nčili a rozhodli sa v načatom pokračovať v marci 2011. Dnes si teda zaspomína na putovanie po Afrike.
Maroš sa do Afriky vydal s expedíciou v takmer podobnej zostave ako v prvom prípade. S Oldom a jeho manželkou Majkou, no namiesto kamarátky Lídu šla Marošova priateľka Mirka. Cieľ cesty bol navštíviť severozápadnú Namíbiu, konkrétne oblasť Kaokoland, ktorú obýva civilizáciou nepoškvrnený kmeň Himba.
Prvou zastávkou expedície, ktorá sa po Afrike prevážala špeciálne upraveným expedičným autom, bolo mestečko Kuruman. Je známe aj vďaka mohutnému prameňu, ktorému sa hovorí Eye of Kuruman, nachádzajúcemu sa uprostred púšte Kalahari, kde prirodzene sa vyskytujúca voda je zázrak. Cesta pokračovala na farmu Weaver's Rock. „Stretli sme sa tam s majiteľom kempu Alexom. Večer k nám prišiel na pohár vína a rozprávali sme sa dlho do noci. Hovorili sme mu o našich plánoch a trase, ktorú chceme prejsť. Čudoval sa, že sa vyberáme do takto odľahlých miest bez satelitného telefónu a občas neveriacky krútil hlavou, kam sa to chystáme a o čo sa vlastne pokúšame."
S ranným brieždením sa Slováci vydali na cestu na severozápad. Zastavili sa v Khorixasu, kde skupinku zaujala žena, pečúca pod stromom kurčatá. Za ňou stál malý obchodík z konárov, kde predávala výrobky miestnych žien. Ďalšie kroky turistov viedli do dedinky Orisharawara, kde takisto žijú Himbovia. Dedina bola plná života a ľudí. Ženy a deti boli tradične oblečené. Oldo vytiahol svoje fotografie Himba žien a dievčatá, ktoré ho obstáli do polkruhu, pomenovávali šperky na fotkách. Najmilšia bola Orishara, ktorá nielenže pomenovala šperky, ale predviedla použitie krásneho ozdobeného kalabáša, ktorý visel na strome. Kývala ním, aby sa v ňom utĺklo maslo.
Neďaleko kempu, v ktorom cestovatelia prespali, sa nachádza takzvaná svätá hora Himbov, v ktorej je primitívny lom, kde sa kope oker. Ten používajú Himbovia po rozdrvení ako pigment na telo. S veľkým nadšením sa lom vydali na základe indícií od Himbov vyhľadať a na pamiatku si odniesli niekoľko kúskov okru. Ďalším zaujímavým miestom, ktoré si pozreli, boli vodopády Epupa Falls. Kúpali sa tam nahí príslušníci kmeňa Himba, ktorých zaskočili bieli turisti. Až tak, že sa hanbili vyjsť z vody a zakryť sa svojím tradičným oblečením.
Ďalšou navštívenou bola dedina Epupa, ktorá sa nachádza na hranici s Angolou. Zaujalo ich „mäsiarstvo", čo je mnoho ľudí okolo jedného stromu, na ktorom visela rozporciovaná koza.
Slováci si vychutnávali pobyt v panenskej prírode, kde si expedícia vedľa tradičnej Himba dedinky rozložila stany. Mohli tak sledovať a prežívať denného ducha i rituály kmeňa a zároveň sa každý deň približovať kultúre a zvykom. Voľné chvíle si spríjemňovali spoznávaním okolia, predovšetkým Epupa Falls a okolitých kopcov. Každým krokom sa im otváral výhľad na ďalšie a ďalšie vodopády, ktoré boli súčasťou jedného, iba boli ukryté za zelenými ostrovmi s obrovskými baobabmi. S ďalším priateľom Jasonom, (pôvodne Himbom, ktorý navštevoval školu a opustil tradície Himbov), navštívili ďalšiu dedinu ich kmeňa, kde sa podozvedali mnoho zaujímavostí o ľuďoch aj ich živote.
Dedinu tvoril kruhový priestor oplotený palicami, v ktorom sa nachádzal ďalší ohradený kruhový priestor. V medzikruží videli posedávať ženy, batoliť sa malé deti, či pomáhať tie väčšie. Vnútorný kruh je určený pre dobytok, čoho neklamným znakom boli všadeprítomné lajná, ktorým sa nebolo možné pri našliapavaní vyhnúť. Pre kmeň je to však užitočný stavebný materiál. Jedna z chatrčí a ohnisko, ktoré boli pred ňou, boli posvätné. Nesmelo sa tam chodiť. „Jason nám pomohol pri dorozumievaní s miestnymi ženami. Jedna z nich nám dovolila, aby sme si popestovali jej dieťa. Malý Imingera sa bielokožca nebál. Pozoruhodným poznatkom bolo, že aj bez hygienických návykov, ktoré sú im neznáme, boli v podstate čistí a voňaví. Potom prišli ďalšie deti, ktorým sme rozdali hračky. Jeden chlapec dostal gumového krokodíla, ktorým potom ostatné deti strašil. Videli sme mladíka, ktorý mal na hlave klobúčik tzv. ondato, čím dával najavo, že je slobodný."
Oldo sa chcel vyfotiť s jednou ženou, ale musel si k nej sadnúť. Nebolo teda inej možnosti, ako sadnúť vedľa šarmantnej Himby do kravského lajna. „Ja som nalákal mladú dievčinu s krásne tvarovaným poprsím na plyšového medveďa a za odmenu mám krásnu fotku. Mirka ma pochválila, že na fotke sa tej dievčine dívam do očí a nie inam..." smeje sa Maroš.
Keď skupinka návštevníkov prechádzala cez hraničný priechod medzi Namíbiou a Angolou, Himbovia prechádzali bez kontroly, zatiaľ čo oni boli prehľadaní skrz-naskrz úradníkmi. Jason im vysvetlil, že Himba ľudia nepoznajú čas, iba ročné obdobie. Nevedia preto, koľko majú rokov a teda ani to, kedy sa narodili. Nemôžu teda dostať žiadny osobný doklad, nieto ešte cestovný pas. Cez hranice sa pohybujú bez dokladov a jednoducho sú rešpektovaní ako ľudia, ktorí v týchto končinách žili už v dobe, keď žiadne hranice ani štátne zriadenia neexistovali.
Turistov zaujímal aj pôvod slova Himba, lebo jeho preklad - "žobráci" - sa im nezdal primeraný krásnemu kmeňu. „Himba znamená daj mi, čo niekoho viedlo k prekladu žobráci," rozpovedal ním Jasson starú historku. "Kedysi dávno sa Himba ľudia nazývali Ovatjimba. Žili v horách na juh od rieky Kunene a živili sa lovom. Neskôr odišli na sever za túto rieku, kde sa stretli s kmeňom Ovimbumdu, od ktorého sa naučili chovať dobytok. Keď sa vracali domov, mali prosbu, aby im ľudia Ovimbumdu dali dobytok. Dostali ho, priviedli si ho domov a keďže ho dostali na základe prosby daj mi, ako pomoc od iného kmeňa, začali si hovoriť Himba. Títo ľudia odvtedy nelovia, stali sa z nich pastieri. Covajúci kravy, ovce alebo kozy."
Zaujímavosťou je líčenie, ktoré je každodenným rituálom. Raz denne si robia celotelový mejkap. Musia si na to pripraviť okrový prášok, kravské maslo a voňavý prášok. Je ako parfum, získaný z konkrétnych druhov rastlín. Okrový prášok sa vyrába drvením medzi zaoblenými kameňmi. Maslo z kravského mlieka zmiešané s bylinkami majú ženy uložené v ozdobnej dóze, presne tak, ako aj prášok získaný z rozdrveného okru. Dózy sú vyrobené asi z 10 cm odrezaného kravského rohu. Jeho dno i pokrývka sú vyrobené z kože a majú mať praktický i ozdobný význam. Dóza má svoje meno, onya. „Himba žena si k dózam sadne na zem rozkročmo so skrčenými nohami. Postupne si dáva do dlaní tri ingrediencie. Všetko si rozotrie v dlaniach a zmesou si natiera celé telo - ruky, nohy, trup, prsia, krk, vrkôčiky i všetky ozdoby na tele."
Posledné spomenuté sú pre ženy veľmi dôležité. Používajú hlavne železné koráliky. Z nich vyrábajú bedrový pás - epando, ozdoby členkov - omihanga, čo sú jednotlivé pásiky z korálikov navrstvených na sebe, tesne priliehajúce k nohe. Každá ozdoba má význam a skúsenejší turista tak môže podľa ozdôb spoznať, či je Himba slobodná, vhodná na vydaj, drží smútok a podobne. Všetky ozdoby vážia spolu 12 kíl a keď si ich žena dá na seba naraz, je to krásne. Jediným oblečením, ktoré ženy nosia, je kožená minisukienka zvonového strihu, vpredu kratšia a vzadu dlhšia. Na hlave nosia malý kožený klobúčik. Sú dva druhy. Ak je žena vydatá, nosí erembe a keď sa už môže vydávať, ekori.
„Okrem žien sa krášlia aj muži. Oni sa nenatierajú a majú náhrdelníky i náramky, ale je ich menej. Nosia akési zásterky. Jednu spredu, druhú zozadu, obidve prikrývajú boky. Vždy, keď niekam idú, nosia dlhú palicu, o ktorú, ak sa zastavia, sa opierajú. Krášlia sa aj deti. Natreté sú okrom a nosia špecifický účes. Dievčatká majú napletené na vlasy silné vrkoče (ogondado), ktoré smerujú do čela, niekedy až k očiam. Chlapci majú hlavy vyholené, iba na vrchole hlavy je ponechaný pruh vlasov, na ktorý sa neskôr napletá vrkoč."
Aj s touto dedinkou sa Slováci časom rozlúčili a vyrazili k vodopádom, na ktorých stoja dve elektrárne. Stretli tam príslušníkov kmeňa Zemba - ženu, muža a dieťa. Dali sa s nimi do reči. Dôvodom boli mužove sandále. Himbovia i Zembovia si topánky vyrábajú zo starých pneumatík, ale topánky tohto muža boli krásny výrobok, dobre opracované, zdobené pásikmi a korálikmi. Oldo ich chcel vymeniť za svoje, ale mužovi Zemba sa tie jeho vôbec nepozdávali.
Výlet do Afriky sa chýlil ku koncu. Po návrate do Juhoafrickej republiky čakal Maroša s partiou rýchly odlet a návrat do civilizácie. "Myšlienkami sme však boli stále v ďalekej a nespútanej Afrike. Na záver by som sa nevenoval práve pocitom a dojmom z dobrodružnej expedície, pretože tie sa dajú len veľmi ťažko zhrnúť do pár viet, ale chcem poďakovať ľuďom, ktorí ma podporovali a podporujú v mojej vášni cestovať a spoznávať krajiny a ľudí, ktorí žijú za hranicou nášho bežného chápania. Aj vďaka opusteniu komfortu hygieny, technologických vymoženosti a podobne, teda akejsi zóny komfortu sa človek díva na svet trochu inými očami a otvárajú sa mu iné obzory chápania. No a problémy? Tie neexistujú - sú to iba situácie, ktorým sa treba pozrieť do očí," dodáva so smiechom Maroš.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
