Pôvodne uvažoval o kariére novinára, no divadlo mal v génoch, jeho rodičia boli ochotníci. Už od štúdií na JAMU hral v brnianskom divadle Husa na provázku, od začiatku 90. rokov je členom činohry pražského Národného divadla. U divákov si získal obľubu najmä ako predstaviteľ komických rolí. Cestu do Košíc si našiel, keď na východe Slovenska ponúkol fanúšikom one man show Cestou necestou. Čas si našiel aj na rozhovor.

M. Donutil má zvyk stále, keď príde na Slovensko – či ho tu privejú pracovné povinnosti, alebo si zájde oddýchnuť – rozprávať po slovensky. „Napríklad teraz počas zvukovej skúšky mi prišlo prirodzené, že bude oveľa lepšie rozprávať po slovensky, aby nedošlo k nedorozumeniam. Slovenčinu totiž ovládam a rozprávam ňou rád," prezradil. Napriek tomu, že by po slovensky mohol uvádzať aj svoju šou Cestou necestou, nerobí to. „Pýtal som sa ľudí, či by chceli, aby som rozprával po slovensky. Takmer každý mi povedal, že počas šou odo mňa chcú počuť češtinu. Asi im nejako prirodzene ku mne viac sedí. Tak sa toho držím."

Keď prechádza cez hranice, automaticky začne rozprávať po slovensky. „Mám rád váš jazyk i krajinu, mám tu veľa kamarátov. Zakaždým, keď má človek príležitosť hovoriť iným jazykom ako materinským, mal by to využiť. Každý jazyk, ktorý ovládate, je dobrý." Láska k slovenčine v ňom rástla od detstva. „Vyrastal som v spoločnosti, kde znela slovenčina. V rozhlase sme počúvali programy pol na pol v češtine a slovenčine. Čiže keď to poznáte od detstva, nie je problém hovoriť po slovensky. Treba len poznať tie slová, ktoré sú rozdielne a hlavne zachytiť melódiu reči, ktorá je v porovnaní s češtinou iná. Neraz som aj nakrúcal filmy po slovensky a nikdy by som nedopustil, aby ma niekto predaboval do slovenčiny. Vždy som to zvládol sám."

Na Slovensko chodieva rád. „Hlavne v lete spolu s manželkou. Každoročne sa vyberieme na nejaký výlet. Ja poznám Slovensko lepšie ako ona, robí mi radosť ísť spolu na moje obľúbené miesta a ukázať jej ich. Minulého roku sme si urobili takpovediac kúpeľné turné, tohto roku sa chystáme do Nízkych Tatier."

Nemá chuť bilancovať

Pred časom oslávil šesťdesiatku, no chuť bilancovať nemá. „Ono sa to tak hovorí, že človek by sa mal pri okrúhlych narodeninách obzrieť za seba a zhodnotiť, čo sa mu podarilo a čo nie. Lenže mňa do bilancovania nútia iba ak médiá," smeje sa. "Ja na také veci nemám čas, našťastie som neustále zapriahnutý do práce a dívam sa dopredu, nie dozadu. Jediné, čo som kvôli oslave šesťdesiatky urobil, bolo, že som ku knihe '50 uzlíků na provázku života' doplnil ďalších 10 a vznikla nová kniha '60 uzlíků na provázku života'. Týmto spôsobom som a vyrovnal s tými ďalšími desiatimi rokmi, ktoré mi život nadelil..."

Človek si vraj pri písaní takej knihy uvedomí, ako sa mení. "Bol som iný, keď som mal dvadsať, tridsať, štyridsať... V každom období má človek iné skúsenosti. Podľa veku a podľa toho, čo má odžité, sa aj správa. To je logické. Zmenil som sa predovšetkým v tom, že som zostarol," smeje sa. " No, je to dosť veľká zmena, ale s tým nič nenarobíte. Hlavne moje telo nie je také, ako bývalo, chvalabohu, s mysľou to u mňa nie je zlé, nemôžem sa sťažovať. Mnohí ľudia v šesťdesiatke prepadajú zmätku, chystajú sa do dôchodku. Mne to našťastie zatiaľ nehrozí. Dúfam, že ma to bude míňať ešte nejaký ten čas. Na druhej strane si však uvedomujem, že starnutie prebieha pozvoľna, nenápadne, ale kruto."

Vek však nevníma ako nejakého strašiaka, ktorého sa treba báť. „Vnímam to ako konštantu, ako fakt, ktorý sa stále posúva dopredu. Každý z nás putuje ďalej a ďalej, za vyšším vekom. Ja sa snažím prijímať postupujúci vek ako dar, pretože dožiť sa vysokého veku v pomerne dobrej kondícii a v zdraví sa každému nepodarí a podľa mňa je to vec, o ktorej mnohí snívajú. Takže asi mám za čo byť vďačný."

A hoci sa na svoj vek díva veľmi triezvo a prijíma ho ako niečo prirodzené, nechce tvrdiť, že sa na šesťdesiatku tešil. „Občas to ľudia vravia, no podľa mňa je to hlúposť. Človek sa môže tešiť na osemnástku, keď má pocit, že už dospel, ešte tak na tridsiatku, že to poriadne oslávi, ale potom už nie je veľmi na čo sa tešiť... Ale každý vek má v sebe niečo príjemné. Ja sa nesťažujem. Snažím sa užívať si, ako sa len dá. Veľa cestujem, rybárčim, chodím na golf. Stále mám dostatok práce v divadle, v televízii, nakrúcam filmy. Chodím po zájazdoch s mojou šou. Milujem svoju ženu a synov. Nemám dôvod byť nespokojný."

Na nedostatok práce sa nemôže sťažovať, práve naopak. Patrí medi populárnych, a teda aj vyhľadávaných hercov. „Dokážem si však dopriať aj oddych. Mal som obdobie, keď som sa viac naháňal za prácou. Teraz však viem a chcem aj oddychovať. Aj napríklad tu v Košiciach. Strávil som tu päť dní, keďže predstavenia som mal v rôznych mestách východného Slovenska. Večer som mal predstavenie, no dni som mal voľné, tak som absolvoval zaujímavé výlety, bol som si zahrať golf. Už si dokážem lepšie užiť voľný čas..."

Dnes si dokáže viac užívať aj vďaka tomu, že mu to umožňujú financie. „Keď som bol mladý herec, nemal som vôbec nič. Lenže vtedy mi to neprekážalo. Viac ako peniaze boli pre mňa dôležité zážitky s priateľmi a kolegami. Neskôr si peniaze aj môj čas vyžadovala rodina. Keď sa dostavila popularita, tak ako to býva, s ňou sa nabaľuje mnoho vecí. A teda hoci som si už dokázal sám zarobiť na veci, ktoré som si chcel dopriať, zrazu mi boli ponúkané zadarmo. Lebo ono to tak býva, že keď sa vám darí, s tým prichádzajú rôzne výhody. A pritom už nepotrebujem, aby mi nejaká firma niečo ponúkala, veď si to môžem kúpiť!"

Preto stále hovorí rôznym donorom, nech ponúkajú svoje dary mladým začínajúcim hercom, ktorí to potrebujú. "Veľmi dobre si totiž pamätám na obdobie, keď som nemal nič a nikto mi nepomohol. Od rána do večera sme pracovali za smiešne peniaze. Lenže to vidím až dnes, keď sa za tou dobou obzriem. Vtedy som bol spokojný a nič mi nechýbalo. Stačilo mi jedno tričko i jedny nohavice a precestoval som v nich 38 krajín!"

Hrdý na syna

Sám si teda na vlastnej koži okúsil, čo všetko so sebou herectvo prináša. Napriek tomu sa nepokúšal syna Martina odradiť od toho, aby sa vydal v jeho šľapajach. „Je veľmi talentovaný, nikdy mi ani len nenapadlo odhovárať ho! Sám som si bral príklad z mojich rodičov, ktorí ma neprehovárali, aby som skúsil niečo iné, naopak – podporovali ma v mojom rozhodnutí. Nechali mi voľnú ruku, aby som sa sám rozhodol, aby som šiel vlastnou cestou. Ja som sa snažil urobiť to rovnako. Len som synovi povedal pár vecí, ktoré by o hereckom chlebíku mal vedieť a nechal som na neho, nech sa sám rozhodne. Rozhodol sa ísť vlastnou cestou a myslím, že urobil dobre. Jeho práca hovorí za neho, diváci ho môžu vidieť na javisku Národného divadla, a to zrejme nepotrebuje ďalší komentár."

Za svojho syna, keď ho vidí na javisku, trému nepociťuje. „Necítim ju preto, že mám pocit, že ju nepociťuje ani on sám. Je ešte mladý, všetko vníma s entuziazmom, radosťou a silnou energiou. K niečomu takému, ako je tréma, sa zrejme ešte len časom prepracuje, keď z neho opadne mladícke nadšenie. Skôr pociťujem hrdosť, keď sedím v hľadisku. Uvedomujem si totiž – a to objektívne ako herec, nie subjektívne ako otec – že na to naozaj má. Má v sebe veľký talent a páči sa ľuďom. Povedať to viem aj priamo jemu, lebo som ten typ otca, ktorý sa nebráni ukázať svoje city a teda aj hrdosť. Som naozaj šťastný, že je talentovaný, lebo nie je nič horšie, ako keď sa pustíte do povolania a nemáte na to. Vtedy je človek nešťastný. Zaplať pánboh, toto nie je Martinov prípad."

Podľa všetkého to nie je ani prípad M. Donutila. Na konte má vyše 100 filmov i televíznych projektov a desiatky rôznych zábavných šou. „Mne vlastne povedali spolužiaci, aby som sa stal hercom. Ak by som mal nejako zadefinovať svoju funkciu medzi spolužiakmi na gymnáziu, tak by som použil slovo bavič. A naozaj som tak v triede aj vystupoval, bavil som triedu, čo zase na druhej strane nebavilo mojich profesorov," smeje sa. "Mnohí spolužiaci mi hovorili, že som presne typ na herca a že na to podľa nich mám a ja som ich poslúchol."

S obľubou spomína aj to, že na JAMU sa vybral preto, aby sa vyhol predmetom, ktoré by ho na iných typoch vysokých škôl čakali. „Už som to často vravel, že herca zo mňa spravila päťka z francúzštiny. Tú som dostal na vysvedčení na gymnáziu a v podstate rozhodla o tom, že to skúsim v Brne na JAMU. Šiel som na prijímačky, podarilo sa mi spraviť ich a ďalej to už šlo viac menej samé od seba. Ak som aj mal nejaké pochybnosti, či byť alebo nebyť hercom, tak hneď ako ma prijali na JAMU, som ich hodil za hlavu. Bola to dobrá voľba. Splnilo sa mi veľa z toho, čo som od herectva čakal, stále sa mi mnohé sny plnia a mám pred sebou veľa nápadov, ktoré by som ešte chcel zrealizovať. Verím, že aspoň čosi z toho sa mi ešte splní," dodal na záver.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári