a preto všetko, čo sa okolo neho dialo, vnímal ako "jedno veľké dobrodružstvo"...

Cs. Kende sa narodil v Košiciach 7. septembra 1933. „Otec Štefan Kende bol Žid, pochádzal zo Szegedu a vyučil sa za kníhkupca u firmy Steiner," spomína 77-ročný muž. "Neskôr odišiel do Budapešti, potom do Viedne a časom sa vrátil do Bratislavy. V roku 1926 prišiel do Košíc, kde sa zoznámil s mojou mamou. Volala sa Valéria Telléry a bola kresťanka. Zobrali sa v roku 1930."

Detstvo Cs. Kende bolo zo začiatku šťastné. „Kým som bol malý, presťahovali sme sa do Bratislavy, lebo tam otec pracoval. V Bratislave sme bývali do roku 1938. Vtedy začal vznikať Slovenský štát, a tak nás z nej vyhostili. Vrátili sme sa do Košíc. Istý čas sme bývali na internáte pri stavebnej priemyslovke a potom u babičky na Kalvárskej ulici, neskôr na Bočkaiho. Asi v roku 1940 sme sa presťahovali do železničiarskych blokov na Jesennej ulici. Hoci židovské zákony začali platiť od roku 1938, nedodržiavali sa ešte tak striktne. Ľudia však cítili, že sa začína určité obmedzovanie. Od roku 1939 som chodil do základnej školy na Kováčskej ulici."

V roku 1944 nastúpil Csaba na gymnázium. To však bola doba, kedy začali naplno platiť prvé zásady Židovského kódexu. V praxi to znamenalo, že podľa tohto nariadenia stratili Židia občianske práva. Občan židovského vierovyznania stratil volebné práva, nemohol byť volený ani zamestnaný v službách štátu, nesmel vykonávať lekársku a zverolekársku prax, byť slobodným umelcom či redaktorom... Židia boli vylúčení z akéhokoľvek štúdia, nesmeli vlastniť fotoaparáty, ďalekohľady, či gramofónové platne...

Hoci bol Csaba iba žiakom, začali sa zákony doby týkať aj jeho. Už nemohol pokračovať v gymnazijnom štúdiu. „Dnes viem, prečo sa to stalo. Ale v tej dobe som mal jedenásť rokov a vôbec som nechápal, prečo už nemôžem do školy chodiť. Vnímal som aj to, že dovtedy sa k nám všetci správali rovnako a odrazu sa začali niektorí správať ináč. Z toho obdobia mám jednu takú osobnú traumu."

Spomína si, že v dome, kde býval, žili aj iní chlapci v jeho veku. „Raz ma zobrali k výkopu za domom. Nahnali ma tam, opľuli, očúrali a nadávali: „Ty smradľavý Žid"! Bol som dieťa a vôbec som nerozumel, čo sa deje. Mama ma vtedy ratovala. Takto to bolo s mnohými vecami. Mama ma nemohla stále strážiť, mala na starosti môjho mladšieho brata..."

S kamarátmi malý Csaba stále niekam chodil. "Tak som videl aj prvé transporty. I to, keď viedli Židov v košických uliciach. Takisto sme chodili aj k tehelni. Videli sme vojakov, ako Židov strážia pred ostnatými drôtmi v zbernom tábore. Zaujímalo nás, čo sa deje. Boli sme zvedaví ako iné deti a toto bolo pre nás veľmi zaujímavé."

Žlté hviezdy boli symbolmi, ktoré Židia museli nosiť. Rodina Cs. Kendeho ich však nenosila. Mama preto, že bola kresťanka, syn preto, že bol zo zmiešaného manželstva a otec preto, lebo sa skrýval. Otec Š. Kende bol do roku 1944 pri pracovnom vojsku (munkaszolgálatos). „Keď sa vrátil, rodiny - zmiešané manželstvá, deportovali na Floriánsku ulicu. Vtedy to tam vyzeralo inak ako dnes. Tam bol kedysi židovský sirotinec. Odtiaľ boli odvezení do komárňanskej väznice."

Rodičia chceli svoje dve deti nejakým spôsobom uchrániť. Csabu teda dali na Južnú triedu, kde bol kláštor. Brata dali inam. Na to obdobie má Cs. Kende iba hmlisté spomienky a útržky, ktoré dodnes skladá dohromady. „V kláštore boli mníšky, ktoré sa starali o mňa a nejakých ďalších chlapcov. Či tam boli z toho dôvodu ako ja, alebo iného, som nikdy nezisťoval. Ako dieťa ma to nezaujímalo. Veľmi zlé však to bolo s jedlom. Nebolo čo jesť, a tak sme celé dni jedli len mrkvu na spôsob kaše. Dnes ju práve preto neznášam."

V kláštore strávil Csaba niekoľko mesiacov, keď ho premiestnili inde. Pod rúškom noci s prikrývkou na hlave ho odvádzali do ďalšieho a ďalšieho úkrytu. Ako to prežíval? „Bol som decko, jedenásťročný chlapec. Bral som to ako veľké dobrodružstvo. Vôbec som sa nebál. Pre mňa bolo vtedy podstatné, aby som mal čo jesť a kde spať. Nespomínam si však na všetko, už je to také hmlisté. Keď ma niekam odviedli, niekedy ma aj posadili do nejakého vozíka a zakryli." Všetky adresy, na ktorých ho ukrývali, si preto nepamätá.

Rodičia Cs. Kendeho boli v tej dobe v komárňanskej väznici. Dávno po vojne sa však ich syn dozvedel, že vtedy nejako zapracoval Vatikán, aby týchto ľudí zo zmiešaných manželstiev a tzv. prekrstených Židov pustili. „Vrátili sa teda spať do Košíc. Potom sa to však všetko zopakovalo a všetci dostali nariadenie, že sa znovu musia hlásiť. Môj otec však bol natoľko rozumný, že pochopil, že niečo nie je v poriadku. Všetci, ktorí sa prihlásili, neskôr skončili v koncentračnom tábore Mauthausen. Moja mama ho teda doma skrývala.

Kde manžela ukryla? „Na záchode sme mali kamrlík, maličký priestor. Otec tam ležal. Nemohli však kvôli tomu viac ako raz spláchnuť záchod. Keď mama išla nakupovať, či zohnať nejaké jedlo, otec sa skryl v kuchyni za veľkou skriňou. Našťastie, informácie, ktoré sa nemali k bežným ľuďom dostať, sa k nim aj tak dostali. Vždy sa všeličo hovorilo po Košiciach. Takto sa k mojim rodičom dostala aj informácia, že bude razia. Budú hľadať zbehov od vojska a aj Židov."

Otca teda ukryli k babičke na Krivú ulicu. Museli ho však zamaskovať, lebo pri razii by ho iste niekde ukrytého našli. „Obliekli ho teda do ženských šiat ako dedinskú ženičku," spomína Cs. Kende. "Dostal aj šatku na hlavu. Takto išli cez Hlavnú ulicu do ďalšieho úkrytu. Urobili však jednu chybu. Navoňali ho francúzskou kolínskou vodou. Našťastie si to nikto nevšimol. Keď už bolo jasné, že razie nebudú, ďalej otca skrývali raz tu, raz tam. U babičky, či u rôznych priateľov. Brat bol skrývaný podobne, tiež bol istý čas u niekoho a potom ho presunuli."

Potom prišiel 18. január 1945, kedy boli Košice oslobodené. „Možno by sa mohlo zdať, že sme po vojne boli už slobodní. Nastal však iný problém, pretože sme boli maďarského pôvodu. Košice sa vrátili Československu a my sme slovensky nevedeli. Mama ma naučila len zopár slovenských slov. Začal som teda znovu chodiť do školy. Mali sme tam učiteľa ktorý bol za vojny v Hlinkovej garde a bol veľký nacionalista. Fackoval nás, keď sme sa v triede rozprávali maďarsky." V roku 1946 začali navyše aj protimaďarské demonštrácie. "Ľudia chceli, aby sme odišli preč. To bolo strašné obdobie..."

Strýko Cs. Kendeho žil od roku 1938 v Austrálii. "Po vojne poslal otcovi telegram. Pýtal sa, koľkí z rodiny prežili tuto hrôzovládu a ostali nažive. Otec odpovedal vo forme básne. Päťdesiatimi slovami musel vyjadriť, že bohužiaľ máme v rodine šesť nebohých. Babička, dvaja strýkovia Juraj a Pavol, teta Lili a jej manžel Dezső a syn Zlatko. Potom otec napísal aj knihu básní, Búcsu a Tegnapoktól (Rozlúčka s včerajškami)."

Na tetu Lili si pán Csaba tiež pamätá. „Ona kedysi žila v Belehrade, ale po bombardovaní ušla aj so synom a mužom. Mám na ňu spomienku, pri ktorej si uvedomujem, že je hrozná, ale vtedy ako dieťa som to nevedel pochopiť. Bolo to po 19. marci 1944, kedy už prišlo vyhlásenie, že Židia musia nosiť žltú hviezdu. Sedela v kúte a prišívala hviezdy na kabáty. Pýtal som sa: „Teta Lili, prečo ich potrebujeme?" Ona začala plakať a povedala, že tomu porozumiem, až keď budem veľký." Ako spomína Cs. Kende, odviedli ju do Tehelne a odtiaľ rodine poslala lístok a staré hodinky. Chcela, aby jej poslali nejaké osobné veci. Cs. Kende nevie, v ktorom presne transporte odišla a teda ani to, ako, kde a kedy zomrela. Údajne však umrela na týfus v Osvienčime.

Jeho babička zahynula v Bergen-Belsene, otcov brat Pavol v Osvienčime. O Jurajovi nemajú žiadne správy. Pavlova manželka Gréte a syn Tomi ako jediní tábor prežili. „Maďarská spisovateľka, Sz. Palko Vilma, napísala v roku 1945 knihu 'Nemecké továrne smrti', v ktorej spomenula príbehy mnohých ľudí z tábora. Aj môjho uja Pavla. Bol veľký fajčiar, chlieb vymieňal za cigarety a bol veľmi zoslabnutý. Raz sa náhodou dostal na ošetrovňu, kde si všimol, že v poznámkovej knihe chorých bol pri jeho mene krížik. To znamenalo, že je odsúdený na splyňovanie. Od hladu bol veľmi vysilený. Obesil sa za barakom..."

Ako hovorí Cs. Kende, jeho život nabral po vojne rýchly spád. „Bol som stolárskym učňom, neskôr maliarskym učňom, potom zámočníkom. Ako 19-ročný som sa oženil. Mali sme dieťa, ale po čase sme sa rozviedli. V roku 1958 som sa začal venovať športovej činnosti, konkrétne judu. Začal som ako pretekár a vypracoval som sa až na trénera a medzinárodného rozhodcu juda. Ostal som mu verný až 50 rokov. V roku 1964 som sa oženil po druhýkrát, so súčasnou manželkou a máme dve deti."

Po roku 1989 mali mnohí postupne prístup k viacerým informáciám, ktoré sa týkali vojnového obdobia. „Doma sme sa o tom málo rozprávali. Začal som sám študovať, rozširovať svoje vedomosti, spisovať informácie aj pre náboženskú obec. Keď si spätným pohľadom uvedomujem tú ťažkú minulosť, ktorá mňa i celú spoločnosť postihla, čudujem sa, ako sme to všetko mohli na vlastnej koži prežiť."

Zaujímavý je aj fakt, že sestra pána Csabu, MVDr. Eva Dusil rodená Kendeová (narodila sa po vojne v roku 1945 a teraz žije v Kanade), amatérska maliarka, namaľovala v roku 1980 zvláštny obraz. Volá sa "Pomoc" a každý, kto sa naň pozrie, pochopí, že nepotrebuje žiadny komentár. Horiace nebo, dymiace komíny a mnoho väzňov v pásikavých úboroch, so strhanými tvárami. V popredí jeden, v tvári ktorého sa zračí veľká bolesť a jeho ústa kričia „Pomóc!"...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári