ošiciach.
Mikve - židovský rituálny kúpeľ
Ani by ste možno neverili, že okrem krytej plavárne a potôčika na Hlavnej ulici v centre Košíc nájdete aj všelijaké iné bazéniky. Napríklad takí baptisti si za socializmu tajne vyhĺbili v modlitebni na Jesenského ulici minibazénik na krstenie nových členov svojej cirkvi, pretože krst (baptism) je pre nich veľmi dôležitý.
Podobne sa zabezpečili aj Židia, aby sa mohli pred dôležitými rituálmi očisťovať (najmä symbolicky). Ich bazénik teda volajme židovským rituálnym kúpeľom (či jedným slovom mikve). Ten sa vyše storočia nachádza v pivnici domu na Krmanovej ulici 6. Suterén so spomínaným kúpeľom má rozmery 10 x 7,5 metra. Jeho výška je taká, že musíte zostúpiť schodmi o tri poschodia do podzemia, aby ste sa omočili v kvapalnom skupenstve.
Kapacita bazénika musela byť najmenej 762 litrov a mal byť taký hlboký, aby sa doň ponoril aj dospelák. Neuveriteľne číra voda je tam i dnes, a to aj napriek tomu, že pôvodne presakovala z neďalekého Čermeľského potoka, ktorý, keď už prešiel celou Hlavnou ulicou, zobral to cez Krmanovu a Drevný trh smerom do Mlynského náhonu. Práve takýto prirodzený vodný zdroj je pre Židov podmienkou na zriadenie kúpeľa. Ďalšou je, že voda nesmie byť ohrievaná priamo, preto ju zohrievali parou. Na to slúžila liatinová pec, ktorá sa tiež zachovala. Zachované sú i dobové keramické dlažby a obklady, ale vlastne celý kúpeľ, preto ho mohli ešte donedávna sem-tam využívať. Židov, ktorí by sa klasickým spôsobom silou-mocou chceli kúpeľne očisťovať, už ale v Košiciach takmer niet. (Pre tých, ktorí túto tradíciu rešpektujú, postavili krátko po revolúcii moderné mikve.) Aj preto pamiatkový ústav navrhoval (bezúspešne) umiestniť do historického mikve expozíciu židovskej kultúry. Zdôraznil by sa tým aj fakt, že zrejme ide o najstaršie zachované mikve na Slovensku.
Navyše aj celé zachované okolie kúpeľov tvorí dvor na spôsob typického židovského geta. Je v ňom nielen najstaršia zachovaná synagóga v Košiciach, ale aj stále činná a pekne udržiavaná modlitebňa. Vo dvore je taktiež byt rabína, kóšer kuchyňa, kde varia z rituálne pripravených zvierat, ako aj kancelárie Židovskej náboženskej obce v Košiciach, klub mladých i klub seniorov. Nechýba organizácia tých, ktorí prežili holokaust len preto, že im niekto pomohol ukryť sa. Preto si hovoria Hidden child. V tom istom dvore bola kedysi ešte aj predajňa kóšer mäsa, byt šocheta, ktorý to mäso pripravoval a predával, židovská radnica i zdravotné stredisko, takže išlo o židovské mestečko v malom. Jeho podobné zväčšeniny nájdete v každom poriadnom meste Európy.
Židovské cintoríny
Jediná nádej, ako nepodľahnúť depresii pochádzajúcej z každoročných osláv Dušičiek, je asi uveriť v životy po živote. Umožní to reinkarnácia, čiže viera, že po opotrebovaní tohto tela vyfasujete ďalšie, novučičké, ešte nepoužívané. Staré však treba kamsi odložiť na recykláciu a na tento účel sa hodia práve cintoríny.
Okrem obyčajnej recyklácie sú najmä spomienkami na ľudí, ktorí si navrávajú, že sú korunou tvorstva, a preto si zaslúžia dôstojné, až umelecké pamätníky. V minulosti sa to tak aj bralo, čo pomník sponzorovaný bohatšími príbuznými, to aj podľa toho vyzeral. Lepšou, ale menej známou ukážkou je najstarší košický židovský cintorín. Ten sa rozkladá tam, kde by ste to možno ani veľmi nečakali. Na Tatranskej ulici presne nad škôlkou, inými slovami, ak od amfiteátra pôjdete smerom na Sídlisko Kuzmányho, a to hneď popri plote areálu novej nemocnice a zároveň popri panelákoch. Keď už uvidíte priehľadný plot z pletiva, vedzte, že ste na správnom mieste. Spomedzi trávy by mali vykukovať náhrobné kamene s hebrejskými, nemeckými a maďarskými textami. Na nich sú letopočty úmrtí z rokov 1844 - 1888, lebo len vtedy sa na tomto pozemku smelo pochovávať.
Keďže vtedy zomrel aj otec hádam najslávnejšieho košického Žida Herman Horovitz, leží tam aj on. Jeho syn Leopold (Lipót) bol akademický maliar známy nielen široko-ďaleko u nás, ba aj vo svete. Portrétoval rôznych kráľov i pápeža, a to napríklad v Paríži, Mníchove či vo Viedni. Jeho matka však zomrela v Košiciach v r. 1904, keď cintorín bol už 16 rokov „po funuse", a želala si byť pochovaná vedľa manžela. Povolenie pochovať na cintoríne mimo prevádzky si však nikto nechcel vziať „na triko", len cisár František Jozef I., čo bola jasná protekcia, lebo Horovitz ho portrétoval. A tak happy end - manželia sú napokon spolu.
Keby to Horovitzovi nebolo prešlo, tak by matkino telo uložili v najľavejšej časti Verejného cintorína, lebo vtedy už košických Židov pochovávali tam. Na toto miesto sa dá dostať z Verejného cintorína, no i zvláštnym vchodom, (ak pôjdete ďalej Rastislavovou ulicou) a že ste už na mieste, na to prídete aj podľa veľkej Dávidovej hviezdy uprostred cintorína na kamennom kvádri. O nej je tam napísané: „TENTO MAGEN DAVID BOL OZDOBOU TUNAJŠEJ BÝVALEJ NEOLOGICKEJ SYNAGÓGY V ROKOCH 1929-1947. Na pamiatku umučených, ktorí zahynuli za vieru vo Všemohúceho." Inými slovami, práve ste sa dozvedeli, že presne táto hviezda bola v oných rokoch vrcholom synagógy, z ktorej je už Dom umenia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
