ila pár vecí a šla splniť svoju cestovateľskú túžbu. V Indii našla možno viac, ako myslela: krásnu krajinu a ľudí, ktorí sú šťastnejší ako my, napriek tomu, že nič nemajú.

Veroniku dlho lákalo obuť si cestovateľské topánky. Spomedzi všetkých krajín ju najviac zaujímala India. „Je to iný svet. Čítala som o tejto krajine, videla filmy, dokumenty, ale to človeku nestačí na to, aby si vytvoril vlastný názor. Ja potrebujem svet zažiť všetkými zmyslami. Zacítiť vône, ochutnať špeciality, dotknúť sa ľudí, počuť ich hlasy, vidieť to všetko na vlastné oči. Južná Ázia ma intenzívne začala lákať asi rok pred vycestovaním. Najprv som musela skončiť školu, potom zarobiť peniaze, kúpiť letenku, zaočkovať sa a psychicky sa pripraviť," opisuje Veronika výber destinácie.

Najľudnatejšia krajina ju priťahovala vo viacerých aspektoch. „Vraví sa, že do Indie sa chodí za múdrosťou, budhizmom, jogou, za duchovnými učiteľmi. No ja som tam nešla kvôli týmto veciam. Lákal ma obyčajný človek - vidiečan, poľnohospodár, domáca kuchyňa, každodenný život. Rušný v meste a na vidieku pokojný. Chcela som vidieť, ako je to s posvätnými kravami, či je tam naozaj taká špina, ako všetci vravia, či ich jedlo je naozaj také skvelé i ako to vyzerá v indických vlakoch. Chcela som vedieť, o čom rozmýšľajú Indovia, ako je to s ich náboženstvom, aké sú vzťahy medzi mužmi a ženami..." A na všetky otázky postupne dostávala odpovede.

Na cesty po Ázii sa Veronika vybrala s dvoma kamarátkami. Najprv strávili mesiac na Srí Lanke, do Indie sa presunuli koncom novembra a ako prvý ich zarazil veľký priestor. Prileteli totiž do rušného šesťmiliónového mesta Chennai. „Pršalo, osemprúdová cesta, hrozne veľa ľudí, autobusov, áut, tuk-tukov, motoriek... Nedalo sa prejsť na druhú stranu tej obrovskej cesty. Všade boli smeti, strašný hluk, prach, smog, smrad... Bola som trochu zmätená, ale po prvotnom šoku som ľahko nabehla na pokojnú atmosféru. Aj v tom ruchu je totiž pokoj, motorky netrúbia stále preto, že im niekto vadí na ceste, trúbia len tak, aby sa o nich v cestnej premávke vedelo. V novembri ešte utícha monzún, takže občasné prehánky boli na dennom poriadku, teplo však bolo riadne, takže dážď bol len a len príjemný. V decembri sa začína sezóna, prichádzajú turisti, počasie je krásne, bez mráčika. Samozrejme, s pribúdajúcimi rovnobežkami sa podnebie viac podobá európskej klíme. Na severe Indie v januári aj mrzlo."

V Indii sa Košičanky neocitli samé. „Pripojil sa k nám kamarátkin priateľ, a potom nás prišli pozrieť dvaja kamaráti zo Slovenska. V takejto zostave sme trávili čas na pláži a veľmi sme sa nehýbali. Až po troch týždňoch, strávených na plážach okolo mesta Gokarny, sme sa rozpŕchli vo dvojiciach a vybrali sme sa rôznymi smermi. Do konca výletu sme boli už len dve. Sama by som nikdy nešla, Indovia sú naozaj vyčerpávajúci, vždy treba diskutovať, nedá sa odmietnuť, keď je preňho taký zážitok rozprávať sa s Európanom. Kto má oporu v kamarátovi, ľahšie sa vyhne otravným otázkam. Cestovali sme autobusmi a vlakmi za veľmi lacný peniaz, tuk-tukmi, teda malými rikšami, ak sme sa potrebovali premiestňovať po veľkom meste."

Tri Slovenky prešli veľa z južnej Indie - od východného pobrežia celým subkontitentom na západ. Križovali štáty Tamil, Nadu, Kerala, Karnataka, Maharastra, Goa. Potom sa vybrali vlakom z Bombaja do Varanasi na sever do svätého mesta, kde chce skončiť každý hinduista. Vždy spali v najlacnejších ubytovniach, ktoré sa volajú guesthouse. Fungujú tak, že rodina zo svojho domu vyčlení pár izieb, ktoré prenajíma turistom, poprípade podáva kávu, čaj či jedlo.

„Krásne sa tak dá vidieť ich každodenný život, čo robia celé dni, ako si nažívajú," spomína Veronika. "Podmienky boli v pohode a pokiaľ bola tečúca voda, bolo to dobré. A keď aj nebola, aj tak bolo fajn. Človek si zvykne na to, čo má a hlavne príde na to, že k šťastiu zas až tak veľa netreba. Mali sme svoje spacáky, takže sme nemuseli riešiť, že prikrývky sú zatuchnuté, špinavé a smradľavé. Niekedy nás však prekvapili veľmi čisté izby. Väčšinou sme mali kúpeľňu v izbe. Miestni sú zvyknutí na turistov a to, že takmer všetci hovoria po anglicky, bolo veľmi uľahčujúce. Jedli sme v miestnych vývarovniach - reštauráciách najmä lokálne špeciality, na ulici sa dali kúpiť drobnosti na zahryznutie. Jedla je tam všade veľa. Je naozaj delikátne."

Najzaujímavejšie bolo cestovanie a spôsob, ako sa ľudia stále vedia dostať aj do beznádejne preplnených vlakov a autobusov. „S pokorou sa tiesnia štyria na mieste pre jedného, pomáhajú si vykladať tovar. Niektorí totiž cestujú s celým majetkom a potom im polovica autobusu pomáha vykladať."

Veronika hovorí, že v niektorých chvíľach si intenzívne uvedomovala priepastné rozdiely medzi ňou a miestnymi. „Ani som radšej nešla von z autobusu. Nepotrebovala som sa im ukazovať s mojimi modernými topánkami a európskym bezstarostným pocitom cestovateľa, ktorý sa kedykoľvek môže vrátiť domov, vytiahnuť si peniaze z najbližšieho bankomatu a bez problémov pokračovať v preskúmavaní krajiny. Paradoxne, Indovia sa na nás dívali s rešpektom, aj napriek tomu, že nič nemajú, chcú nám pomôcť s každou maličkosťou, len aby sa nám v Indii páčilo."

Na cestách si Veronika obľúbila aj miestnu pestrú kuchyňu. Registrovala neuveriteľnú rozmanitosť jedál, koreniny boli výnimočne voňavé, chutné a hlavne umenie miestnych pospájať všetky tie esencie. Zaujímavý bol aj ich vzťah k náboženstvu - neexistuje tam neveriaci človek. Hinduizmus ich drží v pokore pred ich terajším životom. Sú zmierení, že teraz je to tak a veria, že v ďalšej inkarnácii to bude lepšie.

Podobný je vzťah mužov a žien a dohodnuté sobáše. Berú ich s pokorou, len aby bol pokoj v rodine. „Bolo krásne sledovať, aké majú predstavy, hlavne čo sa týka vzťahov medzi mladými ľuďmi. V Indii pred svadbou medzi dievčaťom a chlapcom neprichádza do úvahy žiaden fyzický kontakt. Dokonca sa mladomanželia vôbec nepoznajú, a keď približne v 21 rokoch nadíde ten správny čas u dievčaťa, v 25 rokoch u chlapca, (záleží však od kasty), rodičia sa dohodnú, že ich zosobášia. Mladí sa párkrát stretnú, zistia, že sú si navzájom sympatickí a svadba je na svete."

Málokedy sa stane, že by sa neveste ženích nepáčil alebo naopak. Tešia sa z toho, že konečne budú môcť niekomu venovať svoju lásku. Sú pokorní a ak to náhodou vo vzťahu nejde, muž si žije vo svojom mužskom okolí, chodí do práce a žena je doma s deťmi, mamou, babkou, švagrinou, sesternicou, susedkami, priateľkami. "Najväčšie nešťastie je, ak sa niektorí mladí vzbúria a vezmú si toho, koho sami chcú. Rodina s tým nesúhlasí, vyhostí ich a oni sa sami ocitnú na ulici. Bez peňazí, bez podpory okolia. Stratia svoju kastu, sú z nich žobráci. A to nikto nechce."

Indovia majú veľmi pohostinnú náturu. „Sú to takí 'pohoďáci'. Nezažila som, že by sa hádali, kričali po sebe. Zaujímajú sa o turistov, ale nie sú dotieraví. Takí sú len taxikári, tuk-tukári, majitelia hotelov a obchodníci. Boli sme v mnohých rodinách a ich guesthousoch, kde sme mohli pozorovať ich životný štýl. Život Indov je totálne odlišný od nášho. Je to akoby úplne iná planéta v inom roku," snaží sa Veronika o opis neprenosného zážitku.

Navštívili aj mesto Alappuzha, ktoré je známe vďaka tzv. Backwaters. Sú to mŕtve ramená rieky, akási spleť kanálov, po ktorých sa turisti húfne chodia plaviť a obzerať krásy prírody. Takisto mesto Mamalapuram, ktoré je jediné mesto v Indii, kde sa z mramoru vyrábajú sochy hinduistických božstiev. Muži celý deň bez prestávky brúsia, režú, opracúvajú tvrdý kameň a Veronika obdivovala ich vytrvalosť.

Na cestách strávili Slovenky aj Vianoce, netradične na pláži Paradise Beach. „Boli sme na trhu kúpiť makrely a kraby, na ohni sme varili, v pahrebe piekli zemiaky, dali si symbolické darčeky. Bol krásny príliv, voda v noci stúpla, až obmývala základy reštaurácií, planktón svietil pri svite Mesiaca. Mali sme sa nádherne."

Dobrých zážitkov bolo počas výletu viac ako tých negatívnych. „Asi po šiestich týždňoch cestovania na mňa doľahla slabosť, ochorela som a zastihla ma insomnia. Negatívne na mňa pôsobila aj večná špina." Za najpozitívnejší zážitok považuje Veronika dôležitú vec, ktorá v živote nestretne každého. „Všetko sa to postupne nabaľovalo a ten naozaj top zážitok je to všetko dokopy. Trampoty, dobrodružstvá, ľudia, mestá aj príroda. No najviac pre mňa znamenalo asi moje uvedomenie, že som sa narodila na najlepšom mieste a v tom najlepšom čase, ako som len mohla."

Keď Veronika pestrofarebne hovorí o Indii a jej obyvateľoch, za chvíľu máte pocit, že sa tam chcete ísť čím skôr pozrieť. Aj ona sa chce vrátiť a dôvody na návrat nemajú konca. „Kvôli joge, meditáciám, ajurvéde, reiki, no a hlavne kvôli horám, ktoré sme nestihli navštíviť. Kvôli čaju, kvôli kulinárstvu, kvôli hudbe, aby som sa aj niečo sama priučila. A aj kvôli všetkým tým skromným usmiatym ľuďom, ktorí nič nemajú, ani nikdy mať nebudú a aj napriek tomu sa vedia mať krásne."

Po vyše dvoch mesiacoch v Indii sa Veronika presunula do Nepálu. O spomienky na tento kút zeme sa podelí niekedy nabudúce.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári