Do sveta veľkého futbalu chce ísť Uroš Matič, 21-ročný rodák zo Šabacu, vlastnou cestou.

"Prirodzene, na tie časy, keď sme žili v Juhoslávii, sa nepamätám, ale otec stále vraví, že vtedy bolo oveľa lepšie. Aj platy..." vraví mladý srbský legionár v službách MFK Košice.

Otec Dragan bol futbalista, "iba" druholigový. "Ale aká to bola vtedy liga... Hrali v nej mužstvá zo Srbska, Chorvátska, Slovinska, Macedónska, proste z celej Juhoslávie. Tá súťaž mala vyššiu úroveň ako terajšia slovenská Corgoň liga. Otec bol útočník, výborný hlavičkár, vedel strieľať góly, ale keď bolo treba, zaskočil aj na poste stopéra, bol taký univerzál. Stále nechce pripustiť, že Maňa (Urošov starší brat Nemanja, ktorý sa z Košíc dostal do londýnskej Chelsea - pozn. red.) je lepší ako on," smeje sa Uroš. "Bol hrdý na to, že sa volá Dragan, ako bývalý skvelý juhoslovanský futbalista Dragan Džajič, ktorý sa tiež narodil v mestečku Ub, tak ako otec. Spomína na to, ako dostal od neho kopačky..."

Rodičom zakázali pracovať

Po skončení aktívnej futbalovej kariéry sa Dragan Matič dal na trénerskú dráhu, chopil sa žiačikov v neďalekej dedinke Vrel. A medzi nimi začínali aj obaja jeho synovia. "Nikdy nás nenútil do futbalu, iba nám vravel - robte čo chcete, ale neberte drogy, alkohol a cigarety. Ale prirodzene, keď sme išli s ním, vždy sme so sebou brali aj loptu... Tak som pričuchol k futbalu aj ja. Chodieval som pozerať na Maňu, ako s otcom trénuje, a dodnes si pamätám, keď zavolal aj mňa. Bol som šťastím celý bez seba, mal som iba päť rokov. Spomínam si na každý tréning, keď som začínal. Teraz otec hovorí, že je veľmi šťastný, že sme futbalisti, lebo sa splnil jeho sen."

Len nevie, za ktorým zo synov bude teraz skôr chodiť, či do Košíc za Urošom, alebo za Maňom do Lisabonu... Aj keď cesta čosi stojí, musí predsa sledovať ich kariéru. "S mamkou chodia častejšie pozerať na moje zápasy. Peniaze teraz, keď už my zarábame, nie sú problém. S Maňom sme im už zakázali pracovať. Narobili sa už celý život dosť, teraz je rad na nás, aby sme im to splácali. Rodina predsa stále musí ťahať spolu, tak bolo aj vtedy, keď peniaze neboli."

Vtedy nik z rodiny netušil, kam oboch mladých futbalistov kroky zavedú. Maňa prišiel do Košíc v roku 2007, a po meste sa začalo šuškať, že MFK ulovil neobyčajný talent. Nik nepochyboval o tom, že ternom môže byť aj zmluva s jeho mladším bratom Urošom. "Keď som do Košíc za Maňom prišiel, na skúšku, mal som sedemnásť rokov, zmluvu som podpisoval v osemnástich. Vtedy bola v klube výborná situácia, nielen po finančnej stránke. Tréner Kozák mal k dispozícii veľmi dobré mužstvo, veľa skúsených hráčov, a ja som bol veľmi rád, že som sa mohol rozohrávať v béčku."

Jeho chvíľa prišla na sklonku sezóny 2008/09. Pokyn rozcvičiť sa dostal od trénera Kozáka polhodinu pred koncom duelu v Prešove. "Bol to posledný zápas sezóny, remizovali sme 1:1, a gól dal Jany Novák," vychrlí z voleja pri tejto spomienke. "Predtým som už na lavičke bol, ale na ihrisko som sa dostal až v Prešove. Srdce mi skákalo radosťou, keď som naň vybehol, keď naši fanúšikovia, s ktorými mám veľmi dobrý kontakt, kričali moje meno."

Dve srdcia

V sezóne 2009/10 má štyri ligové zápisy, a v tom čase sa preňho otvorila aj životná kapitola s názvom - reprezentácia. Dostal pozvánku do národného tímu Srbska do 19 rokov, a hneď s ním cestoval na záverečný turnaj majstrovstiev Európy. "Odohral som kvalifikáciu, kde som sa ukázal vo výbornom svetle, a prepracoval som sa do základnej jedenástky. Vybojovali sme postup na majstrovstvá Európy na Ukrajine, a tam sme získali bronzové medaily. V skupine sme porazili silné Španielsko, Turecko, iba s Francúzmi sme remizovali 1:1. Až v semifinále sme nestačili na domácu Ukrajinu."

Na ten turnaj má Uroš Matič nezabudnuteľné spomienky. "Aj keď som tam gól nedal, lebo som nastupoval na poste defenzívneho záložníka. Ale zaznamenal som nejaké asistencie, ako furt," smeje sa srbský mladík. "Bol som najšťastnejší na svete, že môžem hrať v reprezentácii, v nej hrá každý futbalista so srdcom. Ja som tam dal dve srdcia, pretože som bol veľmi hrdý, že môžem reprezentovať svoju krajinu."

Ale rovnako hrdý by vraj bol aj na dres so štátnym znakom Slovenska na hrudi. "Prečo nie? Futbal je profesionálna robota, som tu už tri roky, a so získaním slovenského občianstva by nebol problém. Ja by som za Slovensko hrať mohol, Maňa už nie, pretože už reprezentoval Srbsko na úrovni dospelých." Pojem nacionalizmus (prehnaný), ktorý je nepríjemnou nálepkou pre mnohých "pohrobkov" bývalej Juhoslávie, mu je cudzí. "Takúto atmosféru aj na štadiónoch vyvolávajú iba chuligáni, nie obyčajní ľudia. Veď aj v Košiciach bol napríklad chorvátsky brankár Nikola Schreng, teraz je tu Macedónec Darko Tofiloski, veľmi dobrí chalani, nie je medzi nami kvôli národnosti žiaden problém."

Už nie je malé decko

Príslušnosť k srbskej potvrdil Uroš aj v reprezentačnej 21-ke, kde dostal príležitosť od trénera Dujkoviča, iba pár mesiacov po európskom šampionáte devätnásťročných na Ukrajine. "Počas prípravného stretnutia s Dánskom. Bol som veľmi šťastný, že som si v reprezentačnom drese mohol zahrať s bratom Maňom, ktorý nastúpil v základnej zostave aj s Markom Milinkovičom. Aspoň pol hodinu. Maňa nabádal spoluhráčov, aby mi prihrávali, aj sám sa snažil, aby som sa trénerom ukázal. Bolo to dobré, pretože po zápase mi tréner povedal, že mám kvalitu na dvadsaťjednotku."

Odvtedy však na pozvánku čaká márne. "Možno, keby som hral za iný klub... Ale stále verím, že ma tréneri reprezentácie nájdu aj v Košiciach. Stále ešte môžem hrať za dvadsaťjednotku. No keby sa tak nestalo, nič strašné sa nedeje. Som stále v MFK, musím sa snažiť podávať čo najlepšie výkony, čo mi môže pomôcť v tom, že sa predám do zahraničia. Ešte stále mám čas..."

Aj na to, aby bol lepší ako brat Maňa. "I teraz hovorím, že budem lepší ako on," nechýba mu patričné sebavedomie. "Na tréningoch robím všetko pre to, aby som lepší bol." Maňove rady však dokáže stále oceniť. "Pozerá veľa mojich zápasov, a potom mi volá a vraví svoje názory. Ale už nie som malé decko, že by som sa potreboval podľa neho vo všetkom riadiť, aj keď jeho rady sú pre mňa cenné, veď je o čosi skúsenejší."

Uroš na Maňu nedá dopustiť. "Odmalička to ťaháme spolu, máme sa veľmi radi. Len teraz je to trochu ťažšie, lebo sme ďaleko od seba, ale denne si telefonujeme, alebo sme na skype."

Aj keď je to až na konci Európy (Nemanja začal túto sezónu na novom pôsobisku v Benfike Lisabon), nemá to Uroš z Košíc do Portugalska až tak ďaleko. "Určite sa za ním chystám na nejaký zápas. Teraz sa nedá, lebo sú na sústredení vo Švajčiarsku, ale v priebehu sezóny si možno čas nájdem. Žiaľ, keď hral za Chelsea, tak som sa za ním nedostal. Chystal som sa do Londýna, keby nastúpil v základe, ale napokon ho tréner Ancelotti nepostavil. Inokedy som nemohol, aby som nevypadol z tréningového procesu v MFK. Myslím, že preňho je prestup do Portugalska prínosom, pretože Benfika má výborné mužstvo. Už sa teším, že ho uvidím v jej zostave, aj na nádherný osemdesiattisícový štadión."

Šťastný je aj v Košiciach

Aj Uroš sníva o nejakom veľkom klube, čo pri jeho talente tiež nemusí byť nereálne. "Pozrite sa, nikdy by som nepovedal, že Maňa sa dostane do Chelsea, a pritom mal ponuky aj z Manchesteru United či Liverpoolu. Prečo by sa niečo podobné nemohlo podariť aj mne? Určite by mi pomohla pozvánka do srbskej dvadsaťjednotky, vtedy by som sa lepšie predal aj do zahraničia. Ale to je možno budúcnosť, momentálne sa musím usilovať o to, aby si ma všimli v Košiciach. Len keby sme nehrali o záchranu, ale o nejaké vyššie pozície v tabuľke," povzdychol si "Kivu", ako znie jeho prezývka. "Vôbec neviem, ako mi prischla, ale začal ma tak volať Maňa i jeho kamarát, ktorý hrá teraz za Bolognu. Predtým som bol pre každého Uki."

Vtedy bol jeho futbalovým vzorom Brazílčan Kaká. "Keď som bol mladší. Ale to ma už prešlo, veď svoj vzor mám priamo v rodine, od Maňu sa môžem veľa naučiť." Z futbalových kultúr mu je blízka nemecká. "Futbal v Nemecku napreduje, výborné zápasy, plné štadióny. Ale mám rád aj španielsky futbal. Ktovie, možno sa mi podarí do nejakého kvalitného mančaftu z týchto krajín raz dostať. Nikdy nehovorím nikdy, keď to príde, tak to príde, a ja budem veľmi šťastný."

Šťastný je aj v Košiciach. "Už viem jazyk, poznám ľudí, mám tu veľa kamarátov, ba celkom mi zachutili aj bryndzové halušky, aj keď na mamkinu kuchyňu nedám dopustiť. Neviem, ako by mi bolo, keby som odtiaľto mal ísť preč. Spomínam si, aký smutný bol Marko Milinkovič, keď z Košíc odchádzal, aj keď na Slovensku zostal."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári