.
A tu sa stačí inšpirovať napríklad pohľadmi na chrliče dažďovej vody pod strechou Dómu sv. Alžbety. Ani jeden sa nepodobá na iný a každý je vymyslený, lebo darmo by ste hľadali v atlase dajme tomu zvieratko s kravskou papuľou, levím telom a netopierími krídlami. Jedno z nich (zo severnej strany) dokonca kojí svoje mláďatko - „príšeriatko", iné sa opiera o plece opancierovaného rytiera, drak konzumuje nejakú svoju obeť a podobne. Jeden jediný chrlič (ak sa pozeráte od Alžbetinej ulice na pravú neukončenú vežu Dómu) má ľudskú podobu. Je to žena, pritom ešte škaredá a alkoholička, lebo takú vraj mal jeden zo staviteľov. Ten ju potrestal vlastne dvojmo. Jednak tým, že si ju vzal a na dlho tým, že ju takto zvečnil. Nech každý vidí, čo je zač, a nech ona na hanbu všetkých, a počas storočí musí stále vracať (vodu do obehu).
Tým pádom chrliče dali staviteľom kostola sv. Alžbety priestor na humor a fantáziu, aby sa nemuseli zaoberať len serióznymi svätými, ktorých bolo treba zobrazovať podľa tradície, teda vždy rovnako. A tu sa mohli konečne vybúriť, pričom platilo: čím odstrašujúcejšie, tým lepšie. Škaredosť týchto netvorov totiž mala aj svoju praktickú stránku, veď bránila zlým duchom vojsť do kostola.
Tieto netvory denne videli nielen Košičania, ale aj mnohí pútnici. Že ich boli až tisíce, za to môže aj zázrak Kristovej krvi. Neopatrný kňaz počas omše rozlial po premenení víno, čiže vlastne už Kristovu krv. Tá vytvorila na podložke zázračný obraz trpiaceho Krista. Muselo sa to udiať niekedy do r. 1402, lebo pápež Bonifác IX. už vtedy spomínal tento zázrak.
Zázraky sa udiali aj za života sv. Alžbety - patrónky Košíc. Síce nie v Košiciach, lebo tu nežila, no zobrazené sú na košickom najhlavnejšom oltári v Dóme. Ten je zasvätený sv. Alžbete. Vidno tam ako anjeli na ňu práve znášajú tmavomodré nádherné rúcho, lebo prišiel cisár a ona bola oblečená len tak jednoducho ako vždy (na ľavom krídle vľavo hore). Sv. Alžbeta pomáhala chudákom aj tak, že jedného nechala vo svojej posteli. Keď to videl jej muž, už tam bol kríž s Ukrižovaným a okolo ruže (ľavé krídlo oltára, stredná línia napravo). Podľa iných sa almužna, chlieb a koláče v Alžbetinej zástere premenili na ruže vo chvíli, keď sa jej muž pýtal, kam ide a čo nesie.
Turecký cestovateľ Evlia Čelebi zasa vo svojich opisoch pripomína, že vraj pri Dóme stál v 17. storočí bronzový slon. A nie hocijaký, ale taký, ktorý dokázal pohybovať očami, ušami a chobotom. Keď odbilo poludnie, slon údajne vydal ostrý zvuk a chobotom sa 12-krát udrel do pŕs. Išlo zrejme o zvon. Čelebi asi predtým zvony nevidel, ale slony áno, a tak si vypomohol prirovnaním, o ktorom len neuviedol, že je to prirovnanie. Ďalej sa rozpísal takto: "V meste je 70 kostolov, 4 000 kamenných palácov a iných domov. V meste je 1 060 obchodov a troje kúpeľov. Všetky hlavné ulice sa lesknú, lebo sú vyložené bielym mramorom. Majitelia domov vyzametajú metlami ulice tak dočista, že by z nich bolo možné zlízať rozliaty med. V tomto meste nikdy nie je mor, má príjemný vzduch a veľmi pekných obyvateľov. Okolo mesta sa v šírke a dĺžke do štyroch hodín nachádzajú záhrady a vinice. V záhradách je nespočetné množstvo vodotryskov a bazénov, vo viniciach vily s vežičkami."
No aj Košičania mali dosť bujnú fantáziu. A tak sa dozvedáme, že pri rieke Hornád žil vlkolak (ktorý nikdy neumieral prirodzenou smrťou, ale iba samovraždou), že na židovskom cintoríne na Tatranskej ulici vídavajú kočiša bez hlavy a že pod mestom je hotový labyrint chodieb, pričom jedna vedie až na Hradovú, iná na terajšie sídlisko Železníky (pod Šibenú horu), začiatok ďalšej ešte aj teraz naozaj vidno v Miklušovej väznici a údajne viedla na popravisko, kde teraz stojí morový stĺp. V Hornáde, ako v každej poriadnej rieke, žil zase vodník, ktorý by ostal „na ocot", keby sa mlynárova dcéra z nešťastnej lásky v Košiciach „nezasamovraždila" tak, že skočila do vody, kde si ju on už našiel. Jej telo potom hľadali, no jasne, že zbytočne. Až o pár rokov prišiel po pôrodnú babu zvláštny koč, ktorý si to s ňou zamieril k Hornádu (podľa iných neočitých svedkov k Mlynskému náhonu) a pri vŕbe, zbehol pod vodu. Tá nešťastná dievčina je snáď spodobená na secesnej fasáde domu na Štefánikovej ulici spolu so žabami. No možno, že je to bosorka, ktorú ľudia utopili, lebo im veštila to, čo im nehralo do kariet. Iná pravda je, že vraj kto do domu vojde, oškaredie. Odporúča sa vyskúšať na niekom, kto si aj tak ide dať plastiku...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
