Hneď po návrate z tohto filmového sviatku sa s nami podelil o svoje dojmy.

Na festival s najväčšou pozlátkou sa Ľuboš dostal vďaka francúzskemu magazínu, ktorý v súťaži hľadal talentovaných dopisovateľov. „Bol som v Cannes ako novinár pre časopis Nisimazine z Francúzska. Vychádza počas festivalu aj počas iných festivalov kategórie A, denne, a to už piaty rok. Každý rok ho však tvoria mladí ľudia z iných krajín. So mnou to boli kolegovia z Rakúska, Estónska a Maďarska. Na začiatku som sa však musel prihlásiť, poslať tri svoje články o filme a čakať, či ma vyberú. Podarilo sa. Základným predpokladom bolo, že o filme premýšľam a občas aj píšem. Okrem toho v Košiciach robíme kino Biograf a festival dokumentárnych filmov DOCsk, takže ma film zamestnáva rôznym spôsobom počas celého roka."

Novinárov zo Slovenska bolo na festivale len pár. „Videl som zoznam novinárov, rozdelených podľa krajín a v tom sa píše tuším o ôsmich Slovákoch. Ale to sú len ľudia, ktorí dostali tzv. press akreditáciu. Novinárom môžete byť pokojne aj bez nej. Aj keď práve farba press akreditácie určuje dôležitosť človeka. Hierarchické rozdelenie podľa tejto farby hrá až absurdne dôležitú úlohu. Moja farba bola modrá. To je presne v strede, takže ma mali za dostatočne dôležitého. Čo sa počtu Slovákov týka, bol som prekvapený. Bola nás tam kopa. Všetci sa združovali v česko-slovenskom pavilóne, ktorý robil najlepšie párty. Nie je až také ťažké sa tam dostať. Len farba akreditácie sa pravdepodobne mení."

Ľuboš priznáva že prípravy na festival boli náročné. Obrovský problém bol balenie. "Jediný slovenský režisér, ktorý mal film v súťaži, Aramisova, ma strašil, že do kina ma nepustia bez obleku. Nie je to pravda, aj keď najväčšie projekcie spojené s červeným kobercom sú prístupné len v gala, teda oblek, motýlik a hlavne slušná obuv. Filmy, ktorým sme sa venovali v časopise, a ktoré zaujímali mňa, to však nevyžadovali. Chcel som vidieť menšie klubové filmy a dokumenty, ktoré by sme v Košiciach premietli buď v kine Biograf, alebo na festivale DOCsk. Takže veľa vecí v mojom kufri bolo zbytočných. Celkovo kufre a balenie boli najväčším problémom, ktorý som mal."

Prvé zoznámenie s mestom bolo pre Ľuboša zvláštne. Trvalo mu približne tri dni, kým si zvykol na to, čo sa okolo neho deje. "Nebol som na to pripravený. Všetkého tam totiž bolo príliš veľa. Ľudí, áut, peňazí, filmov, paradoxov. Ťažko to opísať." Na festival prišiel deň pred začiatkom a odišiel deň po jeho skončení, strávil tam dva týždne. „Z toho, čo som počul, je dosť neobvyklé zostávať v Cannes celý čas. Najviac rušný je prvý víkend festivalu. Naopak, posledné tri dni sú úplne prázdne. Už ani SBS-kári nekontrolujú tak ako na začiatku. Ale som rád, že som to videl celé. Aspoň nemám o tom festivale žiadne falošné predstavy."

Na začiatku bol Ľuboš z mnohých vecí ohromený. „Funguje tam zvláštna forma agresie. Všetci majú príliš málo času, takže sú často nervózni, až vyslovene zlí. To je problém, najmä keď sa snažíte dohodnúť s press agentom nejakého režiséra, a ten vás pošle niekam, prípadne sa s vami dohodne a nedorazí. Ale prekvapilo ma veľa vecí. Najviac sa mi páčil červený koberec. Ten bol mojou obľúbenou témou. On je totiž najväčšou celebritou festivalu, ale aj napriek pozornosti, ktorej sa mu dostáva, sa k nemu ľudia správajú hrozne. Každé ráno okolo siedmej ho totiž vyhodia do koša pred kinom a nahradia ho novým, lebo starý sa zašpinil. Je to hrozne trpké. Recykluje sa tak ako celebrita. To sa tam deje pravidelne, je to jeden z mnohých paradoxov."

Keď Ľuboš povie, že bol v Cannes, každý známy sa ho pýta, ako blízko bol pri najväčších hviezdach a koho slávneho na červenom koberci stretol. Šťastie mal na filmovú megahviezdu Johnyho Deppa. „Stál odo mňa asi na pol metra. Penelope Cruz bola opodiaľ." Spolu sa ukázali na premietaní pokračovania Pirátov Karibiku - V neznámych vodách. „Pokiaľ ich však chcete stretnúť, musíte ich naháňať alebo na nich dlho čakať. Práve takto čakajú na ulici pred červeným kobercom ľudia s rebríkmi, aby im nikto nezavadzal v zábere. A aby ich nemuseli každý večer odniesť domov, zamykajú si ich o zábradlie.

Pre Košičana boli zaujímavejší režiséri alebo iní ľudia, ktorí robia niečo vo filme. "Najlepšie stretnutie, ktoré som absolvoval, bolo s riaditeľkou Sundance Institute feature film programme, Alesiou Weston. Neskutočne vyťažená osoba, ktorá rozhoduje o pridelení veľa peňazí pre filmy, ktoré sa ešte len chystajú a stále to bol najmilší človek v celom meste. Okrem nej som ale stretol aj SBS-kára zo Slovenska, ktorý strážil Roberta de Nira alebo ľudí z organizácie Sea Shepperds, ktorí majú reláciu Whale Wars na Discovery, a práve sa im podarilo zastaviť lovenie veľrýb japonskými rybármi v severnom mori."

Hneď po hviezdach je v Cannes prinajmenšom tak dôležitá aj atmosféra. Festivalom a filmami žije celé mesto. „Všetko sa podriaďuje tomu, že je tam festival. Domovy ľudí sa menia na ubytovanie, z každého je taxikár. Mesto sa tomuto nemôže vyhnúť, pretože je tam príliš veľa ľudí. Ale gro festivalu sa deje v podstate na jednej ulici - La Croissette. Tam sú všetci. Festival v Cannes zničí za dva týždne tlačovinami jeden stredne veľký les. Tvária sa, že recyklujú, ale stromy z toho znova nespravia."

Ľuboš priznáva, že v Cannes zažil množstvo večierkov. Jeho denný režim bol natoľko náročný, že na spánok neostával čas. Cez deň chodil do kina a písal, večer absolvoval párty. "Každý večer som mal deadline, do ktorého som musel odovzdať svoje články. Niekedy som na to mal len pár hodín a potom som nevidel všetko, čo som chcel. To však nie je nič neobvyklé. Takže vlastne na spánok som mal niekedy dve, inokedy tri hodiny. Tam to však stačí.

Spomína si aj na ďalší paradox. "Hrozne bohatí ľudia chodia na párty, kde je jedlo a pitie zadarmo. A na druhý deň idú do kina, kde sa to dospí. Nie je nič neobvyklé počuť niekoho v kine v Cannes chrápať. Mne samému sa to stalo párkrát. Cannes je vlastne jedna veľká párty. Najhoršie ju robia Nemci, najlepšia bola brazílska." V Cannes sú štyri druhy párty. „Najlepšie sú jachty. Potom sú vily. Ďalšie sú plážové párty a nakoniec je Le Petit Majestic. Tam sa dostanú všetci. Jachty a vily boli pre mňa nedosiahnuteľné."

Keby mal vybrať jednu vec, ktorá charakterizuje Cannes, bol by to podľa Ľuboša fakt, že takmer všetci v kine spia. „Keď film nemá dosť rýchly spád a nezačne sa niečo diať hneď, príde čas si zdriemnuť. Je jedno, či ide o najväčšie, alebo najmenšie kino. Spánok je niečo, čo tu nikto nemá. Keď chcete mať film v Cannes, treba ho buď urobiť zaujímavý od začiatku, alebo ho urobiť na začiatku úplne prázdny. Po chvíli sa ľudia zobudia. Zvyknem si to všímať, keď nespím," glosuje Košičan.

Keď sa ho pýtame na najsilnejší zážitok, ťažko hľadá odpoveď. „Celý festival je pre mňa jeden veľký zážitok, ťažko sa mi to rozmieňa na drobné. Som rád že som videl tie filmy, stretol ľudí a hlavne, že som mohol písať a moje články ľudia čítali. Ale úplne najkrajšie bolo, že som zistil, že festival v Cannes nie je o celebritách, červenom koberci alebo o rebríkoch. To je len pozlátka, ktorá naháňa pozornosť. Najdôležitejší je Marche du film, teda filmový trh, kde sa ľudia snažia predať čo najviac. To je to, o čom festival v Cannes je."

Hektické tempo doľahlo na Ľuboša až počas posledného dňa, keď sa začal tešiť na Košice. „Bol to príliš dlhý a intenzívny zážitok. Festival v Cannes sa však dá prežiť mnohými rôznymi spôsobmi. Podľa toho, či ste len návštevník, novinár, producent alebo čokoľvek iné. Vlastne sa vám tento festival nemôže zunovať, ak sa budete snažiť zažiť ho vo viacerých polohách. Tá moja tohtoročná novinárska bola v Cannes tvrdá, deadliny nepustia," smeje sa Ľuboš.

Napriek tomu by si túto skúsenosť rád zopakoval. „Chcel by som tam ísť opäť, hlavne pre filmy na festival dokumentárnych filmov DOCsk a pre kino Biograf v Košiciach. Musím si však pripraviť oveľa viac vizitiek a nezabudnúť zbaliť plavky."

Filmový festival v Cannes mal svoju premiéru pred 2. svetovou vojnou. Vzhľadom na jej vypuknutie sa však uskutočnilo len oficiálne otvorenie. Preto sa za prvý skutočný festival považuje rok 1946. V povojnových rokoch 1948 a 1950 bol zrušený z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. V roku 1968 bol pod vplyvom májového povstania festival prerušený.

O najväčší škandál uplynulého ročníka sa postaral dánsky režisér Lars von Trier, autor filmov ako Tanečnica v tme, Prelomiť vlny, Dogville či Antikrist. Po projekcii svojho filmu sa na tlačovej konferencii označil za nacistu, pretože jeho rodina má nemecké korene. Povedal, že často myslí na Hitlera v bunkri a že má pre neho v istom zmysle pochopenie. Z Cannes slávneho režiséra okamžite vykázali.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári