Ďalšia legenda vraví, že stredoveké osvetľovacie teleso (používané ako večné svetlo) zvané aj lampáš kráľa Mateja (Korvína), ktoré je v Dóme sv. Alžbety (napravo od vchodu, ale ešte pred hrobkami biskupov), malo takú moc, že každý odsúdenec, ak k nemu dobehol, musel byť oslobodený. Matejov lampáš stál voľakedy na cintoríne, ktorý obkolesoval kaplnku sv. Michala, no v roku 1711, ho premiestnili k južnému vchodu Dómu a v r. 1940 na terajšie miesto. Asi sa mu pôvodne nesvietilo dobre na mieste, kde sa toľko nebožtíkov v prach obrátilo. Veď ešte aj dnes je tu údajne jedna z najhorších geopatogénnych zón v meste. To má však aj svoje praktické využitie. Keď sa vám zachce s niekým sa rozísť alebo aspoň pohádať sa, jedno dlhšie posedenie v priľahlom parku by malo stačiť.
Iná legenda nám vysvetľuje, prečo možno po nociach zazrieť v okienku Urbanovej veže tieň zvonára a kostolníka v jednej osobe, ktorý sa volal Urban. Ten nešťastného 13. apríla 1556 zbadal začínajúci požiar, ktorý mal onedlho prerásť do najväčšej košickej katastrofy. Ihneď vybehol na vežu Dómu sv. Alžbety a neprestajným vyzváňaním zachránil veľa životov. Aj keď už horeli budovy okolo, stále ťahal za povrazy zvona a burcoval tak Košičanov, až kým nebolo úniku a zhorel i on sám. Rok po požiari, keď z malých požiarom roztavených zvonov odlievali dnešný zvon Urban, sa zvonolejári čudovali, lebo zvonovina im niekoľko ráz vykypela von. Začalo sa povrávať, že to spôsobuje primiešaná krv nebohého Urbana. Až keď sa za statočnú dušu Urbana pomodlil celý zástup ľudí, čudo s kypením zvonoviny pominulo.
Tento najskazonosnejší požiar vraj „avízovali" dve veľké hviezdy - vlasatice (kométy), ktoré ľudia volali „Božie metly". Na oblohe sa objavili preto, lebo sa medzi sebou nenávideli Košičania odlišných náboženstiev a národností. A požiar ich zato potrestal. Aby sme naň nezabudli, Dóm sv. Alžbety odvtedy na veľkonočné sviatky berie na seba zlatú farbu.
Niektoré legendy sú až také známe, že ich ľudia už viac-menej nadobro považujú za skutočnosť. Napríklad tá o žobrákovi, ktorý je vyobrazený ako socha na meštianskom dome na Hlavnej ulici 71 a ktorý preto mnohí Košičania volajú Žobrákov dom. Skoro každý si myslí, že dom si dal postaviť človek, ktorý si naň nažobral. A že vraj, aby sa mu ostatní boháči neposmievali a vzali ho medzi seba, tak im ešte aj poplatil „prístupné". Takýto príbeh, hoci je iba legendou, niektorých inšpiruje dodnes.
Rovnako kadekto verí, že v základoch Dómu je jeden kameň, ktorý možno poľahky vybrať a celý Dóm sa zrúti. A možnože treba len po ňom poklopkať, lebo je asi dutý. Keby toto začul nejaký statik, tak sa zrúti on. Iná verzia vraví, že ten kameň by mohol byť ešte niekde v klenbe, čo by bolo už o trochu viac pravdepodobné, ale zatiaľ si nikto nevzal na svedomie ísť, pohľadať ho a priniesť. I keď vraj v Nemecku sa to už na pár kostoloch podarilo vyskúšať. Templári tam do kostolov voľačo ukryli a aby ten ktorý nevydal svoj poklad či tajomstvo, takto samovražedne ho zachránil. Iní zasa mudrujú, že to sám kamenár Štefan tak urobil, aby si mohol byť istý, že mu za stavbu zaplatia, lebo keď nie...
Zachovaný je aj opis Dómu, v ktorom sa vraví toto: „Kostol je zdobený niekoľkými tisíckami lámp a lustrov zhotovených z čistého zlata a pokrytých drahokamami. V kostole slúži zhruba 3 000 kňazov, mníchov a sluhov. Všade visia lustre, ktoré poslali kresťania žijúci na siedmich zemských pásoch. V predsieni je mnoho vodotryskov a stokov a vnútro predsiene je zdobené rôznymi ovocnými stromami. Pozornosť si zaslúži viničová záhrada, kde na základe štiepenia kvitne niekoľko tisíc rôznych odrôd strapcov hrozna. Avšak najväčším zázrakom je, že v jednej porcii hrozna je 22 druhov semiačok rôznej farby".
Toto si v 17. storočí primyslel a vymyslel už spomínaný turecký cestovateľ Evlia Čelebi, ktorý nás (ako vosková figurína) víta vo vestibule do Urbanovej veže. Zrejme preháňal aj preto, aby ho panovník pochválil, že aké úchvatné miesta precestoval, lebo tým smerom sa potom mohli dobýjať jeho kamaráti, výbojní Turci. Naľavo od tureckého cestovateľa je ďalší, zvaný uhorský Siplicisimus, čo bol človek menom Daniel Speer. Ten zvečnil napríklad mýtus o tom, že ak by sme meracím pásmom prešli celý členitý obvod Dómu, a to tak dôkladne, že by sme skopírovali každý uhol a každý výklenok a meracie pásmo by sme potom natiahli, jeho dĺžka by sa rovnala obvodu mestských hradieb.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
