Spisovatelia, manželia Feldekovci, vďaka tomu strávili v metropole východu niekoľko dní, počas ktorých si užili najmä stretnutia s detským čitateľom. Čas si našli aj na rozhovory.
Oľga Feldeková je slovenská prozaička, novinárka, scenáristka a dramaturgička. Vyrastala v Tvrdošíne. Po maturite na Jedenásťročnej strednej škole v Trstenej rok pracovala v Tesle v Nižnej, potom študovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1977-83 bola redaktorkou Nového slova mladých, potom pracovala ako scenáristka a dramaturgička Slovenského filmu. Okrem vlastnej tvorby sa tiež venovala prekladaniu z poľštiny. S manželom má päť dospelých detí a diváci ju poznajú z relácií Sedem s.r.o. a Sedem. Prechodne žila v Prahe, v súčasnosti v Bratislave.
Ako dieťa vyrastala na klasických slovenských rozprávkach, medzi jej najobľúbenejšie patrili tie od Jozefa Cígera Hronského – Dubkáčik a Budkáčik, Smelý Zajko a Smelý Zajko v Afrike. „Potom to však bola ešte jedna kniha, ktorá ma v detstve najviac oslovila. Volala sa Akadémia pána Machuľu, napísal ju poľský spisovateľ Ján Brzechwa. Doniesol mi ju otec, keď som bola dieťa a bola naozaj úžasná. Ostali mi na ňu len tie najlepšie spomienky. Navyše som sa k nej vrátila aj v dospelosti. Bola totiž už raz preložená, ale po rokoch bolo potrebné urobiť nový preklad, aby jazyk ostal svieži a vydavateľstvo oslovilo mňa, čo ma veľmi potešilo. Dodnes tú knihu odporúčam každému, no, bohužiaľ, už ju asi nikde nenájdete. Najvyšší čas ju znovu vydať," prezradila s úsmevom.
Ona sama napísala niekoľko rozhlasových hier pre deti a vydala jednu knihu pre najmenších čitateľov. „Žiaľbohu, vydala som len knihu Rozprávky pre dievčatko, aj keď si myslím, že ak by som nebola lenivá sa do toho pustiť, tak by toho mohlo byť pre deti oveľa viac. Ja som totiž vlastným deťom vždy rozprávala vlastné rozprávky a robím to aj teraz pri vnučkách, no som lenivá si to potom niekde zapísať a dať to dohromady." K rozprávkam, ktoré má uložené vo svojej hlave, sa pravidelne vracia, keď ukladá spať svoje vnúčatá. „Ono to je totiž tak, že im nemôžem večer pred spaním čítať, lebo pri svetle by nezaspali. No a potme sa predsa čítať nedá! Takže vždy, keď vnúčatá uspávam, tak si rozprávky vymýšľam. Občas nedajú pokoja a chcú ďalšiu a ďalšiu, tak mám pre ne vždy pripravená jednu krátku. Je ešte z môjho detstva, ktorou ma odbavil otec, keď sa mu nechcelo čítať mi. No a tá rozprávka je naozaj krátka - bola raz jedna zelená sviňa, už sa rozprávka začína, a tá sviňa mala tetku, už je rozprávka v prostriedku. A tá tetka mala zvonec, rozprávky je koniec. Keď začnem so slovami bola raz jedna zelená sviňa, tak vnučky prevracajú oči a vedia, že je koniec, ďalšia už nebude a musia ísť spať," podotkla so smiechom.
Inšpiráciou pri vymýšľaní rozprávok jej je hocičo, čo sa jej preženie hlavou. „Mám však v mysli aj vytvorenú rozprávkovú krajinu. Je to taká krásna záhrada, v ktorej sa stretli všetci moji drahí, ktorí ma už opustili. A v nej napríklad ukazujem otcovi farebný televízor, lebo keď zomrel, tak tu boli len čiernobiele. A ukazujem mu tiež mobil a veľmi sa teším z toho, ako nad tým všetkým krúti hlavou..."
Dnes už po knihách rozprávok nesiaha, zato však má vždy rozčítaných rovno niekoľko "dospeláckych" kníh. „Keď sa ráno zobudím a spomeniem si, čo všetko v ten deň musím vybaviť, koľko povinností v domácnosti som zanedbala, tak z toho znervózniem. Poviem si, že všetky tieto hnusné záležitosti musím odložiť, aby mi nepokazili deň a chytím radšej do ruky knihu. Pri čítaní zabudnem na všetky tie odporné povinnosti a poviem si, že aj zajtra je deň. Na druhý deň sa to všetko zapakuje, takže ja mám toľko restov... Ale nejdem na to ani len myslieť - radšej vezmem do ruky knihu. Hehe," dodala na záver.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
