ckej Novej vsi, ktorá doteraz zažila šťastné chvíle iba poskromne...

"Volám sa Renáta Štábová a mám dve deti - Nikolas má štyri roky a Roderik päť mesiacov," predstavuje sa útle žieňa. "Pochádzam z Košíc, tu som vyrastala a strávila takmer celý život. Moje detstvo nebolo nádherné. Sme štyria súrodenci, ale každý máme iného otca. Sestra Katarína bude mať 25 rokov, brat Dušan 21 a najmladší František bude mať asi 20. Keď mama žila s mojím otcom, najprv sa narodila sestra a potom ja. Otec až neskôr zistil, že sestra nie je od neho. Veľakrát som ako dieťa videla, ako sa rodičia bili. Hádzali po sebe tácky, mama udrela otca vázou po hlave. Všetko to bolo hrozné."

Po narodení tretieho dieťaťa, ktoré tiež nebolo manželovo, sa rodičia Renáta rozviedli a mama si našla priateľa. Po rozvode sa nasťahovali k nemu. "Mňa aj mojich dvoch súrodencov týral. Nebolo to ružové, často sme chodili do školy s monoklami. Denne bola u nás polícia. Keď nás udrel, mama sa zvykla ozvať, ale dostala aj ona. Môjmu bratovi rozbil otčim hlavu o posteľ, mne bil hlavu o stenu. V tom čase som mala sedem rokov. Nadával mi, vyhadzoval ma večer z domu. Moju mamu raz tak postrčil, že si zlomila nohu. Bil ju, aj keď bola tehotná a čakala štvrté dieťa, ktoré bolo jeho. Sestru raz zbil do bezvedomia..." Skrátka, Renáta má za sebou detstvo, ktoré v žiadnom prípade nemohlo byť ani šťastné, ani bezstarostné.

V čom tkvela príčina problémov? Ako v mnohých prípadoch, aj v tomto sa pod agresivitu podpísal hlavne alkohol. "Navyše raz otčim spadol z desiateho poschodia na deviate, rozbil si hlavu a ostala mu v nej diera. Odvtedy sa správal, akoby mu preplo. Bolo to hrozné. Jedného dňa šla mama na nákup. Moju sestru, mňa i brata otčim vyhodil z bytu. Najmladšieho brata vzal k svojej mame. Mama sa ho snažila hľadať, ale nevedeli sme, kde máme ísť. Nevedeli sme, kde presne býva."

Ťažký život v detskom domove

Tri deti s mamou museli prespávať vonku, pod balkónmi, v bránach... "Mala som 11 rokov, keď ma vzali do detského domova do Svidníka. Sestru s bratom vzali asi o pol roka predo mnou. Mama je odvtedy až dodnes stále na ulici. O jej priateľovi a najmladšom bratovi som počula, že bývali stále u jeho mamy. Vraj jej dal facku, spadla a už sa nepostavila. Môj najmladší brat bol s ním na pohrebe a potom ho tiež vzali do detského domova. Počula som, že u otca sa mal zle. Chodil špinavý, smradľavý, neučil sa a po dedine pýtal od každého iba jesť."

V detskom domove bola Renáta do 18 rokov veku, ako aj sestra Katarína. "Mladší brat by mal byť stále v domove, ale pokiaľ viem, je vo väzení. Kým sme boli spolu, ešte som ho nejako držala, ale keď som odišla, dal sa do zlej partie, utekal, kradol, lúpil a dostal sa do basy. Psychicky nezvládol, že som z domova musela odísť."

Hoci Renáta bývala v detskom domove, ani tam to vraj nebolo ružové. "Vôbec to nie je tak, ako to chvália v televízii. Iné je, keď to človek prežije, a iné, keď to iba vidí. Napríklad, keď som si neurobila domácu úlohu, nedostala som jesť, zakázali mi vychádzky i vreckové... Okrem detského domova som bola aj v diagnostickom centre na Opátskom, zo Svidníka ma dali do školy do Barce."

Škola je osobitnou kapitolou v živote medzi spaním pod balkónmi a detským domovom. Ako sa má dieťa za takých podmienok učiť? "Mala som veľa vymeškaných hodín. V jedenástich, keď som prišla do domova, som bola len tretiačka. Keď sme spávali vonku, nechodila som do školy. V Barci som mala teda zhustené vyučovanie. Pol roka na každý ročník, aby som základnú školu ukončila. Tu som teda bola počas školského roka, na prázdniny som sa vracala do domova. Ťažko sa o tom všetkom rozpráva."

Po absolvovaní ZŠ mala ísť na strednú. "Chcela som sa ísť učiť za kaderníčku - kozmetičku. Riaditeľ mi to však nedovolil. Povedal, že si školu vyberať nebudem. Vybral mi marketing zameraný na cestovný ruch. Mňa to však nebavilo a v treťom ročníku som zo školy odišla."

S dieťaťom v stajni

Keď človek nedostane lásku od rodičov, hľadá ju inde. Ako však rozlíšiť, či je to láska, alebo nie? Aj Renáta si možno myslela, že je. Ale nebola. "V detskom domove som v jedenástich spoznala Marka. Mal 12 a boli sme veľmi dobrí kamaráti. Neskôr sme začali spolu chodiť. Nemali sme kde bývať, boli sme teda v lese v stane. Neskôr sa nám narodil Nikolas, rodila som v nemocnici. Potom začal Marko pracovať na farme vo Vyšnej Hutke. Bývali sme tam s ním. Nemali sme inú možnosť, ale pre malého to nebolo dobré. Bývali sme v stajni a hneď vedľa boli kravy. Behali tam potkany aj myši."

Možno si Renáta myslela, že najhoršie má za sebou a že by mohlo konečne prísť niečo dobré. No neprišlo. "Jedného dňa, to som akurát prebalila malého, som si všimla oranžové svetlo. Bol to oheň. Z druhej strany začala horieť maštaľ. Zvonku nás niekto vymkol, nevedeli sme sa dostať von. Marko teda vykopol dvere. Vôbec sa však nestaral, že treba zobrať najprv dieťa. Vzal svoje veci a utekal. Ja som vzala malého, musela som s ním preliezať cez dvojmetrový plot. Nikolas mal vtedy možno dva týždne."

Zbehli sa novinári, policajti a do novín sa napísalo, že tam bývali "bezdomovci s deckom". "To ma veľmi mrzelo a bála som sa, že mi ho sociálka vezme. Navyše, všetko, čo sme mali, vrátane fotiek z môjho života, tam ostalo a zhorelo. Keď mal malý mesiac, zrazu mi Marko povedal, že nie je jeho a opustil nás. Nemali sme so synom kam ísť. Spávali sme, kde prišlo, aj pod balkónmi. Občas mi kamaráti vzali Nikolasa, mohol u nich na byte prespať, občas vzali aj mňa. Často som im však za to musela doniesť fľašu vína. Keď som nemala, mali sme smolu. Neskôr som sa dozvedela, že Marko odišiel do Anglicka. Viac sa neukázal ani neozval."

Nádor na mozgu

V roku 2007 sa Renáta z ulice dostala do krízového centra na Adlerovu. Nikolas bol väčší, našla si teda prácu. Predávala na Hlavnej zmrzlinu. A bolo našla si aj nového priateľa Romana. Rodičov už nemal. Možno si Renáta myslela, že konečne dostane to, čo jej dovtedy odopierané. Šťastie a lásku. Mýlila sa. S novým vzťahom prišla ešte o viac ako v predošlom prípade.

"Otehotnela som a narodil sa Pavel. Tesne pred tým, než by mal dva mesiace, mi začali obaja, Nikolas aj Paľo, pokašliavať. Lekárka mi pre nich dala lieky a poslala ma domov. Neskôr som doma chcela malého Paľka prezliecť. Keď som ho položila na stôl, mal pootvorené oči a na ústach penu. Hneď som volala záchranku..."

Privolaná lekárka skonštatovala, že dieťa už nejaví známky života. Pri pitve sa zistilo, že malo nádor na mozgu. "Nevedela som sa z toho spamätať. Chodila som k psychológovi i psychiatrovi. No musela som sa pozbierať. Mala som ešte Nikolasa, kvôli nemu som sa musela držať. Budú to tri roky, čo Paľko zomrel, ale stále to bolí. Nemala som ani peniaze na jeho pohreb, musela som ho nechať iba spáliť..."

Časom sa však Renáta spamätala a možno jej k tomu dopomohlo aj nové tehotenstvo. "Tento rok sa narodil Roderik, vyzerá presne ako Paľo. Jeho otca, Romana, v októbri 2010 zavreli, a kým som sa v lete roku 2010 dostala do krízového centra v Košickej Novej Vsi, spávala som s Nikolasom pod balkónmi, v kočikárni, kde sa len dalo. Kurátorka sa mi však vyhrážala, že mi vezme deti, tak som súrila to, aby ma vzali sem, do Košickej Novej Vsi. Ani tu však nemôžem ostať navždy. Je to ťažké."

Túži po práci a svojom byte

Pomoci sa Renáta nedočkala od nikoho z rodiny. Od koho aj? Veď mamu má na ulici, otec jej medzitým zomrel, dve babky takisto a brata má v base. "Toľkokrát som už rozmýšľala nad tým, prečo ma Boh tak trestá. Či ešte nemám toho dosť? Otec mi zomrel, babky mi zomreli, dieťa mi zomrelo... Stále sa niečo stane. Teraz má malý Roderik pruh. Mal by ísť na operáciu, ale nemôže, lebo sa narodil veľmi malý. Môže ísť, až keď bude mať pol roka. Je to všetko ťažké..."

Ako Renáta hovorí, od žien v krízovom centre často počúva, že ju obdivujú. Ako to zvláda, sama vychovávať dve deti, keď navyše o tretie prišla. Čudujú sa, že sa ešte nervovo nezrútila. "Nemôžem sa zrútiť. Musím sa pozerať dopredu. Mám ešte pre koho žiť. Nemám však žiadne pekné spomienky. Posledné dobré, čo si pamätám, je, ako ma otec kedysi dávno brával na zmrzlinu. Viac nič... Som rada, že mám aspoň tie dve deti. Ďalšie už mať ani nemôžem. Oba pôrody boli rizikové, keďže som malá a chudá. Moja maternica by ďalší pôrod nezvládla."

Čo chce Renáta do budúcnosti pre svoje deti? "Len to najlepšie. Nechcem, aby museli prežívať to, čo ja. Dala som si žiadosť o sociálny byt a bolo mi povedané, že mám čakať 8 - 10 rokov. Chcela by som pracovať, ale kvôli Roderikovi nemôžem, je ešte malý. Takže to, čo chcem, je hlavne práca. Aby som mala nejaké peniaze, aby sme mohli ísť niekam do podnájmu alebo do sociálneho bytu. Som už druhýkrát na 'krízaku' a bojím sa, že keď mi skončí zmluva, nebudem mať s deťmi kam ísť. Nedá sa chodiť z krízaku do krízaku, chcem sa postaviť na vlastné nohy. A čo nechcem? Už žiadny muž...," dodáva Renáta.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári