dala ho do ústavu, ale vzala domov, kde je s ňou dodnes.

Za slobodna sa Anna Rychvalská volala Ulanovská. Narodila sa a doteraz žije v Košiciach. „Pochádzam z piatich detí. Narodila som sa v apríli 1943 ako druhé dieťa. Otec bol robotník, mama domáca, keďže nás bolo doma tak veľa. Starala sa o nás ešte s babkou, tá však dva roky po vojne utrpela infarkt a zomrela. Ja som mala vtedy 14 rokov a hrozilo, že zostanem po základnej škole doma pomáhať mame."

Otec nebol veľmi prístupný tomu, aby šla dcéra Anna ďalej študovať. „Vďačím teda mame, že ma do školy pustila a že som si mohla urobiť aj maturitu. Začala som chodiť na hospodársku školu, ktorú v 3. ročníku premenovali na ekonomickú. Po maturite sme dostali miestenky, čo znamená, že si nás vyžiadali niektoré závody a obsadili tak určité miesta. Ja som začala robiť v novom Slovenskom magnezitárskom závode. Pracoval tam aj môj otec a brat."

Pani Anna nastúpila ako sekretárka. V závodoch sa zišlo mnoho mladých ľudí. „Tam som spoznala môjho budúceho muža. Pracoval ako hlavný energetik. V tej dobe sa usporadúvali rôzne akcie ROH a mne veľmi imponovalo, že bol taký aktívny. Vždy dvíhal ruku, stále sa hlásil, diskutoval... Bol aj členom okresnej odborovej rady, ale nebol v 'strane'. Raz zorganizovali v rámci kultúrnej činnosti nejaký tanečný kurz. Vyslali tam práve nás dvoch."

Ako pani Anna so smiechom pokračuje, poslali tam tú pravú... „Ja som totiž bola slabšou tanečníčkou k partnerovi, ktorý v tom čase robil súťažne spoločenské tance. Kurz tanca síce nedopadol najlepšie, ale pri ďalších akciách sme sa stále viac zbližovali. Výhrou bolo aj to, že mi môjho nastávajúceho schválil aj otecko, z chlapcov sa mu pozdával najviac. V decembri 1962 sme sa vzali, nemala som ešte ani 19 rokov. Na budúci rok teda oslávime spoločne prežitých 50 rokov."

Po svadbe prišli časom aj deti. Dcéra Janka sa narodila 11. septembra 1965. „Ja som bol dlhé roky atlét," spomína na príhodu súvisiacu s narodením prvého dieťaťa, manžel pani Anny, Mikuláš. „25. septembra som bol v Užhorode na pretekoch. Od samej radosti som tam urobil nový slovenský rekord v trojskoku 14,72 m. Ešte to o mne napísali aj noviny."

Po niekoľkých mesiacoch materskej dovolenky musela pani Anna znovu nastúpiť do práce. „V roku 1968, presne 26. augusta, sa nám narodil syn Peter. Len pár dní pred tým prišli Rusi. Vtedy sme si trošku užili. Začali sme si totiž robiť zásoby, lebo sme sa báli, že príde vojna. Manžel robil už vo VSŽ a telefonoval mi, ako sa mám. Či to už príde, či to vydržím... Napokon mi vybavil sanitku, lebo ja som sa nemohla dovolať. Peťko sa narodil za 20 minút. Bolo krásne obdobie, ktoré nás čakalo. Chodili sme s deťmi na výlety, k vode..."

Potom prišiel rok 1972 a pani Anna bola znovu tehotná. „Bola som práve v siedmom mesiaci," spomína na zlomové okamihy. "Vybrala som v ten deň Peťka zo škôlky, mal modrú vetrovku. Išli sme na nákup, ale on pred obchodom zbadal kamaráta a chcel s ním ostať vonku. Nikdy som ho tak samého nenechala, ale boli na jednom mieste a ja som ho z obchodu videla. Keď som však vyšla von, nebol tam..."

S taškami v rukách ho mama začala po okolí hľadať a volať jeho meno. „Hľadala som modrú vetrovku, ale nikde som ju nevidela. Behala som dookola a ako som sa ponáhľala, odrazu na mňa skočil pes kólia, ktorú tam niekto venčil. Vbehla som jej totiž do cesty. Bola to nešťastná zhoda náhod. Vypadli mi tašky z rúk a strašne som sa zľakla. Petra som však stále nevidela. Napokon som zistila, že obaja chlapci si ľahli do rigolu, aby sa mi ukryli. Aj mi neskôr Peter hovoril, že ma počul, ale sa bál vyjsť von."

Syna teda našla, ale večer pani Annu sanitka odviezla do pôrodnice... „Keď sa Danka predčasne narodila, mala iba kilo štyridsať. Bola som v pôrodnici a stále sa dívala na mamičky okolo, ktorým nosili deti na kojenie. Mne nie a po týždni ma pustili domov samú. To bol strašný pocit. Povedali mi, že malá nie je v poriadku, ale vidieť som ju nemohla. Sedem ďalších týždňov bola v inkubátore, lebo jej menili krv. Stalo sa totiž, že na novorodenecké niekto doniesol žltačku. Primár nás potom poučil, ako sa o ňu starať, nechceli sme ju totiž dať do ústavu na Červený breh. Mala dve kilá dvadsať, keď som ju prvýkrát dostala do ruky a zobrala domov."

Danka sa narodila s detskou mozgovou obrnou. „Samozrejme, že sme z toho boli veľmi nešťastní. Náš život sa tým úplne zmenil. Staršia dcéra už chodila do školy, bolo ju treba odprevádzať. Na pôžičku sme teda kúpili auto. Danku sme dali do jaslí na Havlíčkovu, pretože som znovu musela ísť do práce. Ráno som ju tam vozila. Keď som sa vrátila domov, Janka ešte spala a niekoľkokrát sa stalo, že zamkla a ja som sa nedostala dnu. Povedala som si, že takto sa to nedá riešiť. Preto som s Dankou odvtedy ostala doma."

Navyše, keď s Dankou prišli z pôrodnice domov, od lekárov dostali mnoho poučení ohľadom starostlivosti. „Mala piť len pramenitú vodu. Okolo Košíc sme teda museli pozisťovať premene a ten najviac vyhovujúci vybrať. Našťastie sme jeden našli." Danka nemohla byť kojená a veľmi jej to chýbalo. „Niekedy sme si nevedeli rady. Stávalo sa, že 20 minút vrieskala s naplno otvorenými ústami, potom 10 minút odpočívala. Po precitnutí to začalo znovu. Toto trvalo deväť mesiacov. Dávali sme ju do starej prútenej kolísky a takto ju kolísali, aby sme aspoň trošku pospali."

Pani Anna sa kvôli lepšej starostlivosti vybavila týždňové školenie v Čechách v Novom Jičíne. „Tam v tom boli na vyššej úrovni. Porozprávali nám všetky poznatky o tomto postihnutí a vzali nás aj do ústavu. Tam som sa podkula a zistila, čo ma čaká a o čo vlastne v tomto ochorení ide."

Keď sa vrátila domov, bola už pokojnejšia. Hlavne preto, že vedela, čo ju s Dankou čaká. Peter chcel navštevovať hokejovú triedu, Janka sa dala na gymnastiku. A ako brali svoju malú sestru? „Veľmi dobre. Oni ju mali ako bábiku. Janka mi s ňou veľmi pomáhala. Naučila sa piecť, variť a robiť všetko okolo dieťaťa. Dopadlo to tak, že sa rozhodla študovať špeciálnu pedagogiku. V tomto odbore dnes aj učí."

Keď mala Danka päť, šesť rokov, dostala sa s mamou na liečenie do Teplíc v Čechách. Boli tam rovnako postihnuté deti ako ona. „Boli sme tam asi štyri týždne a tie sme absolvovali štyrikrát. Povedali nám, že by bolo dobré, keby šla Danka na operáciu mozgu, žeby jej možno nejako uvoľnili nôžky. Nebola by chodila, iba by jej ich trochu uvoľnili. Nesúhlasili sme, lebo tam bolo príliš veľké riziko. Moje dieťa v tom čase rozprávalo, počulo, videlo a operácia mohla niektoré z týchto centier poškodiť."

Keďže rodičia vedeli, že Danka chodiť nebude, kúpili jej z Tuzexu vozík. „Bol úžasný. Skladací a mal opierky, aby jej hlavička nepadala, pásy, lebo ona nevedela držať rovnováhu. Môj muž urobil aj opierku na nohy, aby jej nepadali dozadu a navyše z plexiskla pracovnú dosku. Pekne na nej pracovala. Začala písať, hrala sa s pieskom. Všetko robila aj robí ľavou rukou, lebo je ľaváčka. To je šťastie, lebo pravú ruku má nevládnu. Danka je komunikatívna a má rada ľudí. Lepšie to však už s ňou nikdy nebude."

Aby s ňou mali kam chodiť a mali trochu súkromia, kúpili si chalupu. „Tam sme mali kľud. Danka sa tam začala pekne rozvíjať a prospievať. S otcom veľmi rada chodila na ryby a huby. To ju veľmi bavilo."

Roky plynuli a deti rástli. „Peter odišiel do Banskej Bystrice študovať na vojenské gymnázium. Možno to začalo tým, že mu otec nosil z ciest hračky vojačikov i hračkárske samopaly. To sa mu páčilo. A dnes je z neho major. Som veľmi rada, že u nich dvoch sa to tak podarilo, že naozaj robia to, čo ich baví, že sa im všetko vydarilo. Obaja majú rodiny. Dcéra má dve dcéry, syn dcéru a syna."

Danka má dnes 39 rokov, od narodenia nechodí a viac ako 15 rokov už ani nesedí. Je ležiaci pacient na bruchu, chrbte a občas na pravom boku. Je inkontinentná. Pravú ruku má nevládnu a vo všetkom jej musia pomáhať rodičia. Pri kúpaní, jedení, pití, obliekaní... Po celý život bola jej mama pri nej a starala sa o ňu. Našla si čas iba na záľuby, za ktorými nemusela nikam chodiť. Keď bola mladšia, rada šila, vyšívala a v poslednej dobe skladá puzzle. „Milujem históriu, architektúru, prírodu, čítam knihy..."

To, že raz bude za to všetko, čo robí, ocenená, by jej ani vo sne nenapadlo. „Ja som sa to dozvedela, až keď došiel list, kde ma pozývali na odovzdávanie cien. Bola som z toho veľmi prekvapená. Na odovzdávaní cien som mala čo robiť, aby som sa nerozplakala," dodáva pani Rychvalská. A kto bol teda ten záhadný nominujúci? Jej vlastný manžel, v ktorom má pani Anna dodnes veľkú oporu. „Som vďačná jemu a všetkým, ktorí mi umožnili zažiť tieto krásne okamihy a súčasne spoznať ďalšie, možno výnimočnejšie ženy. Ďakujem."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári