u koníčku a svoje hobby dotiahol takmer do dokonalosti, čo potvrdzujú aj odborníci z Japonska.

Všetko to odštartovala vášeň pre bojové umenia, ktoré Rada zaujali natoľko, že už ako 14-ročný zatúžil vlastniť naozajstný meč. „Za socializmu to však bolo príliš drahé, takže som to začal robiť, ako sa dalo. Skúšal som rozličné materiály, skrátka všetko, čo som našiel. Keď moje prvé výrobky porovnám s terajšími, je to katastrofa. Úplne prvý bol totiž obyčajný železný hrdzavý plech, vyrezaný a vybrúsený doma na balkóne," smeje sa dnes 34-ročný muž, ktorý sa však vlastnou ctižiadostivosťou vypracoval na slušného odborníka.

Jeho okolie spočiatku vášeň pre atypickú záľubu nechápalo. „Rodičia boli naozaj 'veľmi radi'," smeje sa. "Ale tak určite to bolo lepšie, ako sedieť v krčme. No ani moji kamaráti to nechápali." Aj kvôli tomu si dal na istý čas pauzu. „Kašľal som na to, no dlho mi to nevydržalo. Opäť som sa k tomu vrátil. Podozvedal som sa nové veci, preštudoval odbornú literatúru a dostal som sa k zaujímavým informáciám," vysvetľuje Rado. Nájsť však knihy, v ktorých by sa niečomu priučil, bolo komplikované. „Literatúry je strašne málo. Prekladať z japončiny neviem, mňa teda viac-menej zaujíma fotodokumentácia. Veľmi mi pomohlo české vydanie knihy ´Japonský meč´. V podstate je to však celé o skúšaní. Stručne povedané, tisíckrát vyskúšaš, kým vznikne jeden dobrý výrobok."

Na otázku, čo je pri výrobe japonského meča najkomplikovanejšie, odpovedá jednoznačne. „Asi všetko. Pokiaľ chcem urobiť kvalitnú čepeľ, je najlepšie robiť ju z vlastného materiálu. Čiže je nutné zohnať si železo zhruba 200 rokov staré. Čím staršie, tým lepšie. To potom treba rozkuť, nastrihať na malé kúsky a pretaviť." A tu nastáva ďalší problém. Na to, aby bolo kde taviť, si človek musí postaviť vlastnú pec! Rado však vysvetľuje, že to až taká veda nie je, napriek tomu to chce niekoľkoročné skúsenosti. „Je to vlastne jednoduchá pec z hliny. Do nej je vháňaný vzduch, pridáva sa tam drevné uhlie, a do toho sa sype železo."

Pec postaví vždy nanovo

Rado má pec má v Ťahanovciach. Teda má aj nemá. Jej životnosť je totiž obmedzená a neustále je potrebné stavať novú. „Ide o jednorazovú záležitosť. Postupne sa zohreje na takú teplotu, že sa to celé aj rozpadne. Na každý materiál, ktorý chcem vytaviť, si musím urobiť novú pec." Tá má výšku asi meter. „Otvor vyzerá ako štvorec so stranami 30 centimetrov, môže však byť aj väčší. Sypem dnu uhlie, pridávam železo a zase uhlie... Proste to pretavím cez seba. Vytvorí sa takzvaná struska, hubovité železo pripomínajúce kameň. Pec sa následne rozbije, železo sa vyberie a buď sa nechá voľne vychladnúť, alebo schladí. Vtedy struska alebo nečistoty parou odletia od materiálu, ktorý chcem."

Ten je potrebné nalámať na malé kúsky a rozkuť na takzvané plocháče, ktoré sa naskladajú na seba. „Následne ich treba vo vyhni skovávať, zvárať, prekladať, a to opakovane, až do úplnej čepele. Urobím plášť meča, ktorý je z tvrdšieho materiálu, jadro, ktoré je z mäkšieho materiálu, musím to zvariť, natiahnuť tyčoviny, vykovať ostrie, a potom sa to kalí. Čepeľ sa zabalí do hliny, alebo sa to dá aj bez hliny, ale to je ťažšie. Potrebujem sa voľným okom trafiť do teploty cirka 780 až 800 °C na ostrí a nakoniec to vložím do vody." Celá čepeľ sa potom ohne smerom dole a zase pomaličky začne dvíhať, takže sa vytvorí tradičné zakrivenie japonských mečov. „Niektorý meč je rovnejší, iný viac zakrivený. A vplyvom veľkého pnutia materiálu dochádza aj k takým javom, že materiál skočí do strán, pokriví sa, zdeformuje, alebo praskne..."

O nepodarky teda rozhodne nie je núdza a vraj sa ani nedajú spočítať. „Je ich veľmi veľa. Ja však som asi pomerne dosť trpezlivý. Jasné, že každý je nahnevaný, keď niečo nevyjde, je to celé pokus-omyl. Aj preto som radšej začínal s krátkymi čepeľami. Nevyšlo, vyhodil som, nevyšlo, vyhodil som, vyšlo, super... Takto som to skúšal dokola."

Železité piesky z Japonska sú problém

Jedným z najväčších problémov pri tvorbe meča je fakt, že sa naše, hoci aj niekoľko storočí staré železo, nedá porovnať s materiálom, z ktorého meče vyrábajú Japonci. Oni totiž vyrábajú zo železitých pieskov, ktoré sa však vyskytujú len v Japonsku a nikde inde na svete. Kúpiť takýto originálny materiál na výrobu japonského meča sa podľa Radových slov veľmi nedá. „Je to príliš drahé a cena sa počíta za gram. Tak či onak, Japonci kvalitnú rudu ani nepredajú, len nejaké kúsky, ktoré sú menej kvalitné. Oni si totiž z týchto železitých pieskov tavia rudu a východzí materiál, ktorý sa nazýva tamahagane, veľmi predávať nechcú," ponosuje sa Rado na komplikované podmienky, ktoré ho okliešťujú v sebarealizácii. Na jednu katanu by potreboval okolo päť kíl materiálu. „Z toho vznikne čepeľ, ktorá má približne kilo dvadsať a zvyšok sa vypáli. Je to teda neskutočne drahé."

Železo zo šrotoviska

Keďže tadiaľto cesta očividne nevedie, musí si pomôcť, ako sa dá. Staré železo teda zháňa zo šrotovísk, zo starých budov, domov, striech... Také železo sa pri kutí správa skoro ako materiál z Japonska. „Keď sa kuje takéto železo, lepí sa ako plastelína, ale pokiaľ má železo vysoký obsah uhlíka, začne sa droliť a rozpadávať... Záleží, ako sa mi ho podarí pretaviť. Každý meč je preto iný a nedá sa nikdy urobiť rovnaká čepeľ. Môže rovnako vyzerať, ale štruktúra kovu je iná a kalenie, nazývané hamon, bude úplne iné. Je to ako DNA u človeka."

Hoci má Rado za sebou množstvo krásnych vyrobených mečov, spočítané ich nemá. Ani nedokáže povedať, ktoré z nich považuje za mimoriadne vydarené. „Lebo čo je to dobré? Doteraz nie som s ničím spokojný. Stále sa to dá urobiť lepšie, ale aj horšie. Záleží, ako k tomu človek pristupuje. Keď je zodpovedný, tak je asi večne nespokojný. Nedá sa vlastne ani presne povedať, čo je dobré a čo zlé, lebo aj japonské originály, hoci všetci ich vyzdvihujú, medzi sebou majú aj horšie výrobky," konštatuje mladík, ktorý mal možnosť leštiť originál japonské meče, takže presne vie, o čom hovorí. „Samozrejme, ten brus nebol taký, ako by ho urobili v Japonsku, lebo na to treba školenie priamo v ´krajine vychádzajúceho slnka´ a tam sa nedostane hocikto. Avšak držal som ich v ruke a boli rôznej kvality, a to boli meče podpísané. A meč, ktorý je podpísaný, by mal byť kvalitný. Sú však očividne aj výnimky."

Zaujímalo nás teda, či je jeho snom absolvovať školenie výroby japonských mečov. „Mojím snom je skôr len navštíviť Japonsko a nejakého skvelého výrobcu japonských mečov. Zatiaľ svoju prácu konzultujem s tunajšími odborníkmi a môžem povedať, že je cenená ľuďmi, ktorí problematike rozumejú. Je pravda, že u nás sa tomu rozumie len málokto," smeje sa. "Spolupracujem však aj s českými odborníkmi, ktorí majú priame kontakty na Japonsko a oni voči mojej práci nemajú výhrady."

Stavia modely, robí portréty

Výraznú srdcovku medzi mečmi zatiaľ nemá. „Dá sa povedať, že na každý lepší kúsok už som hrdý. Snažím sa skrátka čo najviac priblížiť japonským originálom. Spôsobom výroby aj výzorom. Aj keď si veľa ľudí myslí, že japonský meč musí preseknúť železnú trúbku a nič sa s ním nestane, čo nie je celkom pravda," vysvetľuje výrobca mečov, ktorý má blízko aj k čínskym bojovým umeniam wing chun. „Ako prvý to asi preslávil Bruce Lee, ktorý to študoval niekoľko rokov, kým si vytvoril vlastný štýl," objasňuje Rado, medzi ktorého záľuby patrí aj modelárčenie. „Vyrábal som si lietadielka, rakety... Veľmi rád kreslím portréty, ktoré sú podľa môjho názoru na dosť vysokej úrovni."

Hoci je vyštudovaný mechanik-elektronik v odbore telekomunikačná technika, venuje sa niečomu celkom inému. No aj keď by si jeho meče zaslúžili prinajmenšom pozornosť filmového či divadelného sveta, kde by sa ideálne hodili ako rekvizity, doposiaľ Rado takúto skúsenosť nemá. „Zatiaľ nie. Do povedomia sa totiž viac-menej dostávam až teraz, tak uvidíme. Robil som si meče len sám pre seba, teraz už chodím na prednášky, semináre, výstavy nožov a podobne."

Niektoré zo svojich „pokladov" má vystavené doma, iné zapožičal kvôli reklamným účelom. Ich hodnota je však preňho nevyčísliteľná. „Predajná cena by mohla byť od 2- až 3-tisíc až do 33-tisíc eur... Za to je to však v našich končinách asi nepredajné, ale to ukáže čas... Záleží to od toho, kto čo chce," dodáva mladý muž s nezvyklou záľubou, ktorý okrem mečov vyrába aj poľovnícke či umelecké nože. Svoj ďalší vývoj vidí v prepojení remesla a umenia, takže aktuálne spojil dve remeslá. Svoje a Filipa Mlynarčíka, ktorý zdobí výrobky drahokamami...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári