skaly. Hovoríme im Levie skaly, pretože tam žije veľa levov. A je tam aj mama levica a má tri mláďatá. Napíšte o tom najmenšom. Je to nezbedník." - táto naliehavá prosba znie ešte stále v ušiach. Jednoducho nedalo sa želaniu nevyhovieť. Ani tomu, že sa bude volať Simba, čo v svahilčine, domorodom jazyku Masajov, znamená lev. Tak to chcela Sheila a jej malý braček Luk a vlastne celá trieda. A tak sa začal rodiť leví príbeh spoza skál.
Leviu rodinu skutočne našla Z. samková tam, kde ju vídali masajské decká. Pre bývalú a odvážnu novinárku to bola výzva, ktorú s nadšením prijala. Fotozáberov bolo toľko, že by sa vošli do niekoľkých kníh. Zvedavá Simba spoznávajúca svet - nádherná zvieracia postavička. Potom to už išlo samo. Od detských snov k realite.
"Od malička píšem o zvieratkách, boli vždy pre mňa všetkým. Bola som napoly sirota, medzi deti som veľmi nezapadla. Čo som nenašla u nich, našla som u zvierat. Keďže boli ku mne priateľské, tak tá láska sa potom stále viac prehlbovala. V pätnástich rokoch mi mamička dopriala psíka - ovčiaka a bol to môj najväčší kamarát, ktorého som mala len pre seba. Začala som robiť športovú kynológiu. Neskôr som pri filmovaní utrpela úraz a mnohých vecí, ktoré ma dovtedy bavili, som sa musela zriecť."
Nemala to v živote ľahké. Trápili ju zdravotné problémy s nohami. Za komunistov sa musela učiť za predavačku. Na viac si nemohla trúfať, pretože s pôvodom to nevyhrala. Bola totiž zo šľachtickej a buržoáznej rodiny, čo nebola najšťastnejšia kombinácia. Výsledky prijímačiek nerozhodovali. Uspokojiť sa musela s odpoveďou, že prednosť dostali študenti s lepšími študijnými predpokladmi. A tak sa jej život uberal trochu iným smerom. Strednú ekonomickú školu si urobila až popri zamestnaní. V tom jej už nikto nemohol zabrániť. Potom sa pustila do novinárčenia. Za to, čo v živote dosiahla, ďakuje najlepšiemu fotografovi zvierat Erichovi Kylínkovi, s ktorým urobila taký rozhovor, že jej ponúkol miesto asistentky. Obaja vraj boli rovnakí "blázni" - milovali prírodu a zvieratá. Práve on jej ukázal svet cez objektív a zasvätil do tajov fotografie. Jemu vďačí za to, čo vie.
Tiger "komunista" sa nehodil
"Vlastne mi po druhýkrát otvoril svet," spomína Z. Samková. "Predtým som filmovala. Spolu sme cestovali a urobili prvé knihy. Brala som ho ako druhého dedka. Veľmi mi chýbal, keď ma opustil. Po revolúcii v roku 1989 sa veľa zmenilo. Keď som priniesla do redakcie nové kalendáre, tak ma odmietli s tým, že ma tlačili 10 rokov za komunistov, takže to nepôjde. Keď mi to pripomenuli v druhej i tretej, tak som pochopila, že tiger - komunista vyzeral asi inak ako teraz a asi nepochodím nikde. Nikdy som nič politické nerobila. Mňa zaujímala vždy príroda. Rozhodla som sa založiť si vlastné nakladateľstvo a vydávala som knihy o zvieratách v Rakúsku a Nemecku."
Čo sa nedalo robiť doma, tak inde bez problémov. Po čase si povedala, že keď sa knihy páčia v zahraničí, tak sa budú aj v Česku. Začala ich dopĺňať o texty, chodila na besedy, pretože pociťovala potrebu porozprávať niekomu zážitky z ciest. "Som Češka, milujem Čechy a celú zem, ktorá sa začína v Aši a končí za Košicami. Pre mňa je to najkrajšia krajina na svete. Preto som chcela osloviť nielen českého, ale aj slovenského čitateľa. Môžem mu ukázať svet, pretože ho mám nafotený a môžem mu rozprávať, pretože som to zažila a snažím sa mu to podať jazykom, ktorému rozumie."
Fotografiám rozumejú deti na celom svete. Odkedy sú doplnené textom, tak chce každý spoznať aj príbeh. V čestine vydala knihu "Nely, tigria princezná". Je o tígríčatách, ktoré ich mama nechcela, lebo sa o ne nevedela postarať. Tak ich v zoo Dvůr Králové odchovali na fľaši. Ďalšou obrovskou láskou spisovateľky sú pandy. Vždy ich chcela vidieť vo voľnej prírode. Tak sa za nimi vybrala a zrodila sa "Panda z Chengdu". Ťahalo ju to aj na Aljašku, kde chcela stretnúť medvede kodiaky v ich prirodzenom prostredí. Stretnúť ich môže aj čitateľ v knihe "Míša z Aljašky".
"Nelinka bola v nemčine a Panda a Míša aj v anglickej verzii. Keďže sa deti učia po anglicky, chcela som im ponúknuť knihu, ktorá by sa im páčila a mohli si ju sami čítať v angličtine i češtine. Decká to brali, učitelia hovorili, že to je super nápad. No potom som zistila, že sa nepredávajú, ale na besedách sa o ne trhajú. Decká tvrdili, že v obchode nie sú. Boli, ale medzi cudzojazyčnou literatúrou, hoci boli dvojjazyčné. Prišla som na to, že to je zlé, tak som sa rozhodla urobiť ju v jednej verzii. Môj priateľ Erich Kočner (riaditeľ košickej zoo, pozn. autorky) mi vždy vyčítal, že píšem v češtine a dotiahol ma do Košíc, aby som predstavila svoju tvorbu aj slovenským deťom. Bála som sa, že mi nebudú rozumieť a nebudú ma počúvať. Boli však nadšené a tlieskali mi."
Kŕdeľ dutých hláv
Vlastné deti spisovateľka zo zdravotných dôvodov nemohla mať. Nechodila by. Vždy však hovorí, že ich má plné školy. Vraj ju počúvajú a ona počúva ich. Najviac miluje najmenších školáčikov. Sú vraj balzamom na nervy a veľkou inšpiráciou. Prispôsobiť tomu musela aj jazyk. "Tie, čo nechodia ešte do školy, sú odkázané na rodičov, aby im čítali. Preto sa knihy musia páčiť aj dospelým, aby to bavilo aj ich. Myslím si, že Simba sa mi v tom celkom podarila. Sú to veselé príhody ako levíča so svojimi kamarátmi a rodinou prechádza Afrikou a stretáva zvieratá, s ktorými sa priatelí a zhovára sa. A aj jeho kamaráti prežívajú príbehy, ktoré sú zakomponované do obdobia, v ktorom žijeme." Je tam napríklad náčelník hrochov Veľká Huba.
"Ono si človek spomenie na našich hore a už to ide. Kŕdeľ pštrosov je pre mňa kŕdeľ dutých hláv. A nepoznáte takých? Nie sú tam napísané zoologické nezmysly. Je to podané tak, ako tam tie zvieratá skutočne žijú. Nie príliš odborne, ale veselo. Keď si to prečítajú dospelí, tak sa im vždy niekto vybaví, koho im zvieratko pripomína. Je to odľahčovačka na jednej strane, ale na druhej chcem, aby to niečo deckám dalo a Afriku spoznali. Aspoň tie základné veci. Aby napríklad o gepardoch vedeli, že sú šprintérmi na krátke trate, aby im bolo známe, že hrochy žijú vo veľkých stádach, aby sa dozvedeli, ako zvieratá migrujú a podobne."
Keď si niekto myslí, že preložiť niečo z češtiny do slovenčiny je malina, tak sa trochu mýli. Čeština je veľmi bohatý jazyk a nie na všetky slová existujú rovnocenné ekvivalenty. A keď píše spisovateľka, ktorá používa všetky možné a kvetnaté výrazy, tak sa prekladateľ riadne zapotí. "Erich ma zavše zobudil v noci a nadával mi, že nie som normálna. Preklínal ma a pýtal sa, ako to má teraz preložiť, čo tým básnik myslel. A to mu čeština ide dobre. Ja som sa len smiala. Máš, čo si chcel. Myslím si, že sme to nakoniec zvládli. To, že to prekladal on, bolo to najideálnejšie, čo ma mohlo stretnúť. Mám istotu, že po odbornej stránke je to perfektné. Touto knihou som chcela dokázať, že sme stále jeden štát a nazvala som ju československou. Verím, že sa bude páčiť."
Simba, dieťa Afriky nie je prvé ani posledné stretnutie českej autorky so slovenským čitateľom. Pre deti chystá prázdninové prekvapenie. Zbalí plátno, projektor, kopec obrazového materiálu a zavíta do zoo. Bude sa tam týždeň premietať o zvieratách, ktoré na svojej cestovateľskej púti stretla, spoznávať ich a dozvedia sa aj to, prečo žijú v zoo. "Chcem im vysvetliť, že to pre ne nie je kriminál, ale všetko sa robí pre ich záchranu a aby si uvedomili, že mnohé z nich žijú len vďaka záhradám. Umožníme nazrieť do zoo Dvůr Králové, ukážeme im košické zaujímavosti a mnoho ďalších z ďalekých ciest za ich životom. Som veľmi poctená tým, že som mohla robiť radosť všetkým, že som dostala príležitosť zúčastniť sa na literárnom festivale, spoznala som kopu úžasných ľudí. Neopakovateľné sú moje zážitky s deckami v nemocnici, ale vlastne so všetkými, s ktorými som sa zoznámila v knižniciach i školách. Som šťastná, že mi rozumejú a ja rozumiem im. Svet zvierat je nekonečný a nádherný."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
