no účastníkom to náladu nepokazilo. Vyspovedali sme troch východniarov, medzi ktorými zažiarila aj osoba nežného pohlavia.

Tomáš Eďut

Organizátori podujatia si zaslúžia najväčšiu pozornosť. V prípade Čermeľského kvetu ide o jediný košický motocyklový klub Cassovia Trinitas. „Moja prvá motorka bola Jawa 250, mal som vtedy 18 rokov," spomína na svoje začiatky člen klubu Tomáš Eďut. "Každý motorkár musel začínať na Jawe. Inak nie je motorkár," smeje sa. „Tzv. jawistu spoznáš podľa toho, že má ruky špinavé od oleja. Bola to pre mňa výborná škola, čo sa týka jazdenia alebo opráv. Potom už človek zvládne jazdu na hocičom. A opravy? Na drobné si trúfnem, no na niečo veľké už dávam stroj radšej do servisu."

Každý druhý chlapec, ktorý sa zhliadne v motorkách, túži po „Harleyke". No Tomášov prípad to nie je. „Súčasnú motorku Kawasaki VN 1500 Drifter mám päť rokov. Už som si k nej vybudoval pomerne vrelý citový vzťah. Je veľmi pekná, a keď sa mne niečo páči, to chcem mať a zároveň sa toho držím. Nemením motorky každý rok."

Nebezpečenstvom dvoch kolies často bývajú nehody. Menší lapsus sa Tomášovi podarilo vyviesť dávno, keď ešte len začínal. „Bola to taká celkom veľká mašina, nebola moja, ale švagrova. Vtedy som svoju motorku nemal. Dostal som šmyk na tráve, bol to pád, ktorý ma do života veľmi poučil i vystríhal. Odvtedy som už, našťastie, nespadol."

Tajomstvo úspechu bez prípadných nehôd nevidí ani tak v šťastí či technickej zručnosti, ale skôr v dobrom úsudku a striedmosti. „Treba jazdiť s rozumom, pretože aj tu platí, ak neješ s rozumom, môžeš sa zadusiť. Občas si užijem aj rýchlu jazdu, no stále dávam veľký pozor, a vtedy obzvlášť. Človek musí vedieť, kde sa rýchlo dá a kde nie. Na známych úsekoch si to dovoliť môžem, na neznámych nie," upozorňuje neskúsených jazdcov.

Neznalý pomerov by si možno myslel, že nejaké úseky má Tomáš v obľube a vyhľadáva ich. Opak je pravda. „Každá cesta ide rovno a každá z nich má svoje čaro. Nerozlišujem medzi nimi", konštatuje. Dôležitá je aj vzdialenosť. „Každý rok klub organizuje nejakú dlhšiu cestu. Predminulý rok sme boli v Rumunsku, vlani sme sa dostali až do Grécka. Tento rok máme naplánovanú cestu do Turecka, dokopy pôjde asi o 11 dní a 4- až 5-tisíc kilometrov," prezrádza svoje ďalšie plány.

Všetky tieto cesty, aj balkánske, sú údajne bezpečné. „Rumunsko je o 10 rokov v turizme pred nami. Predpokladám, že o nejaký čas bude ich cestovný ruch na vysokej úrovni, hlavne kvôli krásnej kopcovitej prírode. Policajti tam majú papierovo zakázané vyberať akékoľvek výpalné za jazdu, žiadny z nich nás tam nezastavil, všetci sa len pozerali. V Albánsku nám dokonca sami od seba pri ceste ukazovali, že máme spomaliť, pretože kúsok ďalej merali rýchlosť. Vedia, že turisti im nosia peniaze, za ne stavajú nové cesty, hotely. Aj keď o pár rokov to už tak nemusí byť."

Zladiť rodinný život a život na cestách nie je až také zložité, ako sa na prvý pohľad zdá. Technické zručnosti sa Tomášovi zídu. Pracuje ako elektrikár. „Mám tri deti a veľmi tolerantnú manželku. Ale cez zimu som doma stále, čiže letná sezóna nie je až taký zásah do súkromia. Je to hlavne o tej tolerantnosti," prezrádza recept na šťastný život.

Renáta

Motocyklisti na ťažkých strojoch odjakživa priťahovali pozornosť žien. No baba, ktorá ovláda jazdu na motorke, je stále raritou a vzbudzuje pozornosť. To je aj prípad Prešovčanky Renáty (42). Na Jahodnú sa dostavila s priateľom, ako inak - motorkárom. Tento element ľudí dokáže spojiť pevným putom.

„Spoznali sme sa skrz motocykle, obaja sme ešte pred zoznámením často jazdili," spomína na staršie časy. Rodinný život sa s jazdením na motorke nevylučuje. „Môj syn je už dospelý a našťastie sa o seba dokáže postarať, máme to celkom dobre zariadené," usmieva sa sympatická Prešovčanka.

Každý motorkár vraj musí začínať s Jawou a pred hranicou dospelosti, no Renátin príbeh je iný. Jazdiť začala až vo vyššom veku. „Už zamlada som chcela mať nejakú motorku, no nemala som na ňu peniaze. Pred šiestimi rokmi som si z výplat našetrila na Yamahu 535," vyznáva sa z detského sna.

Terajšou Renátinou motorkou je Kawasaki 900. Tento pekný chopper si vyžaduje značnú dávku pozornosti. „Jazdím na ňom už rok a pol. Yamaha bola trochu slabšia, tak som ju vymenila. A neľutujem," uvádza s úsmevom. „No opravy a výmeny súčiastok radšej prenechávam priateľovi."

V lete, počas sezóny, je všetko v najlepšom poriadku. Aby človek nazbieral zážitky z ciest, nepotrebuje byť ani členom klubu. Stačí mať okolo seba tých správnych ľudí. „V Prešove je motocyklový klub, no nie som členkou. Najdôležitejšie je mať okolo seba zohratú partiu, teda ľudí, s ktorými viete jazdiť rovnakým štýlom a rýchlosťou."

Každá spoločnosť si vyžaduje istú súhru. Ak všetko klape, môžeme hovoriť o tzv. dobrej jazde. „To znamená pohodu, vydarené počasie, úsmev, dobré cesty a, samozrejme, bez nehôd a nejakých konfliktov," opisuje svoje pocity z ciest. „Určite to nie je o rýchlosti ani odjazdených ťažkých kilometroch. Skôr poteší, ak niekde zastavíte a kocháte sa pohľadom na nádherné miesto."

Aj keď Renáta nepovažuje za dôležitý počet odjazdených kilometrov, predsa len sa otázka o množstve spáleného benzínu tlačí na jazyk. „Za jednu sezónu zvyknem prejsť 8- až 9-tisíc kilometrov, no to sa každý rok mení. Záleží od mnohých okolností. Najďalej som zatiaľ bola v Chorvátsku," prezrádza.

Ak sú nehody nevyhnutnou súčasťou života jazdcov, potom v Renátinom prípade môžeme hovoriť o kuriozite. „Ešte keď som bola začiatočníčka, pri jazde po vyvýšenej rampe sa mi podarilo šliapnuť do prázdna a nasledoval pád. Odnieslo si to zlomené zápästie."

Ženy majú oproti mužom viaceré výhody. Jednou z nich je aj správanie, aké u policajtov vyvolávajú. „Raz som išla sama večer a zastavili ma pri bežnej kontrole. Oslovili ma: `Pán vodič, dajte si dole prilbu.` Keď som ju zložila, zostali riadne prekvapení. Nakoniec sme si pokecali o motorke a vystríhali ma pred nebezpečenstvom stretu s lesnou zverou," spomína so smiechom.

Povolanie prešovskej motorkárky úzko súvisí aj s jej celoživotnou záľubou. V práci totiž šoféruje. „Určite je výhodné mať takúto robotu, ale jazdiť autom nie je to isté, ako prevážať sa motorkou. Iba vtedy je možné cítiť radosť, vietor a voľnosť," opisuje rozdiel medzi tým, čo robí a čo ju baví v súkromí.

Leopold Henzely

Nie každý motorkár je do jazdenia na olovenom stroji smrteľne zbláznený. Existujú aj ľudia, ktorým tento koníček až tak neprirástol k srdcu, ale považujú ho skôr za spríjemnenie bežného života. Platí to aj pre Košičana Leopolda Henzelyho, člena Cassovia Trinitas.

„Učil som sa jazdiť na svojej prvej motorke, ktorou bol Mustang. Mal som 15 rokov. Potom ma kamaráti zaúčali do jazdy na Jawe 125, neskôr 350-ke, vyskúšal som si aj Californiu 500," spomína. Druhú vlastnú motorku si kupoval dosť dávno. „Bola to Yamaha Drag Star, veľmi trvácna, prirástla mi k srdcu. Bohužiaľ, minulý rok som na nej mal nehodu, zradil ma vlnitý asfalt. Operovali mi rameno, bolo to veľmi nepríjemné. No na motorku som vysadol hneď po zotavení. Takáto vec ma nemôže odradiť," tvrdí s úsmevom.

Yamahu nakoniec predsa len predal, vzhľadom na jej vek a stav išlo o pochopiteľné rozhodnutie. „Teraz chodím hlavne na štyroch kolesách. Auto využívam aj v práci, keďže som zamestnaný v STV ako redaktor. No plánujem si na budúci rok kúpiť Yamahu 1600 Royal Star, to už je poriadny stroj."

Ešte minulý rok jazdil veľmi intenzívne. Túto sezónu si plánuje oddýchnuť inak než na motorke. „Klub sa tento rok chystá do Turecka, no do zahraničia nechodím až tak veľa. Radšej vyhľadávam slovenské lokality." Doma je skutočne najkrajšie. „Vyhľadávam hlavne miesta, ktoré sú zaujímavé z turistického hľadiska. Tam sa cítim najlepšie. Odstavíme motorky a môžeme sa kochať pohľadom na hory a lesy, navštívime nejaké hrady alebo zámky."

Pri tejto príležitosti mal aj nehodu. „Raz mi na Soroške auto nedalo prednosť, takže nabúralo do mňa zboku, ale ustál som to. Bola to len taká menšia nehoda. Najhoršie to bolo minulý rok s tým ramenom."

Pri práci televízneho redaktora dochádza k mnohým zaujímavostiam. Leopold sa s kamarátom z Bratislavy vybral na motorke urobiť reportáž do dediny pri Krompachoch. „Bol tam starý kaštieľ, ktorému sa zrútila strecha. Mali ju opravovať a spravili sme vtedy pekný článok. Spojili sme príjemné s užitočným. V kaštieli bolo vidno všetky izby, ako kedysi stáli. Veľmi útulné miesto."

Krížom-krážom za sezónu precestuje asi 4 000 km. „Najviac sa mi darí dostať do Bratislavy, ale vyhľadávam aj motozrazy, podobné Čermeľskému kvetu. Najlepšie sa tieto veci vyhľadávajú cez stránku motoride.sk, kde má človek prehľadne usporiadané akcie." Motozrazy sú vlastne nevyhnutnou súčasťou života motorkárov, ktorí sa radi stretávajú. „Najlepšie zrazy bývajú na Osrblí pri Brezne a Komoči pri Nových Zámkoch. Tam je aj piesočná pláž, viac hudobných pódií, a to ma láka, keďže mám rád džez a folk. V Osrblí je zase nádherná príroda."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári