S kamarátmi sme sa na ňu vybrali spontánne a večer po ôsmej sme dorazili na miesto, ktoré pripomínalo malý festival. Asi dvetisíc prevažne Cigánov, ale aj veľa gádžov, medzi nimi my.
Zaparkovali sme na stráženom (!) parkovisku, vzali rybárske stoličky a deky a poď ho medzi stovky ľudí na lúke. Cestou sme stretli známeho novinára, ktorý sa nás (veľmi netendenčne) pýtal, či sme sa tu nebáli prísť.
Na lúke sme prekvapivo stretli veľa kamarátov z Košíc. Partie, ktoré poznáme z kina či z piva si na ten večer zvolili rovnaký program.
Netrpezlivé publikum zahrievali prešovskí Chiki liki (ktorých miestni „stolerovali“ kým prišli headlineri) a ešte zábavnejšia cigánska kapela s výraznou líderkou Dášou, ktorá každú pieseň uviedla so slovami, že ju budeme poznať.
Nepoznali sme, ale to pre farebný bašavel, ktorý sa tu odohrával, vôbec nebolo podstatné.
Niektorí miestni neboli v kine dvadsať rokov, na premiéru filmu, ktorý sa rok a pol natáčal v ich dedine a v ktorom mnohí z nich hrali, sa pochopiteľne tešili. Keď sme si všetci posadali na stoličky či karimatky, dojala ma asi storočná pani, ktorá sa ostýchala postaviť predo mňa, aby som dobre videla na film.
Žiadne pukance, len živelná atmosféra, smiech a hlučné komentáre a výkriky. Šulíkov Cigán bude pre mňa spojený s týmto časopriestorom, vďaka ktorému mu odpustím aj tie strojené dialógy a nádielku klišé.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
