ošice boli v rozkvete. Hádam najlepšie po roku 1804, keď už v meste sídlilo aj biskupstvo. Isto by som sa skamarátil so župnými úradníkmi i županom samotným (možno by mi dovolil aj vyskúšať si jeho župan). Aby som to mal blízko do Župného domu (terajšej Galérie Júliusa Jakobyho), ideálne by mi bolo bývať hneď vo vedľajšej budove, v hoteli Čierny orol. Oproti cez ulicu by som to mal blízko na mestskú faru, pár krokov do Dómu sv. Alžbety a len sto metrov k východu z mesta, južnej bráne mestských hradieb, ktoré pripomína podzemné múzeum.
Čierny orol bol postavený v roku 1782, čiže v období, keď sa stavalo veľa (Župný dom, radnica - 64, už neexistujúca Reduta), lebo po konfliktoch medzi katolíkmi a protestantmi nastal konečne pokoj. Tiež už boli uvedené do praxe nové osvietenské reformy Márie Terézie a Jozefa II. (Ten, mimochodom, nocoval v hoteli, keď 4. júla 1783 navštívil mesto.) Pre takých ako on, táto klasicisticko–baroková budova v sebe ukrývala prepychové apartmány orientované na Hlavnú ulicu a menej honosné izby smerom do dvora. V pasáži možno dodnes uhádnuť, kde boli stajne pre mobilných hostí.
Čierny orol bol hotelom necelých 70 rokov. V roku 1849 tam bola väznica a od roku 1860 aj tak stratil strategickú polohu, lebo do Košíc prišiel prvý vlak. Odvtedy sa robila Mlynská ulica ešte dôležitejšou než predtým, lebo sa stala spojnicou stanice a centra a na nej vyrástlo niekoľko nových konkurenčných hotelov. Neskôr za 1. československej republiky tam bola ľudová kuchyňa pre chudobných. Zmena mala nastať až za "socíku", keď sa komunisti dohodli sami so sebou, že susedný, vtedajší Dom Košického vládneho programu (Župný dom), na potreby propagandy nepostačuje, a preto aj v Čiernom orle treba zriadiť expozíciu revolučných tradícií mesta Košice. Z kníhkupectva na prízemí sa mala stať predajňa politickej literatúry, len s vtedajšou drogériou nevedeli, čo robiť. Hlavný architekt si našťastie myslel, že obyčajných obchodov zostalo v centre už málo, a preto ju nechcel nechať prebudovať na niečo ideologické.
Nežná revolúcia stihla zachrániť aj túto budovu pred nezmyselnou rekonštrukciou. Po nej tam vznikla prvá vynovená pasáž, ktorá spojila Hlavnú s malým námestím na Zvonárskej. Práve tam preniesli (z parku bývalej Cisárskej polepšovne) a osadili koňa, presne takého (len menšieho), ako je na Václavskom námestí v Prahe, a to tak, že ho dobre vidno už z Hlavnej. Ide o jednu z dvoch štúdií (druhá je v Brne) českého sochára J. V. Myslbeka, ktorou sa pripravoval na kompletnú a konečnú verziu azda najznámejšieho pražského pamätníka.
Poskytoval až nezdravú zábavu
V čase nie tak dávnom sme sa snažili z celej sily (politicky) vstúpiť do Európy. A museli sme sa na to aj trochu pripraviť: čiže mať na to, vedieť sa slušne správať, byť ako-tak upravení a podobne. Tieto úkony si Košičania mohli aj viacnásobne a už po dlhé roky vopred precvičovať vstupovaním do Európy ako hotela s týmto menom, ktorý sídlil na Mlynskej ulici oproti Jakabovmu palácu.
Do najbližšieho hotela od stanice (železničnej a neskôr i autobusovej) sa totiž väčšinou chodilo upravene, s istou úrovňou správania a, samozrejme, aj solventnosti. Takýto imidž mal tento hotel vyše 130 rokov. Najprv však boli myšlienka a peniaze. Tie sa vyskytli u pánov podnikateľov a budúcich hotelierov s talianskym a nemeckým menom Valtrini a Witzmann. Tí sa s ideou hotela obrátili na už vtedy známeho architekta, 37-ročného Michala Répászkeho. Ten vyprojektoval hotel Európa, tak ako ho vidíme dnes (i keď je v ňom už Ľudová banka), čiže v historizujúcom slohu. Do fasády "zmixoval" všeličo, čo sa podľa neho hodilo z historických slohov.
V roku 1880 otvorili v Košiciach najkrajší a "najfajnovejší" hotel, ktorý potom konkuroval aj o 3 roky neskôr postavenému predchodcovi hotela Slovan, hotelu Schalkház. Bolo to aj preto, lebo jeho majitelia nelenili, a teda "zelenili", čo sa prejavilo vytvorením záhrady a v nej reštaurácie vo dvore. Ďalší majiteľ bol podobný "neleniteľ", lebo otvoril aj kaviareň, organizoval koncerty, ba čo viac, pristaval k hotelu krídlo smerom k dnešnej krytej plavárni, čím smelo zvýšil počet izieb o 40. Potom Európa prosperovala ďalej, chodievali sa sem často až nezdravo zabaviť tí "hornejší". Aby ich zdravie následne nezaznamenalo ujmu, na to dbali na čerstvom vzduchu prechádzajúce sa "sociálne pracovníčky". Tie už vedeli zabezpečiť zdravý pohyb na zdravom tele.
Hotel Európa, časom len jeden z mnohých na frekventovanej Mlynskej ulici, si svoju "number one" úroveň udržal za Rakúsko-Uhorska, 1. československej republiky i po 2. svetovej vojne. Jeden z nápadov socializmu (a dokonca zrealizovaných) bol zriadiť tu internát pre budúcich čašníkov. To, našťastie, netrvalo dlho, a tak potom až do roku 2001, odkedy tu sídli pobočka Ľudovej banky, sme mohli vstupovať do Európy, koľko sme len chceli. A dokonca aj dávno predtým, než nejaká Európska únia vôbec vznikala.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
