vodovi Rostislavovi Čadovi je tak na striedačke HC ďalší predstaviteľ českej trénerskej školy.

Narodil sa 10. januára 1963 v niekdajšom Gottwaldove. V súčasnom Zlíne vyrástlo viacero skvelých hráčov. „Keď som začínal ako žiak, vtedajší Gottwaldov rok čo rok postupoval, alebo vypadával z najvyššej súťaže. Naskakoval som do A-tímu ako sedemnásťročný, a vtedy sa zhodou okolností klub po prvý raz v najvyššej súťaži udržal. Potom už nevypadol, a to bol pre mňa ako mladíka iste zážitok," vracia sa pekných pár rokov dozadu bývalý rázny obranca.

Časť hráčskej kariéry strávil aj na Slovensku. Pôsobil v tíme trenčianskej Dukly. Pod hradom Matúša Čáka si odkrútil vojenčinu. Zažil totiž čas, keď aj hokejisti museli narukovať. „No nebola to vojna, akú mala asi väčšina iných mladých mužov. Nebol som v žiadnej bojovej jednotke," usmieva sa a vraví: „No prijímač bo určite zaujímavý. Prešli sme si základným vojenským drilom od pochodovania, zakopávania. Museli sme vedieť strieľať zo samopalu. Takže zbraň v ruke som mal. No netvrdím, že by som s ňou vedel narábať. Iné by bolo, ak by vám išlo o život. Čítal som, že v prvej svetovej vojne bolo obrovské percento vojakov, ktorí nedokázali ani vystreliť z pušky, bola to vlastne len potrava pre kanóny. Okolnosti vás však môžu donútiť k tomu, že by ste s tou zbraňou museli narábať."

Mal šancu hrať v NHL. Ale to by musel emigrovať

Bol draftovaný v roku 1986 tímom Calgary Flames v 12. kole ako 247. v poradí. Do NHL sa však nikdy nedostal. Vo Fínsku však obliekal dres klubu Jokipojat Joensuu a vo Švédsku zase hral za HV 71, to bolo ešte v sezónach 1992/93 a 1993/94. No jeho generácia nemala, čo sa týka uplatnenia, v zahraničí také možnosti ako dnešní hráči. „Fungoval som vlastne v takom medziobdobí. Hráči predo mnou vlastne nemali ani päťdesiatpercentné možnosti v porovnaní so mnou a tí, čo prišli po mne, boli zase na tom inak. Každá doba so sebou prináša rôzne aspekty. Ale ja sa nesťažujem, zažil som krásny hokejový život, nedám na to dopustiť. Nepoviem, že by som sa chcel narodiť o 20 rokov skôr, alebo neskôr."

Dostal sa na sever Európy, no v NHL sa nikdy nemal možnosť otestovať. „Tá šanca tu bola v roku 1988. Olympiáda bola práve v Calgary, teoreticky som tam mohol ostať. Ale to by bolo vtedy nelegálne, to by som musel emigrovať. Keď sa u nás zmenil politický režim, zmenila sa aj politika klubov v NHL. Bol skôr hlad po mladých hráčoch, 18- až 20-ročných. To bola generácia Jágra či Holíka, alebo Reichla. Štyri sezóny som strávil v Škandinávii. Potom som sa vrátil späť do Česka. Vo Fínsku a Švédsku som bol spokojný. Dovtedy bol rodinný život ochudobnený. Ale vo Fínsku či Švédsku som sa venoval len hokeju a rodine. Pre mňa pekné obdobie, tam som si trochu vycibril pohľad na hokejový aj civilný život. Možno pod vplyvom toho okolia, spôsobu tamojšieho myslenia."

Za československú a za českú hokejovú reprezentáciu odohral Antonín Stavjaňa spolu 231 zápasov, patrí mu tak 7. miesto historického poradia. Dva tituly majstra sveta, štyri bronzové medaily zo svetových šampionátov - takou kolekciou sa nemôže pochváliť hocikto. Po prvý raz štartoval na MS v roku 1985 v Prahe a bolo z toho zlato ešte v drese federálnej reprezentácie a aj svoju poslednú účasť na vrcholnom podujatí okorenil najcennejším kovov, ten získal v roku 1996 už ako český reprezentant.

„Nechcem sa chváliť týmito úspechmi. Zoberme to tak, že ten hokej sa za ten čas veľmi zmenil. Pred dvadsiatimi rokmi to bolo niečo iné. Archívne zábery sú niekedy až úsmevné. To preto, že hokej je hra, ktorá sa dynamicky vyvíja. To sa týka aj hráčov. Nemôžem povedať, že by som na tie časy nespomínal rád. Ale to je už minulosť a súčasnosť je, čo sa týka poňatia hokeja, iná," hovorí niekdajší reprezentačný obranca.

Nechce porovnávať to, čo bolo kedysi a dnes. Netvrdí ani, že počas jeho hráčskej éry sa hral lepší hokej. „Hokej pred dvadsiatimi rokmi bol viac kombinačný. Rozhodovali iné aspekty. To máte, ako keď fungujete v nejakom politickom režime. Prispôsobujete sa daným okolnostiam. Hokej kedysi mal tiež niečo do seba. Boli hráči, ktorí vtedy dominovali, no dnes by s takým herným poňatím neuspeli. A tí, čo udávajú tón v súčasnosti, by mali problém presadiť sa svojím štýlom za mojich čias."

Práca trénera je o nápore na psychiku

Po ukončení hráčskej kariéry sa v roku 1998 stal trénerom PSG Zlín. Potom bol na lavičke v Třinci, Vsetíne, v Nitre, Trenčíne, Slovane a pred príchodom do Košíc trénoval Karlovy Vary. Tam bol začiatkom roka 2011 po domácej prehre 2:4 s Kometou Brno odvolaný. Dnes vie porovnať, ktorý chlebík je tvrdší, či ten hráčsky, alebo trénerský. „Hráčsky chlebík je náročný skôr fyzicky. U trénerov je to nápor na psychiku. Je to o hlave, stále musíte reagovať na nové situácie. Pre mňa je krásne na tejto práci to, že neustále reagujete na niečo nečakané. Prídete ráno do arény a zistíte, že vám chýbajú dvaja kľúčoví hráči. Musíte reagovať na vývoj zápasu, je to taký živý organizmus. Ľudia, ktorí sa takémuto povolaniu venujú, len veľmi ťažko sa od neho odpútajú."

So Vsetínom bol v českej extralige štyrikrát majstrom ešte ako hráč. Striebro získal so Zlínom už ako tréner. Striebro má aj z trénerského pôsobenia v Trenčíne zo sezóny 2006/2007 a vo finále bol aj so Slovanom v ročníku 2009/2010, vtedy sa však z titulu tešili Košice. Považuje sa Stavjaňa za úspešného trénera? „V podstate vždy sme sa s tímom dostali vyššie, ako sme začínali, dostali sa do play-off. Ale k trénovaniu patria aj neúspechy. Bol som aj odvolaný, no to k tomuto remeslu patrí. Ale podľa mňa som dobrý tréner, existujú rôzne kritériá hodnotenia. Či účasti v play-off, počet medailí. No ja som so sebou spokojný," vraví s úsmevom.

Pomery v slovenskom hokeji pozná dôverne. Už ako hráč si to vyskúšal v Trenčíne. A ako kormidelník stále na lavičke Dukly, Nitry aj Slovana. No a momentálne je v službách HC Košice. „Pochádzam z Gottwaldova, alebo ak chcete zo Zlína, a ten je blízko slovenských hraníc. Na Slovensku mám veľa kamarátov. Zažil som spoločnú republiku, a vtedy je to vnímanie prostredia iné ako u dnešných mladých ľudí. Vo mne tá minulosť stále pulzuje. Neviem, či je mi to súdené, ale ja som na Slovensku spokojný."

Zažil už klímu v štyroch slovenských extraligových kluboch. Vie, aké to je v Slovane a pozná už aj košické pomery. „Oba tímy sú špičkové. V Bratislave na to, aké je to veľké mesto, majú problém so získavaním mládeže. Košice sú v tomto lepšie. Akurát v Košiciach sa viac pracuje s vlastnými odchovancami. Politika Slovana je o tom, že ten úspech musí byť okamžite a za každú cenu. Belasí chcú hotových hráčov a hneď aj výsledok. Na východe sú tie ciele dlhodobejšie, je to dané možno aj sponzorom, manažérom, vedením. Čo sa týka zázemia klubov, tak je porovnateľné."

Chce hrať útočný hokej

Ocitol sa v meste, ktorému roky hovoria hokejové. Úspešne si tu počínajú mládežníci HC a seniorský tím oceliarov vyhral posledné tri extraligové ročníky. „Samozrejme, že ak by Košice neboli na špici, nehrali o popredné miesta v tabuľke, tak by tu bolo niečo zlé. To si všetci uvedomujeme. Zatiaľ sme však nezačali hernú sezónu, čo som tu, ani raz sme nevyhrali ani neprehrali, takže neviem posúdiť tlak. Mužstvo sa však veľmi oproti poslednej sezóne nezmenilo. Akurát nie je doriešená brankárska otázka. A podľa toho, ako bude toto miesto obsadené, sa budeme pozerať aj na naše ambície. Ak zostane Julo Hudáček, skladba bude prakticky identická. Ak bude v bránke nová tvár, tak je tam trochu otáznik."

A. Stavjaňa má s oceliarmi dvojročný kontrakt. Prišiel si na východ po svoj prvý slovenský titul? „Samozrejme, každý tréner chce vyhrávať. A ja chcem, aby sme dosiahli maximum. Až počas sezóny uvidíme, ako sme na tom my a ako naši súperi." Vie, že košický divák vie byť vďačný, ale aj náročný. Chce, aby sa v Steel Aréne hrával atraktívny hokej. „V prvom rade je výsledok. Ale nechceme obísť ani herný prejav mužstva. V minulosti sa v Košiciach hrával ofenzívny hokej. Skladba tímu bola týmto smerom aj vedená. A keďže sa káder veľmi nezmenil, budeme hrať útočný hokej," avizuje niekdajší bek, ktorému sa však viac pozdáva útočnejší prejav tímu.

„Nie som zástancom veľkých taktických bojov a vyčkávania. Keď si spomeniete na posledné majstrovstvá sveta a finále Fínsko - Švédsko, tak to bolo nádherné z oboch strán, ako tie tímy šliapali od prvej do poslednej minúty, ako to na ľade iskrilo. Verím, že dosiahneme úspech. V košickej kabíne sú hráči, ktorí už majú niečo za sebou a komunikuje sa mi s nimi dobre," pochvaľuje si tréner, ktorý mal ešte pred podpisom zmluvy s HC v Rusku rozbehnuté ešte nejaké rokovania. Už bol takmer rozhodnutý, že počká do jesene na prvé trénerské rošády, ale potom sa mu ozval šampión zo Slovenska a s Košicami sa dohodol veľmi rýchlo. Tvrdil, že na Slovensku vraj prestížnejší angažmán ako v Slovane alebo v Košiciach nezoženiete.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári