Vybojoval s ním niekoľko slovenských titulov, pričom dva má aj s košickými VSŽ. V roku 2005 sa stal najlepším hádzanárom Slovenska, pričom nechýba ani v rôznych anketách, ktoré sú istou satisfakciou za vynaložené úsilie športovca. Hoci už nie je najmladší, stále je, ako sa hovorí, v kurze.

V práve skončenej sezóne vyhral s Tatranom Prešov ďalší majstrovský titul, s reprezentáciou postúpil na majstrovstvá Európy, no nerád spomína na účinkovania na svetovom šampionáte vo Švédsku. V ostatných dňoch rezonuje piaty postup slovenských hádzanárov z kvalifikácie na vrcholné medzinárodné podujatie, pričom v každom sa ocitol aj R. Antl. Posledný krok urobili práve na záverečnom dvojzápase v Izraeli a doma proti Čiernej Hore. Stretnutie sa hralo v košickej Steel Aréne, kde padol divácky rekord, keď duel hádzanárskej reprezentácie sledovalo v hľadisku 8 111 divákov. Na palubovke nastúpilo viacero odchovancov a bývalých hráčov VSŽ Košice, medzi ktorými bol aj Radoslav Antl, neodmysliteľná súčasť našej reprezentácie.

"Hrať pred vypredaným hľadiskom je stále veľký zážitok, ak dopredu ženie vyše osemtisíc vlastných fanúšikov, je to niečo neopísateľné. Doslova fantázia, lebo čo si môže hráč a priamy aktér tohto športového divadla viac želať. Treba to zažiť na vlastnej koži. Do konca života budem na tento zápas a atmosféru, akú ľudia vytvorili, spomínať len v tom najlepšom. Samozrejme, poďakovanie patrí aj divákom, ktorí prišli do Steel Arény a vytvorili nový divácky rekord. Uznanie patrí aj organizátorom, že prišli s takouto myšlienkou hrať v tejto hale. Budem sa len opakovať, ale bolo to úžasné a len ťažko sa hľadajú slová," vracia sa R. Antl k vydarenej premiére hádzanárskeho duelu v Steel Aréne. Po skončení stretnutia bol vyhodnotený ako náš najlepší hráč a odniesol si sklenenú loptu domov ako spomienku na tento vydarený zápas.

Siedmy krídelník

Na ceste za úspechom musel R. Antl obetovať veľmi veľa a neraz ho súčasný prezident Tatrana Prešov Miloslav Chmeliar dáva za vzor mladším. Hoci jeho prvé mesiace neboli ľahké, ukázali húževnatosť tohto Medzevčana, ktorý sa k hádzanej dostal poriadnou okľukou. Nezačínal v žiackom družstve, ale vážnejšie jej privoňal až na Športovom gymnáziu v Košiciach. Pôvodne sa chcel vyučiť za elektrikára, lebo aj jeho otec pracoval v tomto odbore, ale osud nakoniec aj jeho prispením zmenil Radove plány do budúcnosti. "Nič nenasvedčovalo tomu, aby som nastúpil na športové gymnázium, hoci som základnú školu ukončil s vyznamenaním. Moje plány boli kráčať v otcových šľapajach, no keďže aj on hrával hádzanú za druholigový Medzev, slovo dalo slovo a šiel som na jeho želanie na talentové skúšky na športové gymnázium. Nemal som veľké skúsenosti s hádzanou, skôr som sa venoval behom a stal som sa majstrom Slovenska v cezpoľnom behu tuším na 3,5 kilometra. Hovoril mi, že nič nedám za skúšku. Absolvoval som ju a prijali ma..."

Ešte aj dnes si R. Antl spomína, ako robil zdvihy na hrazde a sledoval ich aj tréner vzpieračov Viktor Guman. "Urobil som deväť zdvihov a chcel som aj desiaty, ale už som nemal dosť síl. Guman mi povedal, aby som sa pustil a skočil na zem, lebo už nevládzem. Ja som nechcel a ten desiaty zdvih som urobil. Moju vôľu len tak ľahko nepoddať sa okomentoval tým, že je málo takých bojovníkov. To boli začiatky môjho pôsobenia na športovom gymnáziu. Nakoniec som ho ukončil a začal hrávať za Košice. Trénerom bol Jurij Gargavenko a bol som až siedme ľavé krídlo. Spomínam si, že vtedy tam hrávali Mario Žlebčík, Michal Vejačka, Gabriel Schmiedt, Ondrej Sabol a ďalší. Samozrejme, že som chcel hrávať, a tak som uvažoval, že odídem hrať do zahraničia. Už som aj bol rozhodnutý, ale zavážili otcove slová, a tak som zostal a poctivo trénoval. Situácia sa neskôr vykryštalizovala tak, že som asi po dvoch rokoch už bol druhé-tretie krídlo," hovorí R. Antl.

Rád by sa vrátil hrať do Japonska

Legionársky chlebík lákal Rada Antla, ktorý v roku 2000 bol na skusoch v Nemecku, ale nakoniec zostal v košickom klube. O rok neskôr stál tento talentovaný hráč pred ďalšou zahraničnou ponukou, tentoraz až z Japonska. O jeho služby prejavil záujem nováčik najvyššej japonskej súťaže Arako Kjušu. Ako priznal, bola to aj náhoda, že si ho vybrali, ale na dva roky, ktoré strávil v krajine vychádzajúceho slnka, nikdy nezabudne.

"Zástupcovia Arako prišli na Slovensko s tým, že by chceli získať jedného - dvoch hráčov. Oslovili pána Tonkoviča z Považskej Bystrice, či by nevedel zorganizovať duel medzi Pov. Bystricou a výberom našej ligy. On oslovil viacerých hráčov, medzi ktorými bol Maroš Čorej, Fero Šulc, Martin Martanovič a hráči z nižších líg. Nakoniec si tréner a prezident Arako vybrali mňa a Šulca, avšak ten sa tuším pre študijné povinnosti s nimi nedohodol. Do Japonska som odchádzal s Čorejom," spomína na japonskú ponuku.

Dvojica Slovákov sa ocitla na treťom najväčšom z japonských ostrovov. Leží najjužnejšie a najzápadnejšie zo štyroch hlavných ostrovov. Je považovaný za kolísku japonskej civilizácie. "S odstupom času sú to už všetko príjemné spomienky, no vtedy nám nebolo všetko jedno. Predsa len sme nevedeli jazyk a dorozumieť sa aj anglicky nebolo najľahšie. Vedeniu klubu sa podarilo zabezpečiť z lekárskej fakulty, ktorá bola v neďalekom mestečku Saga, jedného slovenského študenta z Bratislavy, Karola Hensela, ktorý tam robil doktorát. S manželkou Natáliou nás učili japonsky. Opäť sme mali potrebné šťastie, lebo pokiaľ by tam neboli oni, neviem, kto by nás učil jazyk a či by sme tam aj tak dlho zostali."

Na Japonsko má iba tie najlepšie spomienky, hoci po vypršaní dvojročnej zmluvy ju vedenie klubu nepredĺžilo. Aj po rokoch si ešte spomenie na niektoré japonské výrazy, ale ako dodal, už tohto nie je veľa. "Niekedy mám sny, či pristihnem sa pri predstave, že som sa stretol s predstaviteľmi japonského klubu. Skladám si vety a súvetia, ako by som im povedal, kde som bol alebo čo som robil. Ak by mi dnes niekto povedal, že mám byť za osem či desať hodín zbalený a na letisku vo Viedni, lebo letím do Japonska, iste by som to stihol," s veľkým nadhľadom hovorí R. Antl, ktorému Japonsko ako Európanovi učarovalo. "Spoznať ich kultúru bolo niečo zaujímavé a vôbec tie dva roky strávené v tejto krajine neľutujem. Bolo to niečo fantastické."

Po návrate sa upísal prešovskému Tatranu, ktorý v tom čase kormidloval Peter Hatalčík. Po dvoch rokoch si opäť balil kufor a odchádzal do Švajčiarska, kde zotrval štyri roky. Prvé dva v Grasshoppersi Zürich, ďalšie v drese mestského rivala Amicitie. V jeho drese vybojoval dva majstrovské tituly. "Rád spomínam aj na roky strávene vo Švajčiarsku, ale nerád by som to porovnával s Japonskom. Iná mentalita ľudí bola v Japonsku, iná kultúra, pamiatky. Aj hodnoty života a ciele sú úplne iné ako u Európanov. Mal som aj šťastie, lebo doteraz v každom klube, v ktorom som pôsobil, som sa cítil veľmi príjemne po športovej aj ľudskej stránke. Nikde som sa necítil smutne. Zrejme do Japonska sa už ako hráč nevrátim, snáď ako turista, no prajem všetkým to zažiť."

Vo Švajčiarsku by si vedel predstaviť aj žiť. V tejto krajine aj plánoval zostať dlhšie, či už pri hádzanej, alebo inej oblasti, ale nakoniec sa pred dvomi rokmi opäť vrátil do prešovského Tatrana. "Hovorí sa, že človek mieni a pánboh mení. No v tomto prípade moje plány narušil prezident Amicitie, ktorý sa po zisku dvoch titulov rozhodol pre nezhody ukončiť svoje pôsobenie v klube. Preto viacerí hráči museli klub opustiť," vracia sa k švajčiarskej štácii.

Nad odchodom z Tatrana neuvažuje

Už 33-ročný R. Antl sa udržuje v dobrej hernej forme aj kondícii. Nielen v reprezentácii, ale aj v Tatrane Prešov patrí medzi výrazné osobnosti. V národnom drese odohral vyše 130 stretnutí a strelil 549 gólov, čo je doposiaľ rekord v histórii samostatnosti Slovenska. "S Prešovom máme za sebou asi najnáročnejšiu sezónu. Postúpili sme do Ligy majstrov. Vyhrali sme kvalifikačný turnaj v Bregenzi, čo nebolo vôbec jednoduché. V maďarskej lige sme obsadili 3. miesto, čo nie je zlé, hoci sme chceli skončiť na druhom. Ligová súťaž v Maďarsku sa však vyrovnala, už to nie je len Veszprém a Szeged, ale päť-šesť kvalitných mužstiev. Samozrejme, nemôžem zabudnúť na domáci titul aj víťazstvo v Slovenskom pohári. S reprezentáciou sme postúpili na majstrovstvá Európy, preto sezóna je z môjho pohľadu veľmi úspešná. S Tatranom mám ešte rok platnú zmluvu a nemám dôvod odchádzať. Rád by som ešte rok, dva či viac hrával, ale všetko bude záležať od výkonnosti, zdravia a slov trénerov," dodal R. Antl.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári