v kategórii od 60 do 65 rokov. Pri Atlantickom oceáne sa dva týždne, rovnako ako ďalšie desiatky mužských a ženských tímov z celého sveta, potili aj matadori z východu Slovenska. Domov si priniesli 11. miesto, ale i množstvo nezabudnuteľných zážitkov.

Zlato v kategórii 60+ putovalo z brazílskeho Natalu do Ruska, striebro si vybojoval A-tím domácej Brazílie, bronz získal Uruguaj, štvrtá skončila Litva, piate Slovinsko, šiesta Česká republika. Slováci obsadili 11. priečku spomedzi 15 tímov. Pritom v Brazílii vyhrali tri zo šiestich zápasov, keď zdolali Uruguaj, Poľsko aj Brazíliu, podľahli Čile, USA a Nemecku. Slováci hrali v zložení: Gabriel Fischer, Matej Jambrich, Jozef Tóth, Milan Faith, Peter Jurík, Anton Gavel, Jozef Rešetár, Alexander Vaško, Marián Kolesár.

Splnil sa životný sen

„Mnohým z nás sa splnil životný sen. Vycestovali sme do Brazíle, odohrali turnaj a čo je najdôležitejšie, vrátili sa šťastne domov. V rámci svojich rokov už aj s menšími ujmami na zdraví, ale to už k nášmu veku a kontaktnému športu prináleží," rozhovoril sa G. Fischer, ktorý bol hnacím motorom celej skupiny pri rozhodovaní o tom, či sa zúčastniť majstrovstiev sveta v Natale. „Veľmi cenné víťazstvo sme dosiahli v boji o 11. miesto s domácou Brazíliou. Najväčšia škoda, že nám ušiel skalp Ameriky. Boli sme k nemu blízko. V posledných piatich minútach, keď sme sťahovali náskok súpera, im rozhodcovia podarovali päť sporných lôpt. Nikdy som sa na rozhodcov nesťažoval, ale tímu z kolísky basketbalu pomohli výrazne."

Kondične vraj boli Košičania v porovnaní so súpermi celkom dobrí. Veď kto mohol povedať, že má v tíme štyroch takých, čo zabehli maratón? "U nás to boli Jambrich, Gavel, Vaško aj Faith. Vyhrali sme tri zo šiestich zápasov. Ak by s nami cestoval aj Juraj Štofira, skončíme v prvej štvorke. Chýbal nám taký strelec. Hoci musím povedať, že sa nečakane chytil náš najmenší hráč Marián Kolesár. Zápas čo zápas dával osem až desať bodov. A to bol s výškou 167 cm možno najnižším hráčom šampionátu. Najviac tím potiahol Milan Faith. Milo som bol prekvapený našou obrannou činnosťou mužstva, až na zápas s Nemeckom. Ale Nemci boli neporovnateľne vyšší."

Slováci vyhrali v základnej skupine nad reprezentáciou Uruguaja. Pritom táto krajina zdolala predtým USA aj Čile, teda mužstvá, s ktorými Slováci prehrali. Tréner bronzového celku sa však konca turnaja nedožil... „V Prahe pred dvoma rokmi zomrel počas turnaja hráč. Teraz posledný raz vydýchol v hotelovej izbe uruguajský tréner. Sledovali sme zápas jeho tímu s USA. Uruguajský tréner bol na lavičke veľmi nervózny, taký sivovlasý menší pán, mohol mať asi 70 rokov, neustále pobehoval k stolíku zapisovačov, vykrikoval na rozhodcov. Prežíval to viac ako hráči, ktorí zápas vyhrali. Pár hodín po tom však ich tréner zomrel," vrátil sa G. Fischer k momentu, ktorý bol spojený s Natalom.

Starých ľudí nevidel

Organizátori museli zvládnuť veľký kolos, zápasy mužov a žien v deviatich vekových kategóriách (spolu 157 družstiev!) sa hrali po celom Natale. „Usporiadatelia boli milí, nadšení, ale zažil som takmer päťhodinové čakanie na registráciu, keď im spadla počítačová sieť. Vlastne sme tam postávali všetci a organizátori boli pokojní. Skrátka iná nátura. Popravde, žiť v Brazílii by som nechcel. Vidieť ju áno, ale zvyknúť si tam...." pousmial sa G. Fischer. „Naše ženy nemusia mať komplexy, ak sledujú zábery z festivalov a karnevalov v Brazílii. Neviem, ako nakrúcajú klipy k sambe, ale za tie dva týždne som narátal tak tri pekné Brazílčanky. Slovenky sú skrátka oveľa krajšie..." porovnával.

G Fischerovi sa tiež zdalo, že v Natale akoby ani najstaršia generácia nežila. „To mesto bolo osadenstvom mladé. Starých ľudí som ani nevidel. Len mladí ľudia v produktívnom sexuálnom veku, čo bolo vidieť na každom kroku," opisoval svoje dojmy a pokračoval: „Úžasné bolo sledovať, ako sa v Natale zmiešali národnosti. Už medzi prvou a druhou svetovou vojnou sa do Brazílie nasťahovalo množstvo trebárs Nemcov. A tak tam nájdete blondiakov, indiánov, šikmookých, to všetko sa roky miešalo," pridal svoj postreh. Ranné prebúdzanie G. Fischera bolo spojené s nevídaným okamihom. „Ráno čo ráno ma budil papagáj. Sedel na drôte, nebol veľký. Keď som si zapískal Na košickej turni..., presne v tej istej tónine to zapískal aj on. Bol mimoriadne učenlivý, čo som zapískal, to zopakoval."

P. Jurík pridal tak isto svoje brazílske postrehy. „Dvakrát sme boli s Jožkom Tóthom na nedeľňajšej svätej omši. A tá má v Brazílii úplne iný priebeh ako sme zvyknutí. Bolo to spontánne, na omši sa tlieskalo. Ľudia sa objímali, držali za ruky, pritom tak isto išlo o rímskokatolíkov," prezradil muž, ktorý porovnal aj ceny. „Ubytovanie v dvojlôžkových apartmánoch s kuchyňou, obývačkou a kompletným vybavením nás vyšlo na necelých 16 eur na osobu. Poliaci boli o niečo bližšie k pláži, mali to dvakrát také drahé. V reštaurácii sa dalo najesť za celkom slušné peniaze. Nech ste si nabrali čokoľvek, od mäsa, cez morské potvory, šaláty, cena bola jednotná - išlo len o gramáž. Kilo hocičoho za necelých deväť eur."

V halách vietor a piesok

Doprava v Natale stojí zato. Autobusy, taxíky ani v zákrutách nebrzdia. Často sa používa klaksón. „Zažili sme komplikácie, ktoré nám spôsobili organizátori," spomína P. Jurík. "Zápas s reprezentáciou Uruguaja sme mali hrať ráno o deviatej. Preložili nám ho na 18. hodinu do haly, ktorá bola najvzdialenejšia, asi 30 km od hotela. Mali nám poslať autobus. Jeho príchod posunuli organizátori najskôr na štvrtú popoludní. Potom zavalili, že vôbec nepríde. Tak sme si brali taxíky a uháňali cez celé mesto...."

Hala bola asi taká veľká ako Pasienky v Bratislave. "Dorazili sme k hale a tam nám zvestovali, že tam sa už v ten deň nehrá. Tak sme sadali znovu do taxíkov a namierili si to do telocvične, kde sa malo hrať pôvodne. Keď som sa organizátora pýtal, ako je možné takto zazmätkovať, len pokrčil ramenami a povedal: To viete, Brazília. Ale inak musím povedať, že na to množstvo zápasov to domáci zvládali dobre," podotkol P. Jurík, ktorého zaujali haly v Natale. „Telocvične neboli uzatvorené, v stenách boli medzery na vetranie, niečo ako steny úľov. Takže v halách ste cítili prievan, ba aj vietor, ak fúkal. Pred zápasmi tak museli pozametať palubovku, keďže sa na ňu dostal aj prach a piesok."

Aj dlhoročný basketbalový tréner J. Rešetár sa zapotil na brazílskej palubovke. „Majstrovstvá sveta sú v prvom rade o športe, ale bola to aj spoločenská udalosť. Náš tím bol na dvoch majstrovstvách Európy, v talianskom Pesare a chorvátskom Záhrebe, ale aj na svetovom šampionáte v Prahe. Teraz to bolo výnimočné dejiskom turnaja. Predsa len, do Brazílie sa nechodí každý deň. Česi mali v Natale až 11 družstiev, z toho tri ženské. Litva poslala tiež veľa výberov. Európskych tímov bolo na prekvapenie dosť, len v našej vekovej kategórii osem. Zo Slovenska sme boli jediným zástupcom. Na rozdiel od iných reprezentácií sme nemali žiadnu podporu zo zväzu a nešlo ani o celorepublikový výber. Sme len partia z Košíc. Najväčšiu zásluhu na tom, že sme sa na túto cestu dali, má Gabi Fischer, to on to celé rozpumpoval, presvedčil spoluhráčov, aby sme cestovali. Rovnako Peťo Jurík, spoločne to organizačne zabezpečovali," povedal J. Rešetár.

Takmer zdolali Ameriku

Konečné 11. miesto okomentoval slovami: „Keby sme mali viac šťastia v zápase s USA, ktorý sme prehrali o 4 body a vyslovene nám nešla streľba, skončíme v prvej osmičke. Takmer sme teda porazili Ameriku, aj s odstupom času tá prehra mrzí. Boli sme však v ťažkej základnej skupine. Uruguaj nakoniec získal bronz, pritom sme túto reprezentáciu zdolali," hovorí J. Rešetár, ktorý sa spoločne s osmičkou spoluhráčov musel vyrovnať so zmenou prostredia po náročnom leteckom presune do dejiska šampionátu. „Začiatok turnaja bol pre nás náročnejší, najmä časový posun a klíma. Niektoré tímy to riešili tým, že prišli o 3-4 dni skôr. My sme tam aj bez toho strávili dva týždne. Natiahnuť to by znamenalo ďalšiu dovolenku, náklady, tak či tak to bola obeta aj zo strany našich rodín."


Nie hocijaká bola rozlúčka Slovákov s Natalom. „Šaňo Vaško, s ktorým som bol v jednom apartmáne, balil veci na poslednú chvíľu. Mal so sebou v Brazílii malý nožík, ale aj veľký kuchynský, ako dobrý kuchár. Nedopatrením ho v tom zhone dal do príručnej batožiny. Na letisku pri kontrole ho odrazu dvaja policajti schmatli a ťahali nabok. Videli totiž cez skener veľký nôž. A to všade považujú za zbraň, aká do lietadla nepatrí. Vyzeralo to tak, že ju chcel prepašovať na palubu. Našťastie sa to všetko vysvetlilo. Mohlo to dopadnúť horšie, brazílska polícia bola teda korektná a chápavá. Pritom je kvôli kriminalite veľmi obozretná," spomína J. Rešetár.

So spoluhráčmi si užil aj natalské atrakcie. „Na dunách, ktoré sú rozľahlé okolo celého Natalu, sme jeden deň strávili adrenalínovo. Povozili sa na buginách. A z lanovky sa potom spúšťali do oceána. Ale len tí odvážnejší. Zhora z duny bola sedačka strmo do vody. Aj to sme vyskúšali. Inak, čo sa týka teplôt, vôbec sme nepostrehli rozdiel medzi dňom a nocou. Cez deň bolo 30°C, v noci sa 'prudko' ochladilo na 26, bolo to vyčerpávajúce. A musím povedať, že vlny Atlantiku sú naozaj veľké, takže kúpanie bolo dosť zaujímavé. Mariána Kolesára vlna zrolovala a ešte 20 metrov niesla po piesku. Niekedy to bolo fakt nebezpečné plávanie. Pri pobreží ste videli strašne veľa surfistov, vo vode vám neraz prefičali okolo hlavy."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári