KOŠICE. Legendárny básnik s neuchopiteľnými myšlienkami svojej povesti nezostal nič dlžný. Jeho slovné prejavy siahali ďaleko za hranicu chápania prítomných divákov. Nie inak to bolo s jeho básňami.
Pobavil i inšpiroval
Štrpka stavil na dve kontrastné plochy. Najprv prečítal kratučké básničky zo zbierky Veľký dych: Tenký ľad, Psychopolis s dynamickým a rýchlym sledom úderných veršov, mieriacich k podstate. „Ak mám možnosť rozvíjať motívy a je potrebné ich vysvetľovať, báseň je dlhá. No niekedy sú krátke útvary trefnejšie,“ tvrdí.
O chvíľu už prenechal priestor zdĺhavým eposom zo zbierky Tichá ruka (Desať elégií). Tie nemajú charakter klasických žalospevov, ale predstavujú skôr skeptické obrazy ako keby vystrihnuté z čiernobieleho filmu o ľuďoch, ktorým to v živote nevyjde tak celkom podľa plánov.
„Na veľkej ploche môžem operovať s námetmi, ktoré sa prekrývajú a vrstvia, no vo všetkom je poriadok a pri konci básne sa ukáže pointa,“ objasňuje tajomstvo svojej tvorby.
S Ursinym i bez neho
S menom Ivana Štrpku sa priam bytostne spája jeden z najväčších géniov slovenskej hudby, Dežo Ursiny. Patril k Osamelým bežcom rovnako ako Štrpka do kapely Provisorium.
„Nerobili sme klasickým spôsobom, najprv som napísal text a potom ho Dežo zhudobnil. V 70. rokoch som mal zákaz publikovať, vtedajšie platne s Dežom nám na ministerstve musel vybaviť Jaro Filip cez Milana Vašicu,“ smeje sa majster poézie.
V Štrpkových básňach vždy chýbali rýmy a klasická stavba veršov. Jeho poézia plynie s obrazotvornosťou, s akou dokáže opísať bizarné a nepochopiteľné javy.
„Hlasným čítaním som chcel dosiahnuť, aby ste moju poéziu čítali potichu,“ uviedol básnik pri konci. Na pretras prišla aj otázka mladšej generácie. „Naše bežecké stopy za sebou spoľahlivo zahladzujeme, v podstate nás nikto nenasleduje. A to je dobré. Treba si nájsť vlastný štýl,“ znel odkaz začínajúcim básnikom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári