akmer mesačnej dovolenke v USA v rodných Košiciach. A začal s tréningom na novú sezónu, hoci sám ešte netuší, kde ju začne. Najradšej by sa vrátil do zámorskej NHL. O L. Nagyovi sa hovorí v súvislosti s KHL a klubom HC Lev Poprad, no a ponuku mu predostreli trebárs aj vo švédskom MoDo, kde pôsobil v uplynulej sezóne.
L. Nagy, medzi hokejistami neraz prezývaný aj „Maďar", sa rád vracia k hokejovým začiatkom. V Košiciach vyrástlo veľa skvelých hráčov. Aj on vyšiel z tejto liahne. „Bolo to už dávno. Spolu sme to v žiackej kategórii ťahali s Viktorom Pigom, Radom Kvakom. Títo chlapci však s hokejom skončili. Z môjho ročníka neostalo veľa takých, čo hrávajú aj dnes. Ten prechod z mládežníckej kategórie medzi mužov je vždy ťažký. Možno tí chalani nedostali takú šancu. Treba mať aj trochu šťastia. Mať trénera, ktorý vám verí, hoci ste mladý," vracia sa Laco pár rokov dozadu.
Už ako 18-ročný sa dostal do extraligového tímu Košíc, pričom v útoku hrával so skúseným Igorom Libom. „Tak to som bol vtedy mladý. Pamätám sa, ako sme spolu robili prvý rozhovor," pousmial sa. „Bol som vtedy roztrasený. Hovorilo sa mi ťažko. Pre mňa to bola veľká vec byť v takom nabitom mužstve. Bol tam Igor Liga, Pucherovci, Rybovič, Dragan. Tréner Brunclík ma zaradil do útoku k Jánovi Plchovi a Igorovi Libovi. To už bolo po sezóne, ktorú som odohral v Prešove na hosťovaní. Od Libu som sa naučil strašne veľa. To bol pán hráč. Pri ňom stačilo mať na ľade hokejku, vedel prihrať tak presne ako málokto. Bola radosť hrať s ním. Ja som za tie roky vystriedal veľa spoluhráčov a v Amerike to boli veľké hviezdy, no tak načasovať presnú prihrávku vedel len Igor. On nepokazil takmer nič. Medzi nami bol veľký vekový rozdiel, no nemal som s ním problém komunikovať. Stále nám povedal, čo máme s Plchom robiť. My sme boli také mladé žihadlá, lietali po ľade, on tomu dával myšlienku," cení si dodnes, že mal takého tútora.
A v sezóne 1997/1998 nazbieral v 40 zápasoch v košickom drese až neuveriteľných 40 kanadských bodov. Bol nováčikom a predsa mimoriadne platným hráčom. „Premiérová sezóna dopadla skvele aj vďaka Libovi. Hral som veľa, no a vedľa neho sa tie body získavali ľahko. Ťažil som z toho, že som trávil na ľade dosť minút. Nie ako keď príde 18-ročný medzi mužov a je vo štvrtej päťke. Tréner Brunclík mi veril a ja na tú sezónu spomínam rád. Odhliadnuc od toho, že sme titul nezískali. Vo finále sme prehrali so Slovanom. V Bratislave nás rozhodca obral o regulárny gól Reného Puchera, a tým pádom aj titul. Škoda, mohol som byť pri titule. Ten získali Košice rok na to. To som už bol v zámorí v juniorskej súťaži."
Úctyhodných 126 bodov v juniorke
Od sezóny 1998/99 hral za oceánom za Halifax Mooseheads v juniorskej súťaži QMJHL a so 71 gólmi sa stal najlepším strelcom súťaže. V 63 stretnutiach získal 126 bodov! Amerika vtedy začala registrovať meno Nagy. „Tá sezóna mi veľmi pomohla zviditeľniť sa. Darilo sa mi a z hľadiska to sledovalo veľa skautov, manažérov. Bol som na očiach, tá sezóna bola fakt vydarená," hovorí, hoci sám veľmi dobre vie, že na Ameriku si zvykal mimoriadne ťažko. „Bol to úplne iný život. A čo bolo najhoršie, nevedel som vôbec po anglicky. Prvé tri mesiace boli mimoriadne náročné. Po mesiaci som chcel odísť. Volal som agentovi, nech mi vybavuje letenku, že chcem ísť domov. Agent mi opakoval: Vydrž, vydrž! Ale časom sa to zlepšilo, spoluhráči ma brávali vonku, začal som komunikovať. Takže mladí hráči, ak chcete ísť do zámoria, naučte sa predtým aspoň základy jazyka. Veľmi si pomôžete. Ja som nevedel nič a takmer som to vzdal."
Väčšinu nasledujúceho ročníka odohral za farmársky Worcester Ice Cats v AHL, ale pošťastilo sa mu dostať sa prvýkrát na ľad NHL. Za St. Louis Blues, klub, ktorý ho draftoval, odohral 11 duelov v základnej časti a 6 zápasov v play-off. V tíme bluesmanov boli vtedy aj Demitra, Bartečko, Handzuš. „Bolo super, že tam boli chalani zo Slovenska. No v tej sezóne som si to sám pokašľal. Po fantastickej sezóne v juniorke americké noviny písali, že by som mal hrať v prvej päťke. Ale ja som prišiel do kempu pred sezónou slabo pripravený. Tak ma aj poslali na farmu. Myslel som si, že si zahrám s krajanmi, dnes viem, že som za sebou nemal také leto ako ostatní. Spoluhráči boli pripravení na 120 percent. Nemal som tak netrénované. Bolo to pre mňa ponaučenie. Lebo tých zápasov v prvej sezóne v NHL mohlo byť oveľa viac. V ďalšej som dostal v mužstve oveľa viac príležitostí, ale koncom sezóny ma vedenie vymenilo do Phoenix Coyotes," hovorí o svojom prvom zámorskom trejde.
V Arizone sa stal hviezdou. Phoenix mu sadol, v ktorom sa stretol v jednom klube s legendárnym Waynom Gretzkym. Cítil sa tam skvele na ľade aj mimo neho. „Hrával som, a veľa. Bodoval som. To boli dobré časy," vraví dlhoročná opora kojotov. V sezóne 2001/2002 nazbieral v 73 zápasoch 42 bodov. V nasledujúcej v 80 stretnutiach 57 bodov. Zaradil sa medzi trojicu najproduktívnejších hráčov klubu. V sezóne 2003/04 odohral len 55 zápasov, ale dosiahol v nich 24 gólov a 28 asistencií.
„Všetko sa to začalo zranením zápästia. Narazil do mňa Keith Tkachuk. Hráč, za ktorého ma St. Louis vymenili. Mal som potrhané zápästie, skvelá sezóna sa skončila predčasne. Po lockoutovej sezóne to bolo ešte lepšie. No odohral som len 51 stretnutí. Získal som v nich 56 bodov, ale týždeň pred olympiádou mi z ničoho nič odišlo koleno a zase bolo po sezóne. Pozerali sme vtedy opakovane video, no neprišli sme na to, ako som sa zranil. A nasledujúci ročník som už vo Phoenixe nedokončil. Po 55 zápasoch, ktoré mi vyniesli 41 bodov, som sa sťahoval do Dallas Stars. Tam som hrával v útoku s Modanom. Mrzel ma ten odchod z Phoenixu. Lenže klubu sa nedarilo, a tak sa najdrahších hráčov zbavili, aby ušetrili. Ten Dallas mi až tak nesadol."
Pred ročníkom 2007/08 uzavrel ročný kontrakt s Los Angeles Kings, v klube sa stretol s ďalšími slovenskými hokejistami Ľubomírom Višňovským a Michalom Handzušom. „Sľuboval som si od toho veľa. Mišo mi vtedy volal, že by boli v LA radi, keby sme hrali spolu. Ale vlastne sme si ani spolu nezahrali. Všetko bolo inak, ako som čakal, bol tam tréner, ktorý ma nemal rád. Neraz som ani nehral. Vzhľadom na to tých 26 bodov v 38 zápasoch nebolo takých zlých."
Všetko padlo na najdrahšieho
Po desiatich rokoch v zámorí sa rozhodol vydať sa na európsku cestu a podpísal zmluvu s klubom KHL Severstaľ Čerepovec. V Kontinentálnej hokejovej lige mu však ruže nekvitli. „Chcel som tam ísť, ale skončilo sa to inak, ako som čakal. Čerepovec, to bol iný život aj iný hokej. Ťažko sa vyhráva, ak všetky štyri päťky hrajú rovnako a majú rovnaké úlohy," vracia sa k ruskej anabáze. Ruské médiá ho v novembri 2008 označili za najhorší legionársky nákup súťaže. „Bol som v Čerepovci najdrahší hráč. Zarábal som najviac, takže to všetko padlo na mňa. Aj taký je život hokejistu. Ak sa tímu nedarí, tak sa to hodí na najdrahšieho hráča."
Po dvoch rokoch v Čerepovci začal uplynulú sezónu v extraligovom Poprade. Spoločne s Bartečkom boli ústrednými postavami tímu spod Tatier, ale spoločne aj odišli na sever do klubu MoDo Hockey. „Vo Švédsku mi dali lepšie podmienky, kontrakt oproti prvej ponuke navýšili. No čo bolo tiež dôležité, veľmi ma chceli, aj tréner tímu. A odchádzal som za lepším, aj čo sa týka úrovne ligy. Elitserien som poznal zo sezóny, keď som tam počas lockoutu hrával za Mora IK. Je to dobrá súťaž. A ja som v Poprade už na začiatku povedal, že ak príde dobrá ponuka, tak odídem. Klub teda musel rátať s tým, že je tu možnosť, že sa zbalím," povedal Laco, ktorý na dobré výkony v Poprade nadviazal v MoDo.
Opäť sa presvedčil, že Elitserien mu sedí. „Po Rusku som nemal takú chuť do hokeja. V Poprade som si ju napravil, a to isté aj vo Švédsku. S Ľubom Bartečkom sme hrali veľa," pochvaľoval si krídelník, ktorý potom na dobré výkony nadviazal na majstrovstvách sveta. Podľa mnohých bol najlepším slovenským hráčom na domácom šampionáte. „Hokej ma v poslednej sezóne bavil. Už s Bartečkom sme si ho užívali v Modo, škoda, že v posledných desiatich zápasoch nám nezachytal brankár, mohli sme skončiť lepšie. Tú pohodu som si preniesol do národného tímu. Hralo sa mi tak, ako kedysi v roku 2002 s Országhom a Pavlikovským. Akurát teraz bola nálada v tíme iná, lebo sa prehrávalo. Snažil som sa v každom zápase urobiť maximum. Nedopadlo to tak, ako som chcel. Do reprezentácie som sa stále tešil, hoci párkrát ma stoplo zranenie. Vždy, ak budem zdravý a budem mať za sebou dobrú sezónu, tak budem pripravený reprezentácii pomôcť."
Vďaka hokeju pochodil kus sveta. Žil v Spojených štátoch, v Rusku aj vo Švédsku. Kde sa cítil najlepšie? „V Amerike, jednoznačne v Amerike. A na Phoenix nedám dopustiť. Tam sa mi darilo hokejovo, ale život v tomto meste sa nám s manželkou Petrou ráta. Radi a často sa tam vraciame, aj preto som hneď po majstrovstvách sveta letel do Štátov. Mám vo Phoenixe stále dom od čias, keď som hral za Coyotes. Nepredal som ho, keďže ceny nehnuteľností veľmi klesli, tak som si ho nechával. Štyri roky tam bývala moja sestra. Teraz už nie, lebo som ho chcel predať. Len sa rozhodujem, či okamžite, alebo ho ešte podržať. Neprerobil by som, aj dnes by som dostal asi toľko, čo som zaň dal. Keď skončím hráčsku kariéru, žiť chceme v Košiciach. Do Ameriky sa však budeme stále vracať, hoci len na dovolenku. Zvlášť cez zimu, keď je u nás tak chladno a v Arizone príjemne teplo," dodáva hokejista, ktorý bol pri zlate získanom na svetovom šampionáte v roku 2002 v Göteborgu a rok na to pri bronzovom vystúpení nášho tímu na MS vo Fínsku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
