Dvaja Košičania, Pišta a Robo, ktorí prišli o strechu nad hlavou, vyriešili túto situáciu svojsky – squattingom. Nasťahovali sa do jednej z neobývaných budov v jednom z košických parkov. Tam sme ich navštívili a povyzvedali, čo všetko tento spôsob života obnáša a vôbec, ako sa do situácie, v ktorej sa ocitili, vôbec dostali.

Squatter je človek, dočasne obývajúci opustenú budovu. Z "podnájmu" ho môže vyhodiť len osoba, ktorá priestor odkúpi. Naši dvaja squatteri, akoby vystrihnutí z grotesky o Laurelovi a Hardym, sú tiež povahovo odlišní. S tým rozdielom, že divákom pri pozeraní ich príbehu nebude do smiechu. Hádky, vzájomné štuchanie a obviňovanie sú na dennom poriadku.

Ako som sa k obom týpkom dostal? Rozhodol som sa na dve hodinky stať jedným z nich. Ležím v chládku na lavičke a okoloidúcim ľuďom nevenujem pozornosť. Asi po 20 minútach si všimnem, že na náprotivnej lavičke ktosi leží. V ruke má maličký zelený tranzistor a prepína medzi stanicami. Na prvý pohľad vyzerá ako nevyspatý zamestnanec neďalekej fabriky. Na druhý pohľad už si nie som istý, a preto sa radšej pýtam.

"Si bezdomovec?" uisťujem sa. Tvári sa, že spí a nepočuje. "Môžem ťa vyfotografovať?" pokračujem ďalej.

Zahniezdi sa a pootvorí oči. "Fotiť? Mňa? A načo?" čuduje sa.

"Pre noviny," odpovedám.

"Aha, no dobre," súhlasí neochotne. Cvaknem spúšť a idem si sadnúť k nemu, aby sa videl aspoň na maličkom displeji, keďže o zrkadle nemal šajnu už riadne dlho. Neskôr sa ho pýtam na meno.

"Štefan, ale pre všetkých známych som Pišta," odpovedá, ukazujúc mi čerstvo vyrobený občiansky preukaz. Pre istotu vypínam tranzistor a púšťame sa do rozhovoru.

Pišta je chvalabohu ukecanejší, než som si pôvodne myslel. Počuť a hlavne cítiť, že dnes už čosi ostrejšie jeho hrdlom pretieklo. Pozerám do jeho príručnej batožiny, ktorou si pred chvíľou nahrádzal vankúš. Nosí v nej všetko, len hygienické potreby akosi nevidno. Najviac miesta zaberajú dve poloprázdne fľaše s vínom. "Tam na lavičke ďalej spí môj kamarát Robo. Ťaháme to spolu už šesť mesiacov," ukazuje na nehybné telo obďaleč. Núdza človeka donúti druhému odpustiť prakticky všetko. "Sem-tam to medzi nami zaškrípe, no dvom sa žije lepšie než jednému," priznáva Pišta.

Po chvíli prichádza aj Robo. Pýta sa ma, kto som, a kýve hlavou. "Dobre, dobre, ale zo mňa veľa nedostaneš," smeje sa, no pokračuje: "Stretli sme sa pred polrokom, v zime, museli sme sa niekam nasťahovať. Vyhliadli sme si 'domček' v parku, a tak sa nám v ňom zapáčilo, že tam bývame doteraz. Máme už echo, že to niekto kúpil, a čakáme, kedy nás vyhodia," tvrdí 38-ročný muž a ukazuje mi malé miestečko na hlave. "Však je to len vyrážka a nie kliešť?" pýta sa.

Pišta má iný názor. "Veď počkaj, o pár dní to začne rásť a už bude na doktora neskoro."

Prešli si peklom

Robo má na konte mnohé ocenenia. "Dostal ich za bojové umenia, aj minule sa musel tu v parku – samozrejme v sebaobrane – vynájsť," smeje sa Štefan. Nemal to v živote ľahké. "Rozhodol sa ísť kedysi do Afganistanu. Sľubovali mu, že bude v armáde plniť bojové úlohy, no nakoniec tam robil samé podradné práce," tvrdí Pišta.

Ten, naopak, o svojom živote chce rozprávať až-až. "V roku 1995 som sa dostal do väzenia za to, že som vzal na seba vinu namiesto švagrinej, ktorá vzala peňaženku nejakému pouličnému zlodejovi," tvrdí nepresvedčivo a pokračuje: "Išiel som sedieť spolu s ňou, vo väzení ma čakali samé problémy, no kto si ako zariadi život na slobode, taký má aj v base."

Človeku sa nechce veriť, že tento dobrák sedel. "Vtedy som jazdil na nákladiaku, mali sme trojizbový byt, ani tá basa ma nepoznačila," spomína. Skutočný malér prišiel neskôr. "Najprv mi zomrela manželka na lymfatické uzliny, potom rodičia. Sestra všetok majetok prepísala na seba, zrazu sa začalo všetko rúcať a chýbali mi peniaze na nájom. V roku 1999 ma vyhodili na ulicu, takže bezdomovcom som už 12 rokov. Našťastie som to prežil," konštatuje.

Odvtedy robí, čo sa dá. "Ešte kým som vládal, robil som na stavbách, vypomáhal, dali mi najesť, zarobiť. Ani mi nevadilo, že nemám kde bývať," tvrdí. Pred dvomi rokmi sa dokonca dostal do Anglicka. "Vzala ma tam rómska rodina zo Zemplína, musel som robiť na ich pórovom poli. Celé dni. Nič mi nezaplatili, ani jedlo nebolo bohviečo. Rok a pol ma vykorisťovali. Cigán Slováka, dobrá kombinácia. Našťastie som odišiel, ale nedávno ma stretol jeden z nich pri Tescu. Chcel, aby som šiel späť. Poslal som ho do p..." rozpráva a pri spomienke na túto udalosť sa trochu pousmeje. "Škoda, že teraz už nemôžem pracovať. Mám niečo s nohami."

Žiadna nuda

Ako vyzerá Štefanov a Robov celodenný program? "Vstávame okolo deviatej, potom si musíme ísť niečo zarobiť," tvrdí samozvaný hovorca. Spôsobov je mnoho. "Ideme niečo vyžobrať, každý na opačný koniec mesta. Dobrým miestom je hyper-Tesco, tam som najčastejšie. Minule dostali policajti tip, že od ľudí pýtam peniaze. Ale ja ich neotravujem," dušuje sa Pišta. Má pravdu. Neskôr na nás kývali študenti z okna neďalekej školy. Sami od seba.

V Pištovi sa ozýva pud sebazáchovy. "Nemáte tam pri sebe nejaké drobáky? Strašne by sa mi pridali do rozpočtu," máva na nich džentlmenský žobrák. Žiaci v očividne dobrej nálade čosi lesklé vyhadzujú z okna. Minca dopadne len na školský dvor. Pištu to nevyvedie z miery. "No, keď sa nedá, tak sa jednoducho nedá, netreba si z toho robiť ťažkú hlavu," pokrčí ramenami.

Poobedňajší program je nabitý sedením na lavičke, popíjaním vínka, rozprávaním zážitkov. Idylka ako vyšitá. Večery sa nesú prevažne v duchu alkoholického opojenia. "Vieš, dakedy mávam nielen okná, ale aj balkóny," priznáva Pišta.

Obaja majú obrovský okruh kamarátov. Len počas nášho dvojhodinového rozhovoru v parku sa pristavili minimálne štyria ľudia. "Čo to tuná fotíte?" pýta sa so záujmom robotník.

"Asi sa konečne dostaneme do novín," smeje sa Pišta. Pristaví sa aj postarší pán s psíkom. "Nemáš pre mňa nejakú polievku? Dačo teplé by sa mi zišlo," posťažuje sa Pišta, ktorý údajne nič teplé nejedol štyri dni.

O chvíľu už prichádza ďalší "kolega z brandže". "Počuj, Pišta, nevidel si dnes Ľuboša? Kde len môže byť?" pýta sa občan so zjavným záujmom o prácu. Spoločne potom hútajú, na aké miesto sa vydal ich spoločný kamarát. Po chvíľke odchádza aj on a my pokračujeme.

"Za tých 12 rokov som spoznal obrovské množstvo ľudí, ak chce človek na ulici prežiť, musí mať všade kamarátov a známosti, inak zahynie," prezrádza Štefan.

Kráľovstvo divov

Aby mi Pišta konečne uveril a odviedol do toho legendárneho "domčeka", musím mu ukázať novinársky preukaz. "Robíš tu na mňa triky, akoby si bol policajt. Jáj, ale ty si Korzár. Tak poď. A napíš o tom, ako žijú košickí bezdomovci," hovorí a pozýva ma do kráľovstva zázrakov.

Preliezame dieru v plote, dvor je čerstvo pokosený, aj dvere a okná sú v celkom dobrom stave. Robo nás predbehol, nachádzame ho spať. "Býva tu, ja mám izbu vedľa. V podstate sa chodíme sem len vyspať," opisuje Pišta. Kúdoly prachu, tvrdý betón, radiátory nikde, namiesto toalety vyrýpaný zvislý žľab v stene. "Raz som v noci skoro spadol do diery v tej izbe, kde nie je betón. V poslednej chvíli som sa zachytil o hrubú armatúru, inak by som prišiel o život," spomína.

Do domčeka ich sem-tam prídu pozrieť aj policajti. "Nadránom do nás začal ktosi kopať," spomína Štefan. "Boli sme rozospatí a nevedeli sme, čo sa deje. Ukázalo sa, že k nám prišli na návštevu páni policajti. Pýtali od nás preukazy a nejaké ďalšie papiere. No povolenie k pobytu od nás nechceli. Chceli si len dokázať, akí sú veľkí páni. Bodaj by sa brali po nejakej užitočnejšej robote," vzdychne si Štefan s bolesťou v hlase.

Čo budú Štefan s kamarátom robiť, ak ich vyhodia? Navrhujem im útulok, aj keď viem, že všade majú plno. "Tam by som nešiel ani náhodou, o tom je zbytočné rozprávať. Medzi Cigánmi veru bývať nebudem," tvrdí Pišta rozhodne. Niet sa čo čudovať, veď s nimi má bohaté skúsenosti. "Keď som bol v base, jeden z nich sa ma pokúsil zabiť v noci lyžičkou. Hneď na druhý deň som dostal iného spoluväzňa. Bieleho," spomína na ťažké časy. No má s nimi aj pekné zážitky. "V jednej dedine som Rómov učil variť ich tradičné jedlo, goju. Úplne sa červenali od závisti. Biely a vie lepšie variť ako oni," dodáva so smiechom.

Pišta by chcel bývať medzi svojimi. "Keby tak pre bezdomovcov zrekonštruovali tú veľkú budovu v parku, to by bolo super," sníva o novom bývaní. Budúcnosť ho až tak nezaujíma, veľké plány si určite nerobí. "Mám 51 rokov, už som si svoje prežil a svoje aj dožijem. Ale Roba ľutujem, ešte je mladý a bol by som nerád, ak sa mu niečo zlé stane," tvrdí bývalý šofér.

Na rozlúčku mi Pišta dáva čierny kožený ženský opasok, ktorý sa povaľuje na vnútornej parapete okna. Prekvapivo je vo vynikajúcom stave. Pochválila ho aj mama, no keď sa dozvedela, odkiaľ som ho priniesol, prevrátila oči v stĺp a odporučila mi zahodiť ho. "Zober si ho na pamiatku," hovorí a podáva mi ruku. Je špinavá, no takýto pozdrav sa neodmieta.

"Tak čo? Chcel by si žiť ako bezdomovec?" pýta sa ma tesne pred mojim odchodom. Nevedel som sa zmôcť na slovo. Až doma som si uvedomil, v akom pohodlí a blahobyte oproti nim žijeme. A ten pocit je, verte mi, skutočne na nezaplatenie...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári