posledy prišiel pobaviť Košičanov na Deň detí v zoo.

Keďže akcia sa konala hlavne kvôli najmenším, začali sme touto témou. Aké bol teda P. Marcin dieťa? „Do 12, 13 rokov som bol veľmi poslušné dieťa. Od tej puberty, už menej," smeje sa. „Ako malé dieťa som bol veľmi dobrý. Na základnej škole som sa dobre učil, na gymnáziu to bolo horšie, lebo som sa začal venovať divadlu a muzike. Takže škola šla bokom. Žiadne vylomeniny teda na základnej škole neboli, bol som vzorný. Až na strednej, keď už som mal prvú kapelu. Základná vylomenina bola, že som dosť blicoval. Lebo keď som hral v noci v bare, určite sa mi nechcelo ísť ráno na prvú, nedajbože na nultú hodinu."

Navyše, ako spomína, už odmalička bolo všetkým jasné, že bude hercom. „Na to sa ma ani pýtať nemuseli. Kde sa dalo, som sa predvádzal, vymýšľal som scénky, účinkoval som na ZŠ vo všetkých možných divadelných krúžkoch. To isté platilo o recitačných i speváckych súťažiach. Všade som bol. Od detstva som sníval o nejakej umeleckej dráhe. Ani nie priamo o povolaní herec, ale chcel som sa venovať hudbe, spevu či divadlu. Tiež som však chcel byť učiteľom. To ani neviem prečo."

Detské publikum nie je u P. Marcina výnimočné. Deti a hlavne detské talenty rôzneho druhu vždy vítal spolu s Mariánom Čekym Čekovským v relácii Minitalent šou. „S deťmi, čisto iba deťmi, som vlastne nikdy do styku neprišiel. Aj táto relácia bola pre celé rodiny, hľadali sa detské talenty, ale publikum bolo rodinné, rôzneho veku. Bolo to robené s cieľom ukázať rodičom, že má zmysel podporovať deti v umení, v ich talente. Aj Uragán, Hurikán či Susedia boli vlastne vhodné pre široké publikum od detí, po babky a dedkov. S čisto detským publikom teda nemám skúsenosť."

Relácia sa síce skončila, ale P. Marcin hovorí, že s rodinnými reláciami má isté plány. „Majú vždy úspech, keďže sú určené celým rodinám. To platí aj o sitcomoch. Stačí spomenúť 'Krok za krokom'. Rodinné seriály či relácie majú totiž vždy veľký úspech. Z tohto prostredia by som teda určite v budúcnosti rád niečo robil, ale zatiaľ nemám niečo vymyslené. Som skôr pocitový človek, čo ma baví, to urobím."

Hoci nikdy nerobil P. Marcin niečo priamo len pre deti, spomenul si na špeciálnu príhodu. „Stalo sa to asi pred desiatimi rokmi, keď sme s Andym Krausom robili v už neexistujúcom rádiu Twist. Ja som vždy robil paródie na slovenské rozprávky. Napríklad o Červenej čiapočke - preto sa tak volala, lebo mala červenú hlavu a tú mala preto červenú, že ju oskalpovali Indiáni..., a podobné nezmysly. Teraz po tých rokoch ma zastavujú ľudia na ulici, dokonca aj ich deti, ktoré ešte vtedy boli celkom malé, alebo neboli na svete, že si to niekde cez internet vypočujú. Tak to ma teší, že sa to stále niekde potuluje a že deti si k tomu nájdu cestu."

Deti si môžu pamätať aj hlas P. Marcina. Nadaboval totiž istého slávneho oranžového kocúra menom Garfield. „Robil som hrané aj kreslené filmy s Garfieldom. Aj seriál o tom kocúrovi. To bolo veľmi príjemné. Kocúr sa daboval veľmi dobre. Bol lenivý, ako som trošku aj ja, rád papkal, ako aj ja, takže mi to bolo blízke," smeje sa. „Robil som veľa dabingov Disneyho rozprávok, to je vždy príjemná robota."

Zaujímavé je, že hoci je P. Marcin komik, z dabingu si môžu jeho hlas pamätať aj staršie deti z čarodejníckej ságy o Harrym Potterovi. Postava, ktorú nahovoril, však bola všetko, len nie vtipná. Severus Snape - chladný učiteľ elixírov, ktorý sa vie tváriť iba jedným zamrznutým výrazom tváre a v čiernom plášti, ktorý stále nosí, vzbudzuje hlavne strach. „To bol nápad pani režisérky, že keď to budem rozprávať takto a týmto hlbokým hlasom ako ten Angličan," čo názorne aj predviedol, „že to bude dobré. Jej sa totiž páčila farba a hlavne hĺbka môjho hlasu. Asi k Severusovi pasovala, keďže bola podobná s originálom. Mne sa to robilo veľmi dobre. Hovorí sa, že komik dokáže zahrať zlú postavu, ale že naopak to veľmi nefunguje..."

Zábavná relácia Uragán je začiatkom spolupráce Andyho Krausa a Petra Marcina na televíznej pôde. Kým dovtedy zabávali iba poslucháčov, zrazu mali aj obraz. A že bol perfektný, o tom svedčia mnohé reprízy, ktoré sa dodnes uvádzajú. „To bol prirodzený vývoj z rádia, že sme ani nepostrehli, že sa niečo mení. Bolo to plynulé. Aj naša popularita nevznikla zo dňa na deň, ale išla pomaly od nuly."

Už v rádiu vznikli postavičky ako doktor Exodus, László Komárom a František Stromokocúr s jeho nesmrteľnými hláškami typu: Zabi bobra, zachrániš strom. Ako to, že sú také pamätné? „No, lebo som dobrý komik. To je také skromné vyhlásenie," smeje sa. „Je pravda, že humor by mali robiť iba komici. Komik sa tomu venuje celý život a vie, ako to má vyzerať, takže možno je to preto, že ja som sa celý život orientoval len týmto smerom. Nikdy som nemal snahu robiť nejaké vážne veci."

Postavičky sú možno aj preto také dobré, že ich P. Marcin celkom nevymyslel, ale inšpiroval sa skutočnými ľuďmi. „Vychádza to ešte z rádia. Napríklad postavička pani Márie vznikla z konkrétnych poslucháčov, ktorí telefonovali do rádia. Postava pani Márie vznikla tak, že v rádiu bola vždy nejaká súťaž. Bola veľmi jednoduchá, založená vždy na tom, že volajúci musel mať noviny - konkrétny denník a mal odpovedať na otázky, ktoré sme kládli na základe niečoho z novín. Neustále nám volala pani a nikdy tie noviny nemala, iba nás vždy klamala. Ale vždy sa s nami bavila s absolútnou istotou. Predstavila sa: 'pani Mária', z toho to aj vzniklo. Otázka bola napríklad: povedzte nám, aká je fotka športovca, ktorý niečo vyhral, na športovej strane. Ona odpovedala: no, viete, nemám práve tú stranu, manžel ju akurát zobral na záchod, alebo poliala som to kávou, neviem to prečítať... To bola taká bláznivá pani, ktorá si myslela, že aj keď nemá noviny, môže niečo vyhrať."

Po Uragáne, prišiel Hurikán, tiež s veľkým úspechom, napokon vznikli Susedia. Čakal P. Marcin, že po dvoch úspešných reláciách príde ešte megaúspech? „Možno to bolo preto, že Uragán aj Hurikán končili na svojom vrchole. Neskončili sa preto, že by sa postavičky ľuďom zunovali, či klesla sledovanosť. Teda sme trošku tušili, že sa to bude ľuďom páčiť. Azda to bolo aj tým, že to nebolo až také nové, ale že dvojica Lázsló a František pokračovala ďalej, iba sme im dali manželky. Už keď sme Viki a Zuzku prvýkrát mali v jednej scénke v Hurikáne, ľuďom sa to ohromne páčilo. Povedali sme si teda, že keď sa im to páči, mohlo by vzniknúť niečo samostatne. Tak vznikli Susedia. Predpoklad, že sa to bude páčiť, tam teda bol, ale že to spôsobí na Slovensku až taký ošiaľ, to sme boli veľmi príjemne prekvapení."

Na otázku, či mu Susedia nechýbajú, P. Marcin odpovedá, že nie. „Ľudia to síce nevnímajú, ale dvojica Lázsló a Stromokocúr bola na scéne už 10 rokov. To už je požehnaná doba. Nevylučujem ale, že sa to v budúcnosti vráti. Keď si od toho oddýchneme, aj ľudia si od nich oddýchnu, veď tých repríz bol milión. Možno to teda bude pre ľudí zaujímavé. Susedia zostarnú a bude mnoho tém, ktoré by sa mohli preberať. Pritrafia sa napríklad nejaké choroby..."

Po sitcome prišla aj kniha "Susedia na dovolenke - To nemdopadne dobre", ktorá poriadne zacvičí s čitateľovou bránicou, hlavne preto, že ju písal Lázsló Komárom, známy svojím maďarskoslovenským rozprávaním a tam sa dá všeličo popliesť. „Vzniklo to tak, že sme uvažovali urobiť Susedov na dovolenke ako film, čomu by som sa nebránil. Je to však v našich podmienkach trochu komplikované. Zohnať peniaze na kvalitnú filmovú komédiu je ťažké." Tak skoro to ani nebude, lebo P. Marcin sa na spoluprácu s Andym Krausom v blízkej budúcnosti nechystá.

Pracovný kalendár P. Marcina obsahuje v súčasnosti hlavne akcie na moderovanie a občasné dabovanie. „Vo voľnom čase chodím do posilňovne. Povedal som si, že v mojom veku je už načase začať sa hýbať. Okrem toho sa učím angličtinu. Som hrozne lenivý, čo sa týka jazykov, od syna som pod stromček dostal kurz angličtiny. Celkom ma to chytilo. To, čo mi zaplatil, som si vychodil, teraz som si sám zaplatil druhý 'level'."

P. Marcin je veselá kopa, už roky má tú istú manželku, bulváru sa mu teda darí úspešne vyhýbať. „Oni asi ani nemajú o mne čo písať. Ja nikam nechodím, nejaké večierky a recepcie smotánkovského typu. To ma nebaví. Nedá sa však povedať, že ma bulvár obchádza. Tým, že nemajú v tomto smere čo písať, dávajú mi to pocítiť inde. Napríklad, keď som začal robiť talkšou 'Chodili sme spolu' a zároveň 'Minitalent šou', čo si myslím, že sú veľmi solídne relácie, novinári napísali, že som na dne. Dokonca z mne nepochopiteľných dôvodov tie relácie znevažujú. Kým začal Minitalent, jedna novinárka mi vypisovala, že čo to bude za kravina, že sa mením na Majstra N... Tak to sa človeka dotkne. Riešiť to však nemá zmysel. Je to boj s veternými mlynmi, vrátia to človeku stonásobne."

Hoci je leto, dovolenku ešte v pláne P. Marcin nemá. „V posledných rokoch to už neplánujeme, keďže nemáme malé deti. Chodíme spontánne. Tak si povieme, že o týždeň niekam ideme a ideme. V lete chodíme s manželkou k moru. More je moje obľúbené miesto. V minulom živote som musel byť morský živočích. Ja sa tam strašne dobre cítim. Rád spoznávam krajinu, ľudí, ich život a túlam sa po uličkách, kde nie je veľa turistov. To ma baví."

Dlhoročným snom P. Marcina je raz pri mori aj žiť. Stále to platí? „Platí, len musím ešte chvíľu pracovať, aby som si to mohol dovoliť," dodáva so smiechom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári