khardt v časoch, keď ešte len začínala. Pred samotnou šou si našiel čas na rozhovor, v ktorom prezradil, či sa na spolupráci pri SuperStar dá zarobiť, ale i to, akých dvoch anjelikov má doma...

Po tom, ako si s modelkami prešiel choreografiu prehliadky, si našiel čas na rozhovor. Prvotne to však vyzeralo, že sa nezastaví, aby si na pár minút sadol. „No, ja som dosť akčný typ človeka, hlavne ak som nabudený kvôli nejakej akcii. Isteže, mávam aj dni, kedy sa mi nič nechce, ale väčšinou som taký - ako sa hovorí - s vrtuľou v zadku," prezradil so smiechom.

Vraj si nepamätá, že by sa bol už ako dieťa prejavoval ako tanečník. „V puberte som však hrozne rád tancoval, veľa som chodil na diskotéky. Ešte predtým som sa však začal venovať džudu, pôsobil som v slovenskej lige a mal som pocit, že to je to pravé pre mňa. Moja mama však chcela, aby som chodil do tanečnej, nech sa aspoň čo-to naučím, lenže ja som to odkladal a odkladal, lebo mi to pripadalo hrozne nezaujímavé. Džudo, to som považoval za oveľa lepšiu aktivitu, vravel som si, že len to je drina a pot. Až neskôr som prišiel na to, že aj tanec je vlastne drina a pot."

Tancu prepadol v puberte a spočiatku mal dojem, že keď rád tancuje na diskotékach, že to na začiatok stačí. „Veľmi rýchlo som však zistil, že je to hlúposť a že venovať sa tancu profesionálne - to nemá s tancovaním po diskotékach len tak pre radosť veľa spoločného. Respektíve, že to nemá spoločného nič. Hehe. Ja sám som spočiatku vôbec nemal predstavu o tom, ako sa mám zariadiť, keď sa chcem tancom aj živiť. Jednoducho ma to bavilo a tanec bol to, čomu som sa chcel venovať."

Spočiatku to vôbec nebolo jednoduché. „Prvé tri roky, čo som bol súčasťou tanečnej skupiny Spin, som chodil len na tréningy, bol som len v prípravke a vyzeralo to, že žiadne vystúpenie mi ani len nehrozí. Edo Krajčir, ktorý založil pôvodnú skupinu Spin, ma takpovediac spočiatku úplne prehliadal. Potom sa však do mňa začal navážať, občas som mal pocit, že mi až príliš tvrdým spôsobom dáva najavo, čo robím zle. Potom som si však uvedomil, že ma ´dáva do laty´ preto, aby som sa zlepšil. Všimol si ma a snažil sa ma posunúť dopredu. Keď som si to uvedomil, bol som veľmi šťastný a snažil som sa na sebe pracovať čo najviac. Dnes si mladí ľudia myslia, že začnú tancovať a zo dňa na deň na tom začnú zarábať. No, myslím, že to je trochu pomýlené."

Tanečné umenie na Slovensku ťahá tak trochu za kratší koniec, no napriek tomu už existuje pár mien, ktoré sa takpovediac starajú o to, aby sa aj tanec dostal do povedomia. Stačí spomenúť Fredyho Ayisiho... „Fredy je samozrejme, čo sa týka tohto štýlu tanca, človek, ktorého som aj ja sám ako prvého registroval. Lenže dnes už je tých známych mien choreografov viac, od Jana Ďurovčíka cez Laciho Strikea... Ja poznám zvnútra túto komunitu tanečníkov a choreografov na Slovensku, ale myslím si, že už do toho vidia aj ľudia zvonku. Hlavne vďaka veľkým šou ako bol Miliónový tanec, ako sú Let´s Dance alebo Showdance."

Za to, že aj jeho meno patrí medzi tie známejšie na poli slovenského šoubizinisu, vraj vďačí aj šťastiu. „Ja som sa narodil v nedeľu a hovorí sa, že nedeľniatka mávajú v živote šťastie a ja si myslím, že to platí. Som vďačný za všetko, čo mám, čo sa mi podarilo a myslím, že aj tým si privolávam pozitívne veci do života. Človek by podľa mňa mal byť vďačný za všetko, čo mu život prinesie, pozerať sa na to z pozitívnej strany. Pozitívny prístup k životu potom prináša pozitívne udalosti."

Samozrejme, nestačí sa spoliehať na šťastenu. „Ak si človek chce vybudovať stabilnú pozíciu, nesmie na sebe nikdy prestať pracovať. Nikdy som sa však nesnažil prilákať na seba pracovné ponuky tak, že by som takpovediac chodil sám seba a svoju tanečnú skupinu predávať. Ako nový Spin fungujeme už viac ako jedenásť rokov a nikdy sme sa nikam nenatláčali. Upozorňujeme na seba len a len svojou robotou a to nám vyhovuje. Niekomu možno viac vyhovuje ísť komerčnejšou cestou a snažiť sa viac energie dávať do marketingu a reklamy, ale naša cesta to nie je. Ja si myslím, že keď si nejaká firma kvôli akcii, reklame alebo čomukoľvek inému potrebuje objednať služby tanečnej skupiny a choreografa, tak musí mať aspoň minimálny prehľad v tom, čo a v akej kvalite jej kto môže u nás ponúknuť... A to by malo stačiť. Samozrejme, nie vždy sa to tak deje, ale s tým nič nenarobím."

Zároveň však dodáva, že napríklad spolupráca na projektoch SuperStar, kde jeho skupina v tanečnom kole robila ´křoví´ Petrovi Ševčíkovi a Lukášovi Adamcovi a ktorých sa on sám snažil naučiť aspoň pár choreografií, je vyslovene marketingovou záležitosťou. „To áno, priznávam, že do SuperStar sme šli kvôli tomu. A musím aj podotknúť, že sme ako skupina do toho vrazili viac peňazí, ako sa nám vrátilo... Bola to však pre nás reklama. Lenže, ak na podobnom projekte vystúpi spevák, predvedie novú skladbu, tak je dosť možné, že sa začne tá skladba hrať v rádiách, začne sa predávať album... No a z toho sú potom peniažky..."

Lenže čo to znamená pre tanečníkov? "My sa tam ukážeme, je to istá reklama, ale tam to končí. Ak by nám to aj prinieslo novú ponuku, tak musíme vyrábať nové a nové choreografie, lebo nikto nebude zvedavý na to, čo už videl. To je ako keby ste Desmodu povedali, aby na každom koncerte ponúkli len nové hity. Zatiaľ čo však od spevákov ľudia chcú počuť stále to isté, od nás chcú vidieť stále niečo nové. Karel Gott spieva Lady Carneval už desaťročia, my by sme asi ťažko mohli fungovať roky na tých istých choreografiách... Je to zložité, no chcem tým povedať, že kto s tým nerobí, tak ani len netuší, aké to majú tanečníci ťažké. Poskladať novú choreografiu je rovnako náročné, ako pre niekoho napísať novú pesničku."

Keď spolupracoval s STV na výrobe programu Hit storočia, za tri mesiace museli postaviť viac ako 50 choreografií. „Nedalo sa prísť iba s novými. Tam som ochotný priznať, že okrem nových choreografií som oprášil aj to, čo som urobil predtým. Aj som počul pár narážok na to, že vraj som nič neurobil. Mrzí ma to, nech si to však niekto skúsi. Aj pri ďaleko menšom objeme práce sa musia využívať aj staršie veci, lebo inak sa to jednoducho nedá stíhať. Tanečníci tiež nie sú tak dobre zaplatení, aby mohli od rána do večera len byť na sále a učiť sa nové veci..."

Keďže sa však v šoubiznise pohybuje už dlhšiu dobu, natíska sa otázka, či ho neláka skúsiť čosi iné? „Myslíte osvetľovača?," smeje sa. "Len aby som nakoniec pri tom neskončil. Ale viete, že by mi to možno ani neprekážalo? Ja sa hlavne snažím robiť to, čo viem, v čom som doma a čo cítim, že mi ide. V slovenskom šoubiznise už bolo dosť veľa pokusov robiť niečo iné. Hlavne ak sa niekto pokúsil hrať či spievať, povedzme si rovno, dopadlo to stále viac-menej zle. Preto sa aj ja snažím robiť len to, čo mám pocit, že viem. Ak už mi to nepôjde, tak odovzdám robotu mladým, stiahnem sa. Nemám problém pustiť sa do inej roboty, hoci aj každý deň chodiť na jedno miesto na osem hodín. Veď tak som aj začínal - od šiestej do druhej... Dôležité je, aby človeka práca bavila, potom ju robí rád a s láskou..."

Najlepšou psychohygienou sú pre neho jeho dve baby - manželka herečka Monika Hilmerová a ich dcérka Zara, ktorá bude mať čo nevidieť dva roky. „Prídem domov a tam anjelik Monika a jej zmenšenina - anjelik Zarka. Ja sa na Zarku dokážem celé hodiny dívať s otvorenými ústami. Rozhodne je to lepšie, ako dívať sa na televízor. Hehe. Najradšej by som ju stále stískal a bozkával. Keď som teraz od nej odchádzal, tak sme sa rozlúčili, vystískali a keď som za sebou zavrel dvere, už mi chýbala... Stále sa za nimi ponáhľam domov, aby sme boli spolu čo najviac. Nedávno sme s časťou skupiny boli v USA v Los Angeles a ten týždeň bez mojich báb bol strašný. Každý deň som sa snažil ukradnúť si aspoň trochu času, aby sme sa videli aspoň na skype."

Usadenému je mu vraj viac než dobre. „Všetko to prišlo v pravý čas. Aj v práci sa to vyvinulo dobre, aj v rodine. No, asi to bude naozaj tým, že som sa narodil v nedeľu."

S M. Hilmerovou sa spoznali na raute po odovzdávaní cien Slnko v sieti. „Tam sme spolu prehodili pár viet, začali sme komunikovať cez esemesky a po čase sme spolu začali chodiť. Ona mňa veľmi nepoznala. Registrovala meno a moju skupinu, ale tvár si nevedela zaradiť. Ja som ju poznal už dávno, z čias kedy začínala v Radošinskom naivnom divadle. Iskra medzi nami podľa mňa preskočila asi už na prvý pohľad."

Ukočírovať v chode domácnosť dvoch umelcov, ktorí sa nemôžu spoliehať na voľné večery a víkendy, niekedy nie je jednoduché. „Našťastie pochádzame obaja z Bratislavy, takže ak treba, dokážu nám pomôcť obidve naše mamy, navyše máme k Zare aj opatrovateľku. Obaja z nás však všetok svoj voľný čas venujeme Zare. Ja som navyše veľmi vďačný, že moja práca mi umožňuje tráviť so Zarou pomerne veľa času. Mám totiž mnoho kamarátov, ktorí majú vysoké funkcie a sú v práci od vidím do nevidím. Čas, ktorý tam trávia, im nikto nevráti. Ja som napríklad robil na JOJke Showdance a tých niekoľko mesiacov to bola tvrdá robota a vravievam, že ma to stálo niekoľko rokov života. Stávalo sa, že som bol v práci 20 hodín denne a hoci som mohol pracovať aj doma, lebo tam si mixujem hudbu, tak na rodinu som čas nemal. Vtedy som si povedal, že žiadna robota za to nestojí, lebo rodina by mala byť na prvom mieste. Ja milujem aj svoju prácu, ale zase - Zara je Zara, tú mi nič nenahradí," dodal s úsmevom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári