Mamička mu vraj stále vravela, že najkrajšie deti sa rodia v máji a v nedeľu, nuž a on prišiel na svet presne v takýto deň.
Navyše, o deň neskôr bola podpísaná Varšavská zmluva, dnes už nejestvujúci vojenský pakt bývalého socialistického tábora. Svetlo sveta uzrel ako štvrté dieťa v poradí, preto ho volali Karol štvrtý.
Začala to otcova zbierka
Jeho rodičia si vtedy veľmi želali dievčatko, malo dostať meno Evička. Karol nosil až do šiestich rokov dlhé vlasy, spomína si, že pani Haščáková, ktorá mala vtedy fotopredajňu, mu tak vravela stále.
Spomína, že už bol asi 45-ročný, keď ho zbadala na vernisáži, vyskočila z kresla a s rukami roztiahnutými k objatiu sa k nemu vrhla pred asi 200 košickými umelcami s výkrikom: „Evička! Ako sa máš?“
Žoviálny chlapík vyštudoval dopravnú priemyslovku v Košiciach, chcel ísť na štúdium práva, ale kvôli triednemu pôvodu nemohol.
Pred vojenčinou išiel na vysokú školu technickú, ktorú, ako zvykne vtipkovať, úspešne ukončil po prvom semestri. Mal však vodičák na veľké auto a keďže nikdy netúžil po službe vo vojenskom zelenom súkne, na inzerát sa prihlásil a išiel pracovať do firmy Klenoty na Hviezdoslavovej ulici.
Pôsobil tam v rokoch 1975 až 1991. Bez protekcie vraj prešiel od vodiča nákladného či osobného auta cez funkciu dispečera, garážmajstra, požiarneho technika a iných až po vedúceho predajne.
„Otec mal obrovskú zbierku starožitností, predovšetkým zbraní,“ zamyslel sa nad tým, kde asi mohol mať korene jeho vzťah k starožitnostiam.
„Od malička som tak trochu inklinoval aj k divadlu. Manželku (Editu) mám stále jednu, vedie spoločný podnik, malú krčmičku, ktorá nám v týchto ťažkých časoch pomáha prežiť. Samozrejme, moja polovička mi pomáha aj na burzách. Máme jednu dcérku, Karolína teraz končí vysokú školu v Prahe, bude sa venovať hotelierstvu. S manželkou sme sa zoznámili prozaicky, bolo to doslova osudové stretnutie. Urobil som si americké voľno a zdrhol z práce. Na kúpalisku som potom stretol budúcu manželku, ktorá tam práve trávila voľné chvíle.“
Chce založiť cestovku
Linhart pred rokmi zistil, že má veľmi veľa starožitného tovaru a musí ho niekam umiestniť. Otvoril sklad najprv v Košiciach, neskôr v obci Čečejovce.
Nikto tam však jeho vzácnosti nevidel, preto ich sprístupnil verejnosti. Tak sa začali pred 11 rokmi dnes už tradičné burzy, ktorých bolo viac ako 130 a návštevníkov desaťtisíce. Jedným z jeho snov je založiť cestovnú kanceláriu Linhart Tour.
„Inklinujem k vode, v čase voľna na jednej nemenovanej priehrade pri Košiciach, ktorej okolie mi pripomína kanadské lesy, trávim v kanoe aj celý deň. Medzi ľuďmi, čo majú naozaj radi prírodu. Tak sa mi podarilo na Ružíne objaviť niekoľko hniezd morskej volavky, operenca, ktorý migruje až k nám. Rád čítam všetko, čo zaváňa históriou, nepohrdnem ani dobrou beletriou. Jednou z kníh, ktoré stále milujem, je Hlava XXII. Prvých 60 strán som čítal asi tri mesiace, kým som pochopil autorov zmysel pre humor. Ten spôsob humoru a videnia sveta mi je veľmi blízky. K mojim ikonám, čo sa herečiek týka, patrí Romy Schneider. Nie však kvôli seriálu o cisárovnej Sissi, ale pre neskoršie filmy, keď bola na vrchole. Považujem ju za jednu z najkrajších žien sveta. Mám rád českých komikov, Burianom počnúc, cez Šimka s Grossmanom až po Smoljaka a Svěráka. Musí to byť teda trochu cynický, sarkastický humor, ktorý pomenúva veci také, aké sú. Neresti nemám, mám len resti. Nie, vážne, nemôžem posudzovať sám seba. Mám veľmi kladný vzťah k diétam, obdivujem každého, kto ich dokáže dodržať, variť neviem, najradšej mám jedlá klasickej sedliackej, uhorskej kuchyne. Od 15 rokov som začal chlastať pivo, neviem sa toho zbaviť dodnes.“
Linhartovi táto (ne)resť ostala doteraz. Po práci si doma vypije jedno nízkoalkoholické pivečko a tento inak nefajčiar ho aj „okorení“ jednou či dvoma cigaretkami.
Bez ľudí by nevedel žiť
Za jednu z najkrajších dovoleniek považuje tú, keď s bratom Františkom týždeň križovali more pri gréckych ostrovoch na plachetnici. Ako dovolenkár prešiel všetky krajiny Európy, respektíve Egypt a Španielsko.
Tvrdí však, že nepatrí k ľuďom, ktorí si ľahnú na pláž a opekajú sa do bezvedomia. Rád totiž objavuje nové miesta a zákutia.
Vodičský preukaz má od 15 rokov, keď mal prvú motorku, jazdí veľmi rád. Momentálne na VW Passat, od zlatej rybky, keby mohol, by asi chcel červený dvojsedadlový veterán MG z roku 1955, ktorý sa nedávno blysol v Košiciach na súťaži krásy a elegancie.
Starožitník býva v starom rodinnom dome, ktorý vraj ešte ani po rokoch nemá zariadený podľa svojich predstáv. Má radosť z toho, čomu sa venuje a že tým môže robiť radosť iným ľuďom.
Najviac peňazí utráca za veci, ktoré sa mu páčia a oslovia ho. Ako napríklad v Prahe, kde siahol náhodou, ani vraj nevedel prečo, po knihe a zistil, že sa v nej píše o jeho otcovi. Jedinou vecou, bez ktorej nemôže byť, sú ľudia, ich spoločnosť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
