Deti sa snažia nielen zabaviť, ale aj "podprahovo" niečo naučiť

Takmer dva roky si každú nedeľu ráno sadajú k televíznym obrazovkám tisíce detí, aby si pozreli ďalší diel obľúbeného Maškrtníčka.

Vysiela ho Slovenská televízia a v podtitule má popis, že ide o vzdelávaciu reláciu, v ktorej sa deti stretnú s maškrtami pre uško, bruško aj pre dušu. Hoci sa na výrobe podieľa viac ľudí, Maškrtníček je autorským dielom manželov Jany a Tomáša Šebovcov. Pred pár dňami sme sa s nimi stretli v kaviarni kníhkupectva Panta Rei v OC Optima. Pri šálke kávy sme vyzvedali, ako dokážu v tejto dobe zaujať deti tak, aby sa na každé ďalšie pokračovanie Maškrtníčka tešili.

Jana je v Maškrtníčku Nany a pochádza z Košíc. Televízny Krištof je v civilnom živote Tomáš a je rodený Bratislavčan. Obaja v roku 1994 skončili katedru bábkoherectva na VŠMU a už vtedy si padli do oka natoľko, že sa zosobášili. Druhým spoločným počinom bolo založenie Divadla Maškrta.

"Ísť na voľnú nohu bolo vtedy veľké riziko. Dnes by sme do toho určite nešli, lebo by sme nenašli toľko odvahy" spomína Jana s úsmevom na ich bábkoherecké začiatky. "Keďže sme nemali stálu scénu, ako zájazdové divadlo sme so svojimi predstaveniami precestovali celé Slovensko. Nikdy sme však nehrávali v školách ani škôlkach. Snažili sme sa pritiahnuť deti do kultúrnych domov, aby sme ich naučili, čo všetko s kultúrou súvisí. Teda, ako sa obliecť, ako sa správať a že na konci treba zatlieskať. Hrať kdesi v školskej telocvični by nebolo ono..."

Ročne takto Nany a Krištof absolvovali okolo stovky vystúpení. Všetko si, pochopiteľne, museli zabezpečovať sami. Od písania scenára cez cez výrobu rekvizít až po výber hudby a kostýmov. "Názov nášmu divadlu - Maškrta - sme dali preto, lebo každé dieťa, a možno aj dospelý, má rado maškrty. Pre niekoho je ňou lízanka, pre iného čokoláda a pre tretieho, ako sme sa raz dozvedeli, vlašský šalát," smeje sa Tomáš. "Nami myslená maškrta je však maškrtou nielen pre žalúdok, ale hlavne pre dušu. Aj preto v pesničke, ktorá je akousi našou hymnou, spievame: Maškrta, do brucha, maškrta, pre ducha..."

A ako prišla Jana s Tomášom k televíznym menám? Hoci by sa niekomu mohlo zdať, že podkladom pre meno Nany bola Jana, mýlil by sa. "Nany je v angličtine pestúnka a opatrovateľka. A v Medzeve tak vraj oslovujú staré mamy, teda to má niečo spoločné aj s nemčinou," vysvetľuje Jana. "Ale toto nebolo smerodajné. Čírou náhodou sme to Nany niekde začuli a zapáčilo sa nám to." A čo Krištof? Ako ten prišiel k svojmu menu? "Krišof znie tak starosvetsky, archaicky a trochu vznešene," vysvetľuje Tomáš. "Obe postavy sú tak trochu z čarovného sveta a my sa ich snažíme tlačiť do mierneho retra, tajomna a čarovna..."

Po takmer 10 rokoch doslova kočovania z mesta do mesta prišiel dôležitý medzník, a tým bol vstup na televízne obrazovky. Divadlo Maškrta nezaniklo, no pribudol jeho mladší "brat" - Maškrtníček. "Bolo to akési prirodzené, že sme jedného dňa zatúžili po zmene. Ísť na televíznu obrazovku, mať vlastnú reláciu," vracia sa Jana o pár rokov späť. "Asi rok sme dávali dokopy námet a potom ho obvyklou cestou doručili do podateľne STV v Mlynskej doline. Dodnes je to pre nás trochu nepochopiteľné, že to šlo úplne normálne a že nás vzali. Prvý diel sa odvysielal v septembri 2009 a každý ďalší po týždni, vždy v nedeľu." Maškrtníček sa točí v ateliéri v Mlynskej doline, no hudobná zložka v košickom štúdiu Mariána Čekovského, ktorý je s Pavlom Jeňom spoluautorom hudby. Texty sú z dielne Šebovcov, pesničky z učebných osnov materských a základných škôl.

"Výroba jedného dielu trvá jeden deň, teda približne 12 hodín," prezrádza Tomáš. "Naraz sa pripravujú tri diely, teda sme v jednom kole tri dni. Je to poriadna zaberačka, na konci každého pracovného dňa a najmä toho posledného už niekedy ledva stojíme na nohách. V začiatkoch sme sa nad tým pozastavovali, či sme také padavky, že nás bolia nohy... No starší kolegovia, ktorí tvoria okolo 30-členný štáb, nás uviedli do obrazu. Voľakedy sa vraj 26-minútová relácia, teda taká, ako je naša, točila dva dni. Navyše, jednotlivé postavy sa striedali, mali teda aj čas na oddych. My to, a to sme pritom dve hlavné postavy, bez ktorých sa neudeje žiadny výstup, stíhame za polovicu času." Spomínaný výrobný štáb tvoria štyria kameramani, zvukári, osvetľovači, strihači a ďalší potrební ľudia.

Kto by sa nazdával, že po troch dňoch nakrúcania nasledujú tri týždne voľna, mýli sa. Jana s Tomášom si ho môžu dopriať tak dva-tri dni. Potom opäť nasleduje príprava na ďalší trojdňový maratón. Hlavne písanie scenára, nahrávanie pesničiek a výtvarná príprava. Aj preto času na vystúpenia Divadla Maškrta veľa neostáva. "Hoci nechceme stratiť priamy kontakt s detským divákom, kým do roku 2009 sme naše predstavenia ponúkali, po ňom musíme, žiaľ, niektoré odmietať. Jednoducho sa to termínovo zvládnuť nedá. Ale ak predsa niekde prídeme, sme radi, lebo hranie pred kamerami je úplne iné. Živé vystúpenie prináša okamžitú reakciu publika a zvláštna energia, ktorá sa vznáša medzi javiskom a hľadiskom, nás doslova nabíja."

Keď sme už spomenuli štáb, nemôžeme zabudnúť ani na deti, ktoré tvoria tzv. vedľajšie postavy. Prvých niekoľko desiatok častí účinkoval v Maškrtníčku iba Krištof s Nany a deti sa len spomínali. Samotní diváci si však v listoch vyžiadali, aby ich konečne ukázali. "Prvým bol náš syn Šimon, ktorý hrá Tomyho," vysvetľuje jeho otec. "Ako on, tak aj ďalšie dve deti prešli konkurzom. Po troch mesiacoch po Tomym pribudla Tinka a len teraz v ostatných častiach, malý Kubko. Hrať s nimi je niekedy zábavné, lebo nás nevnímajú ako hercov, ale ako postavy z Maškrtníčka. A to so sebou prináša rôzne nečakané situácie." Napríklad ako nedávno Kubko. Počas "ostrej" sa odrazu otočil ku Krištofovi a povedal, že by to bola veľká sranda, keby vaňu až po okraj naplnili špagetami a poliali kečupom...

Kto lepšie pozná túto reláciu, vie, že tu nejde iba o bezduché zabavenie detí, kým rodičia ešte možno spia. Aj v názve má údaj, že je vzdelávacia, takže sa jej autori snažia do príbehu vtesnať aj čosi viac. "Maškrtníček má štyri piliere. Varenie, výtvarná výchova, hudobná zložka a rozprávka," vyratúva Jana. "Varenie tak trochu súvisí s maškrtením, no aj tu sa snažíme deti motivovať k zdravému stravovanu. Recepty, ktoré využívame, majú aj sladký obsah, no preferujeme hlavne zeleninu a ovocie." Bolo by vraj ľahké vyrobiť pred kamerami pestrofarebnú zmrzlinu, posypanú cukríkmi. "Snažíme sa nájsť kompromis medzi optickou pútavosťou jedla a zdravotným hľadiskom. A pretláčať zdravú výživu." Jana dodáva, že sú to tzv. podprahovky, podsúvané hrou, ktoré si deti neuvedomujú, ale sú pre ne veľmi dôležité.

"Výtvarnou výchovou a výrobou rôznych vecí z papiera, látky či iných materiálov sa zas snažíme rozvíjať detskú zručnosť a kreativitu," pokračuje Tomáš. "Veľmi nás potom teší, ak nám posielajú ukážky toho, čo sme ich v predošlých dieloch naučili. Ale tie podprahovky sú takmer vo všetkom, čo sa snažíme dostať do scenára. Napríklad v časti o stratenej Zúbkovej víle sme sa snažili hrou a dramatickou zápletkou priviesť deti k poznaniu, prečo je také dôležité starať sa o zúbky..." Podobne to je s pesničkami. Mnohé, aj tie najmenšie deti sa cez obrazovku ľahšie naučia prvé básničky či pesničky a trénujú si pamäť. Zvlášť vtedy, ak im rodičia jednotlivé diely nahrávajú a potom opäť púšťajú. Aj ich to núti ku spoločným aktivitám, čo v konečnom dôsledku pomáha utužovať rodinu.

Keďže nejedna z predošlých detských relácií to z televíznej obrazovky dotiahla až do knižnej podoby, zaujímalo nás, či o niečom podobnom neuvažujú aj Šebovci. "Ale áno a veľmi intenzívne" pritakáva Jana. "Snažíme sa ju dávať dokopy, ale sme takí vyťažení, že to nie je o ničom inom, ako o boji s časom. Skôr však ako kniha by malo uzrieť svetlo sveta cédečko s pesničkami z Maškrtníčka."

Ako sme už naznačili, kontakt medzi Nany a Krištofom je obojsmerný. Denne prúdia do Mlynskej doliny desiatky listov i veľkých balíkov, ktorých obsah tvoria detské výtvory, hlavne však kresby. V každej relácii im tvorcovia venujú určitý priestor, kde tie najzaujímavejšie ukážu a povedia aj autora. "Je ich toľko, že ak by sme chceli spomenúť všetkých, nestačila by nám jedna celá relácia mesačne," tvrdí Tomáš. "Je nám preto veľmi ľúto, že musíme robiť výber. A to pritom nedostávame poštu len zo Slovenska. Podľa nej vieme, že nás sledujú aj v Česku, Maďarsku a nedávno sme dokonca dostali list s kresbami až z Írska." Aby iné deti od sledovania Maškrtníčka neodradili, snažia sa jeho tvorcovia nájsť únosnú hranicu, koľko času venovať deju a koľko pošte.

Mimochodom, keď už spomíname zahraničie, Jana s Tomášom pochodili aj takmer celé okolie Slovenska. Zúčastnili sa totiž množstva divadelných festivalov a prehliadok, kde mohli predviesť svoje bábkoherecké umenie. A nie bez odozvy. Napríklad z Prahy, kde sa súťaže zúčastnilo vyše 40 divadiel z celého sveta, si priniesli tri ceny zo siedmich udeľovaných. Za autorskú hru, animáciu bábok a herecké výkony. Pritom boli iba dvaja, kým niektoré divadlá prileteli lietadlom a celým štábom ľudí... Dôkazom kvality však nie sú iba ceny. Maškrtníček si dlhodobo udržuje vysokú sledovanosť a v rámci STV dokonca jednu z najvyšších.

"Nehráme notoricky známe rozprávky o Červenej čiapočke alebo Snehulienke," zhrnul na záver Tomáš. "Kladieme dôraz aj na duchovné posolstvo. Aby si to dieťa z predstavenia niečo odnieslo, prípadne malo doma o čom premýšľať. Všade sa hovorí o tom, že s deťmi treba pracovať, ale realita je iná. Na deti sa často zabúda. Pritom sa im vytýka, že iba sedia pred telkami a za počítačmi. No je na nás dospelých, aby sme urobili niečo preto, aby sme ich odtiaľ dostali..."