Jedným zo Slovákov, ktorí si do kolónky "zamestnanie" môže napísať kolotočiar, je aj František Johanides. Tomuto odvetviu zábavy sa venuje už vyše 20 rokov a prešiel takmer celé Slovensko krížom krážom. V máji sa zastavil v Košiciach a na niekoľko týždňov rozložil svoj lunapark na Festivalovom námetí pred amfiteátrom.

Tvrdí, že je pokračovateľom rodinnej tradície. "Konkrétne slávneho rodu Johanidesovcov," upresňuje. "Môj otec a moja mamka zdedili takýto život. Teta môjho otca bola dcérou majiteľa veľkého a známeho cirkusu Kludsky. Keďže môj otec pochádzal z Moravy, presťahoval sa na Slovensko a založil si tu rodinu. Po rodičoch som prebral toto povolania ako najmladší syn," vysvetľuje F. Johanides na to, ako sa ku kolotočovým atrakciám dostal. Jeho rodičia prevádzkovali lunapark nielen počas prvej Československej republiky a 2. svetovej vojny, ale aj za komunizmu.

„Vojnové, ako aj povojnové roky boli veľmi ťažké," vracia sa F. Johanides do minulosti. "Front mojich rodičov zasiahol pri Zvolene. Neskôr, počas socializmu, bolo toto povolanie aj o slobode, hoci s miernou cenzúrou. Museli sme niekedy robiť to, čo chcelo vtedajšie PKO, teda Park kultúry a oddychu. Tí nám určovali, kam máme ísť. Išlo najmä o odpútavacie akcie, napr. počas púte v Levoči. Museli sme tak stáť napríklad na Sivej Brade pod Spišským hradom. Boli sme súčasťou programu, ktorého cieľom bolo brániť rozmachu cirkevných akcií. Ak však neboli žiadne 'povinné' akcie, mohli sme chodiť po mestách, po ktorých sa nám chcelo." Nechodili však po celom Slovensku, či Československu. Obchádzali len mestá a obce dnešného Prešovského a Košického kraja. Dôvod bol jednoduchý. Spomínaná organizácia sídlila aj v Bratislave a Banskej Bystrici. Tí, ktorí bývali či pracovali na strednom a západnom Slovensku, obchádzali mestá a obce len vo svojom regióne.

Život kolotočiarov nebol a nie je jednoduchý. Veľa cestujú a doma prakticky nie sú. Jednoduchý preto nebýva ani pre ich deti. Väčšinou striedajú domy, kamarátov či školy. Detstvo F. Johanidesa však bolo iné. „Moje detstvo sa veľmi nelíšilo od ostatných detí. Rodičia si zakladali na tom, aby som mal školu. Skončil som základnú aj strednú na jednom mieste, v Prešove. Tam som bol doma, starala sa o mňa teta, neskôr staršia sestra." Samozrejme to, že bol rodičom kolotočiarov, si uvedomoval. „Okolie nás odsudzovalo. Považovali nás dokonca za kočovných cigánov. Našli sa však aj takí, ktorí brali naše povolanie normálne. Moje detstvo bolo oproti rovesníkom iné aj v tom, že počas víkendov a leta som bol s rodičmi buď na Zemplínskej šírave alebo po východnom Slovensku. Samozrejme, s kolotočmi."

Prevádzkovať lunapark nebýva jednoduché. „Obnáša to veľa úsilia, ak chcem byť úspešný. Človek musí mať ekonomický prehľad, ale aj strojárske či stavbárske zručnosti. Sme aj profesionálni vodiči. Musíme sa vedieť o naše atrakcie starať nielen z bezpečnostného, ale aj marketingového hľadiska," hovorí. Celkom iný je aj súkromný a rodinný život. „Moja nastávajúca manželka však nerobila rozdiel v tom, či som syn kolotočiarov alebo mám iné povolanie. Brala si človeka, ktorého mala rada a chcela s ním žiť," spomína F. Johanides na začiatky manželstva. Horšie to však bolo s budúcimi svokrovcami. Im na začiatku nebolo všetko jedno, že práve ich zať pochádza z kolotočiarskej rodiny. Veď väčšinu roka nebýva doma a trávi ho v maringotke.

Hoci zvonku tak nevyzerajú, vnútro je skoro také, akoby ste vstúpili do normálneho jednoizbového bytu v paneláku. Je v ňom všetko - od toalety, umývadla a sprchovacieho kútu až po sedačku a postele. „Svoju maringotku som staval pred 14 rokmi pre päťčlennú rodinu - čiže manželku, mňa a tri deti - tak, aby sme mali svoje komfortné bývanie. Ide o naše ubytovanie počas leta, nie zimy. Keďže sme tu sedem mesiacov, máme tu práčku, kuchynku na varenie, dennú miestnosť, nočnú miestnosť. Vyzerá to ako v normálnom byte. Je to trochu úspornejšie, ale ako keby sme bývali doma."

Lunapark v meste potrebuje veľké priestranstvo. V Košiciach je ich len pár. Jedným z nich je priestor amfiteátra. „Keď chcem navštíviť Košice, musím zájsť na magistrát alebo mestskú časť a dohodnúť sa s nimi, že sprevádzkujem u nich lunaparkové atrakcie, či majú pre mňa voľné priestory. Potrebujem povolenie, na základe čoho sa vyrubujú poplatky. Platím hlavne za záber verejného priestranstva. Platím aj za pripojenie elektriny, distribúciu. Záleží to vždy od konkrétneho miesta."

Sezónu v našich zemepisných šírkach určuje počasie. Trvá preto zhruba od konca marca do konca októbra. Pán František päť mesiacov v roku býva doma, vo svojom rodinnom dome. Má väčší dvor, preto môže atrakcie uložiť tam. Počas zimy sa o nich stará tak, aby ich na jar mohol použiť opäť a prešli každoročnou kontrolou. „V minulosti sa stroje vyrábali svojpomocne. Normy boli vtedy oveľa slabšie a samotné atrakcie nemali tak veľa funkcií, ako dnes. Existujú firmy, ktoré také atrakcie vyrábajú. Nemôže to nikto urobiť na kolene. Musí ich preto zháňať, či už v Taliansku alebo Holandsku, kde sa atrakcie vyrábajú. Väčšinou to však býva tak, že atrakcie, ktoré sa vyrobia napríklad v Taliansku, modifikujú na náš trh. To znamená, že sa zmenšujú, keďže sme aj menší trh. Odľahčujú ich," opisuje trh F. Johanides. "Autodrom mi vyrobil jeden známy. Autíčka sa vyrábajú sériovo ako bežné motorové vozidlá. Funguje to aj tak, že po čase sa predajú ďalej, niekomu inému."

V zábavnom parku F. Johanidesa nájdu záujemcovia nielen autodrom, ale aj iné atrakcie. Zrejme medzi najzaujímavejšie a najadrenalínovejšie patrí mohutné kladivo, ktoré sa so zákazníkmi otáča o 360 stupňov a pretáča ich dookola. „Bolo vyrobené v Čechách. Ide o atrakciu navrhnutú na účely kamikadze v Taliansku. Jeho pôvodná koncepcia je dvojkladivo oproti sebe. Vzhľadom na náš trh, ide o menšiu atrakciu. Môj brat mal to šťastie, že sa takáto atrakcia uvoľnila a mohol ju kúpiť. Nie každý má odvahu ísť na ňu. Je určená pre deti od 12 rokov až do neviem koľko. Nezarába nám však veľa peňazí. Ide skôr o reklamu. Keď sem ľudia prídu, pozrú sa aj na iné veci."

Na západe býva často moderná zložitejšia húsenková dráha, či iné adrenalínové atrakcie. Môžu sa dostať aj na Slovensko? F. Johanides tvrdí, že skôr nie. „Ľudia by možno mali o také veci záujem. No z hľadiska technického sú pre nás nevyhovujúce. Ak si zoberieme, že parkovisko má zhruba dvetisíc metrov štvorcových a ja tu chcem rozložiť napríklad 10 atrakcií, ekonomicky sa mi to neoplatí, keďže veľká atrakcia zaberie celé parkovisko."

V súčasnej dobe je stále záujem aj o autíčka na autodrome. „Takmer každý muž chce riadiť auto. Od dvojročného chalana až po starého chlapa. Ak niekto vodičák nemá, je to dobrá príležitosť vyskúšať si to. Keďže stále dorastajú nové deti, pretrváva aj záujem o autíčka." Rovnaký záujem je aj o strelnicu. Nenájde sa zrejme žiaden kolotoč, pri ktorom by neexistovala. Za čias socializmu to bol aj pomerne vyhľadávaný artikel, keďže ľudia si tam mohli vystrieľať zaujímavý tovar, ktorý v tom čase v bežnom obchode nebol. „Dnes je to už skôr nostalgia, keďže tovar zo strelnice je dnes už všade. Funguje to skôr na tom princípe, že partner vystrelí partnerke ružu alebo plyšového maca. Tak, ako to bolo v minulosti." Stáva aj v súčasnosti, že menej zdatní strelec vystrieľal takmer celú peňaženku, kým trafil špajľu s kvetom...

Prevádzkovanie lunaparku, to nie je len tak. Na to, aby ste sa tým mohli živiť, potrebujete množstvo povolení a „pečiatok". „Existujú prísne európske normy," vysvetľuje skúsený kolotočiar. "Keď ide o atrakciu zo zahraničia, vykonajú sa tzv. kontroly originality. Vždy však treba osloviť patričný úrad, čiže technickú inšpekciu v Košiciach alebo v Bratislave. Urobia sa skúšky a na základe nich sa môžu následne tieto atrakcie prevádzkovať." Každoročne sa však robia aj takzvané technické skúšky. Potvrdzujú, že na autíčkach, či iných atrakciách nie sú žiadne viditeľné chyby, ohrozujúce zdravie.

F. Johanides je kolotočiarom od roku 1989, teda vyše 20 rokov. Môže preto porovnávať a vnímať súčasné nálady ľudí oproti minulosti. „Tie sa menia na základe rôznych vecí. Ide o to, či termín rozloženia nášho kolotoča je pred alebo po výplate. A tiež, či ide o nejaký jarmok alebo nie."

Náročnosť ľudí čo sa týka vybavenosti lunaparkov stúpa. „Sledujú médiá, cestujú do zahraničia. Boli by preto najradšej, aby boli viaceré atrakcie také, aké sú tam." Tí, ktorí vedia ekonomicky počítať, však podľa F. Johanidesa vedia, že u nás také atrakcie ako v Holandsku či Taliansku byť nemôžu. Neboli by rentabilné. Kolotočiari u nás preto dbajú aspoň na to, aby boli ich atrakcie čisté, umyté a najmä bezpečné.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári