u Krajina Haliganda, ktorý konal v priestoroch kasární Kulturpark. Skôr než z javiska ponúkol deťom, ale aj ich rodičom pár skladieb, našiel si čas aj na rozhovor.

Sám si už len matne spomína na to, aké bol dieťa. „No, veď si vezmite do úvahy fakt, že som sa narodil v prvej polovici minulého storočia," podotkol so smiechom. „Pokiaľ si pamätám, tak som bol úplne normálny chalan. Narodil som sa v Bratislave a dá sa povedať, že som bol vyslovene mestské dieťa." Zatiaľ čo spolužiaci chodievali na prázdniny k starým rodičom na dedinu, malý Paľko ako dieťa nemal kde prísť k dedinským zážitkom. „Obaja moji starí rodičia totiž žili v Bratislave, takže ja keď som šiel k babke, stačilo prejsť o pár ulíc ďalej."

Vyrastal v dome, ktorý mal k dispozícii tri dvory, takže bolo kde hrať sa. „Jeden bol prašák, jeden bol na odpadky a tretí bol taký, kde sa dal hrať futbal. Tam sme s kamarátmi trávili najviac času. Pamätám si, že na ňom rástla krásna veľká lipa. Na nej mal každý z nás svoje stále miesto. Buď sme hrali futbal na jeden dotyk na dvore, alebo sme sa hrali na ulici. To si treba uvedomiť, že boli 50. roky a áut nechodilo ani zďaleka toľko ako dnes. Neďaleko, na Dunajskej ulici, bolo v zime vždy klzisko, vedeli ho urobiť starší chalani. Do školy sme chodili aj poobede aj doobeda, takže keď vyšiel taký týždeň, že sme mali školu popoludní, tak sme toho už vtedy ani veľa nestihli."

Na dvore sa zamiešal medzi partiu kamarátov. „Samozrejme, najprv bolo treba poslúchať tých starších, ktorí mali hlavné slovo. Lenže keď som sa pomaly dostal do veku, keď by som ja bol ten, kto rozdáva rozkazy a mladší by ma počúvali, tak ma záujmy presunuli trochu inam. Už ako trinásťročný som začal hrávať na gitare a ako pätnásťročný som sa takpovediac odčlenil od ostatných rovesníkov, lebo sme so staršími chalanmi hrali v kapele. Už v roku 1964 sme mali prvý koncert. Najprv pod názvom 'The Jets', potom už to boli Prúdy. No a to ma úplne pohltilo. Asi som vďaka tomu mal aj oveľa pokojnejšiu pubertu. Chodil som na gymnázium - vtedy sa to volalo stredná všeobecnovzdelávacia škola. No a už ako prvák som hrával maturantom na stužkových. Bol som teda dosť zaťažený rôznymi povinnosťami, čiže na bežné pubertálne výčiny som asi nemal času. Zrejme som si ani nestihol všimnúť, že mám pubertu," smeje sa.

S dcérami šiel sám k moru

Z prvého manželstva má dve už dospelé dcéry. „Strašne som sa tomu všetkému okolo detí od začiatku tešil. Príde mi ako veľká hlúposť, keď nejakí muzikanti vyhlasujú, že na deti čas nemajú alebo nemali, lebo boli celý čas zavretí v štúdiu. Ja som na dcéry mal vždy dosť času. Nehovorím, boli aj také obdobia, keď som bol z domu dlhšie preč, ale veď pracovné povinnosti občas prinútia otcov ísť na pár dní na služobnú cestu aj v iných povolaniach, nie? Ja som svoj voľný čas rád trávil s dcérami a veľmi rád som sa im venoval." Dokonca sa nebránil ani tomu stráviť s nimi dovolenku bez manželky. „Raz sa stalo, že ju nepustili, lebo odísť do Juhoslávie sa dalo len raz za tri roky. Tak som pobalil dcéry a kufre do embéčky a šli sme. Jedna mala vtedy osem rokov, druhá tri. Vedel som sa o ne postarať. Aj ich nakŕmiť, aj ich učesať, aj si s nimi zatancovať..."

Hudbu pre deti však nezačal skladať pre svoje vlastné dcéry, ale oveľa skôr. „Album 'Šľahačková princezná' som napísal v čase, keď som ešte deti nemal. Vznikla v roku 1973. Hľadali sme vtedy nejakú novú plochu na tvorbu a Kamil Peteraj prišiel s nápadom na Šlahačkovú princeznú. No a v roku 1979 bol Medzinárodný rok dieťaťa, vtedy vznikli skladby ako 'Lokomotíva' či 'Mechy'. Ja si myslím, že keď sa tvorí pre deti, malo by sa tvoriť rovnako. V žiadnom prípade sa netreba detskému poslucháčovi podlizovať. Kto povedal, že piesne pre deti majú byť o macíkoch, o mrkvičkách a plné toho ťu-ťu-ťu? Napríklad Šľahačková princezná je tvrdá muzika - rytmicky aj textovo. Keď sme to nacvičovali s detským baletom, tak mnohí rodičia boli zaskočení, lebo čakali, že to bude iné. Povedal by som, že Šľahačková princezná je album pre deti, ktoré chcú rozmýšľať. Deti totiž prijmú bez problémov aj niečo náročnejšie. Ja som napríklad mladšiu dcéru uspával tak, že som jej púšťal 'November rain' od Guns'n Roses."

K funkcii otec zatiaľ nedostal aj funkciu starého otca. „Ja som vlastne len nevlastný dedo, aj to len pri polročnom bábätku. Moje dcéry zo mňa zatiaľ deda neurobili a ani od nich nič také nechcem. Isteže, každý sa poteší svojmu potomkovi a malému človiečiku v rodine, ale beriem to tak, že všetko bude, ako má byť. Je to prirodzený kolobeh prírody a ak sa vnúča objaví, budem sa tešiť, ale rozhodne nie je mojou životnou métou byť dedom," smeje sa.

Dcéra Veronika sa venuje hudbe a zrejme sa nevyhne tomu, že ju porovnávajú s jej otcom. „Myslím, že ani jedna z dcér nikdy nevnímala svoje priezvisko ako problém. Dôležité je, že sa za mňa nemusia hanbiť. Nie sú však vďaka menu Hammelová ani preferované, ani to nikdy nevyužívali. Pamätám si jednu takú príhodu, keď staršia dcéra bola gymnazistka a v jeden deň prišla za mnou a pýtala sa ma, či som niekedy nahral album 'Zvoňte zvonky'. Vraj jej spolužiaci vraveli, že je to slávna platňa a sú na nej dobré pesničky. Samozrejme, že to nemala odkiaľ poznať, lebo sme to nahrali v roku 1968. A u nás to rozhodne doma nevyzeralo tak, že by som zoradil deti do zástupu a púšťal im svoje pesničky."

Nekupuje zelené banány

Na scéne slovenskej populárnej hudby sa pohybuje už bezmála 50 rokov. A po celý ten čas sa snaží sám seba nebrať priveľmi vážne. „Veď čo už je len na Slovensku za slávu? Prejdem cez hranice a tam ma už nikto nepozná," smeje sa. A humor ho neopúšťa pri akejkoľvek téme. „Dnes si napríklad už nekupujem zelené banány a ani sa nepúšťam do čítania hrubých kníh," smeje sa. Púšťa sa však do práce na nových skladbách. „Pred dvoma rokmi sa mi podarilo vyprodukovať moje vrcholné dielo pre balet SND - Everest. Vtedy mi však ostalo mnoho materiálu, ktorý sa nepoužil. Vznikli z toho nové skladby, je ich desať, už sú v podstate hotové, len to vydať. No a zároveň dávam dohromady album The best of. Teda nie najobľúbenejšie, ale najlepšie. Podľa mňa a aj podľa mnohých priateľov. Zbytočne by ste tam hľadali Učiteľku tanca, čím však netvrdím, že sa za ňu hanbím. Naopak, bol to obrovský hit. Ale vybral som iné veci, napríklad 'Ľaliu poľnú' či 'Túlavého psíka' a podobne. Teraz to nahrávam nanovo s komornou kapelou. Nechcel som použiť vtedajšie nahrávky, predsa len, aj môj hlas je vekom vyzretejší, aj to všetko už dokážem inak podať..."

Keď vyberal zoznam piesní, ktoré by chcel dať na chystanú výberovku, rozhodne ho pri tom neprenasledovali nostalgické pocity. „Ja to neprežívam. Skôr som sa do toho pustil z vonkajšej potreby iných, ktorí mi to navrhli. A chcem to pripraviť profesionálne na čo najlepšej úrovni. Ale žeby som sa roznežnel, keď začujem Medulienku? To rozhodne nie. Beriem to tak, že mám zamestnanie, v ktorom sa mi darí."

Darí sa mu zrejme preto, že od začiatku sa vždy snažil robiť hudbu kvalitne. „Pop-music by asi mala byť hudba mladých pre mladých, lenže zrejme to neplatí tak celkom. Občas sa zjavia vyslovene sezónne záležitosti, občas sa darí roky. My sme na to všetko šli krok po kroku a pomaly. Zrejme sme mali v rukách nejaké to niveau, ktoré nás udržalo v konkurencii. Ja som sa v priebehu rokov nikdy nebránil migrácii tvorivého tímu okolo mňa a to je zrejme dobre. Okolo mňa sa často menili ľudia, vždy som hľadal nové momenty, ktoré by nás niekam posúvali. Napríklad keď ľudia počuli Everest, boli prekvapení, aký je to zlom v mojej tvorbe. Lenže keď tvoríte pre SND, musí to byť o niečom inom, ako keď si len tak brnkáte pesničku..."

Vorvaň v druhom stave

Že sa P. Hammel venuje maľbe, je verejné tajomstvo. Pustil sa však aj do sochárčiny a na konte má dva výtvory. „No, maľbe sa venujem už päť rokov a spočiatku to bol taký môj úlet. Nedávno som mal v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne s Braňom Jánošom vernisáž obrazov. Vystavených je tam 34 mojich diel, výstava potrvá do septembra a podľa mňa sa oplatí to vidieť. Nuž a socharina - to je fakt úlet. Doposiaľ som spravil dve sochy. Z dreva. Na jednom rezbárskom sympóziu pred troma rokmi som dostal obrovský klát dreva a vznikla z toho socha s názvom 'Vorvaň v druhom stave'. Je to riadna, asi trojmetrová ryba. Vtedy som si povedal - nikdy viac. Neviete si ani len predstaviť, ako ma potom boleli ruky. Minulý rok som však predsa len spravil ešte jednu sochu - Dieťatko vorvaňa. Takže tá moja prvá veľryba bola samodruhá dva roky a konečne porodila..."

Ateliérom je pre P. Hammela ešte stále stará kotolňa. „Nemám dôvod z tej diery odísť. Funguje sa mi tam dobre. Stará sa o mňa aukčná spoločnosť Darte, ktorá odo mňa raz za štvrť roka vymámi jeden obraz. Pre mňa je to obrovský relax. Nemám tam denné svetlo a je tam ticho, len občas zašuští plynový kotol a sem-tam s ním hegne... Musím dávať pozor, lebo tam pracujem s terpentínom, tak aby tá moja tvorba nebola príliš výbušná. Aj ja sám sa musím každú hodinu ísť prevetrať, aby som sa nadýchal čerstvého vzduchu. Keď tak teraz nad tým uvažujem, ja tam vlastne fetujem terpentín! Nuž, každý veľký maliar mal nejaký ten podporný prostriedok," dodal na záver so smiechom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári