Meno vynikajúceho slovenského herca Mariána Geišberga sa nedávno skloňovalo iba s jediným – s menom jeho kolegyne Kamily Magálovej. Bulvár ich totiž (údajne) načapal bozkávať sa v aute. Stretli sme sa v deň, keď kauza vypukla a všetky prípadné otázky smerujúce k tejto téme zmietol zo stola už po zvítaní. Nie však so zlosťou či aroganciou. S pokojom, úsmevom a nadhľadom. Bavili sme sa o hudbe a o živote. O tom, za čím smúti, prečo plače a ktoré kopance od života boleli najviac.

Koncertom s kapelou UMK ste dali bodku za literárnym festivalom. Hudba i literatúra sú neodmysliteľnou súčasťou vášho života. Viete vôbec, čo vám do života vstúpilo skôr?

- Neviem a dnes to už ani nie je dôležité, pretože obom sa venujem len sporadicky. Povedal by som, že v záchvatoch. Našťastie sa hudbe venuje môj syn, takže ak niečo napíšem, posuniem to jemu a on už vie, čo s tým. Tak vzniklo aj cédečko Piate ročné obdobie – na môj podnet, ale dotvoril ho Martin. A keď tak ešte rozmýšľam nad vašou otázkou - pesničky prišli asi s babami. Keď sme hrali po dvoroch. Mladí ľudia totiž hudbu používajú na to, aby sa spoznali.

Na čo ju používajú zrelí ľudia?

- Aj na plakanie, smútenie a výlevy srdca. Mladí ju majú radi z celkom iného dôvodu.

Naozaj pri hudbe plačete, či ste to použili len ako istý obraz?
- Nie, plačem naozaj. Je to očistné. Napokon, ak by hudba nebola pre autora očistou, tak by sa zrejme žiadna neskladala. Aj minule som mal potrebu vyventilovať sa, sadol som si a okamžite som mal v hlave melódiu, hoci som gitaru v ruke nedržal celé mesiace.

Za čím najviac trúchlite?

- Máša v Čechovovej hre chodí po javisku celá v čiernom a vraví: „Smútim za svojím životom.“ (Smiech.) To sa mi celkom páči. Aj keď ja nesmútim v pravom slova zmysle. Je to skôr istá nostalgia za tým, že človeku odchádzajú sily, že už v sebe nemá tú akčnosť, že mnohé veci už nestíha.

Ak by boli sily, čo by ste rád stihli?

- Omnoho viac by som sa venoval hudbe, písaniu. Ale na to ešte dôjde, pretože mám veľmi šikovnú chalupu, a tam je na to ideálne prostredie. Keď si vtáci švitoria v stromoch, akoby mi vraveli: 'Tu si pekne sadni, voľačo napíš a neotravuj...'“

Keď sa tak zamýšľate a „smútite“ za životom ako Máša, zmenili by ste na tom svojom vari voľačo?

- Ak by sa dal vrátiť čas, omnoho viac času by som venoval vzdelaniu. Študoval by som oveľa dlhšie.

A ostali by ste pri herectve?

- Určite nie. Herectvo je pre ženské povahy, pretože ľudia, ktorí majú sklon k exhibícii, ktorí sú ochotní hľadať v sebe citové rozpoloženia a zdieľať ich s inými, rozmýšľajú na ženskom princípe. Mužský princíp je boj a mlčanie. Rozdávať sa a predvádzať sa, to je typické pre ženy. Všetci herci sú teda v podstate ženami...

Ako sa vám žije s týmto vedomím?

- Ťažko. Najzvláštnejšie však je, že sa týmto smerom svet uberá – muži už voňajú viac ako ženy, češú a skrášľujú sa omnoho dlhšie, dokonca sa začínajú správať a rozmýšľať ako ženy. A to je nebezpečné nielen pre mužov, ale aj pre ženy!

Vás sa toto smerovanie netýka...

- Nie! Veď vravím, že sa ženskému princípu bránim.

Napriek tomu, že sa ním celý život úspešne živíte...

- Vynechal by som slovo úspešne, pretože plat, ktorý dostávame v divadle, máme aj zakázané zverejňovať. Nie však preto, aby nám ľudia závideli, ale aby sa v skutočnosti nedozvedeli, ako hnusne sme platení.

Je vo vašom živote viac takýchto rozporov ako tento – bránim sa ženskému princípu, ale musím ho prijať, pretože sa ním živím?

- Človek, ako ide životom, mení nálady i životné postoje. V istom období si myslí, že toto sa nikdy nezmení a po pár rokoch príde na to, že to nemá až takú hodnotu, akú jej predtým prikladal.

To zaváňa životnými sklamaniami...
-

Tie sú prirodzenou súčasťou života.

Čo vás život naučil?

- To by bolo na veľmi dlhú debatu. Ale naučil ma, že sa oplatí správať sa tak, ako to človek cíti, a nie ako si to predstavuje. Predstavy vás totiž zavedú do sveta ilúzií a svet ilúzií nepatrí do života.

Čo pre vás bolo najtvrdším pristátím?

- Zistenie, že vás sklame človek, o ktorom si myslíte, že by to nikdy neurobil. Pozeráte sa mu do očí a on vás pokojne hodí cez palubu...

Veríte dnes ešte niekomu?

- Bojím sa, že už ani sebe...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári