že závidieť nejeden aj skúsenejší cestovateľ.

„Gruzínci sú veľmi hrdý a čestný národ. Napriek pohnutej histórii a veľmi ťažkým životným podmienkam si dokázali uchovať svoju kultúru a autentickosť. To boli zrejme tie najhlavnejšie dôvody, ktoré ma do tejto krajiny zlákali," vraví Š. Szabó, ktorý precestoval nemálo krajín. Z Gruzínska sa vrátil nesmierne nadšený.
„Nájdete tam nedotknutú prírodu, ohurujúcu pestrosť fauny a flóry, viac ako tisíc rokov staré pamiatky, nesmierne pohostinných a ústretových ľudí a o nádhere a veľkoleposti Kaukazu ani nehovorím."

Počas troch týždňov, ktoré strávili Szabóovci v štáte juhozápadnej Ázie, prešli pešo takmer 300 km. Ich cesta sa začala v obci Omalo, ktorá je súčasťou Tušetského národného parku. „Ten je porovnateľný s najväčším európskym národným parkom Gran Paradiso v Taliansku. Nemá však nič spoločné s tým, čo poznajú pod pojmom národný park Slováci. Tam totiž do prírody žiadna ľudská ruka nezasiahla - o zjazdovkách či hoteloch, ako je to u nás, nemôže byť ani reči."

Cieľom Szabóovcov bolo prekročiť sedlo Acunta. „Keď sme to miestnym povedali, odpoveďou nám boli zarazené tváre. Snažili sa nám vysvetliť, že v tomto roku sedlo ešte nik neprekročil, pretože tu každý deň prší, sneží a v sedle je veľa snehu." Slovenských cestovateľov však od ich cieľa neodradili. A tak sa začala dobrodružná cesta cez skutočne nedotknuté hory a pralesy.

„V horách musí byť človek pripravený na všetko," tvrdí Š. Szabó, ktorý s rodinou na cestách najčastejšie nocoval v stane. „Ak nás zastihol dážď, prespávali sme aj v salašoch. Na to, že nás tam núkali domácimi chlebovými plackami, rôznymi druhmi syra a na cestu nám dávali maslo a syr a nič za to nechceli, sme si po čase zvykli." Pohostinnosť je totiž jednou zo základných čŕt ľudí žijúcich v horách. lebo charakter krajiny formuje aj charakter ľudí.

"Iní sú ľudia žijúci pri mori, iní v uzavretých údoliach a iní vo vysokých horách," tvrdí Š. Szabóo aj na základe vlastných skúseností. "V horách si musia pomáhať. Je to jediný spôsob ako prežiť. Ak tam má niekto problém, je nepísaným zákonom, že mu iní musia pomôcť. Horali sú veľmi húževnatí, naučení spoliehať sa sami na seba a svojich najbližších. A sú tiež nesmierne pohostinní. Ak si myslíme, že my Slováci sme pohostinní, je to veľký omyl. Tam vám ľudia dajú aj to posledné, čo majú. Hosť je pre nich totiž posvätný. Je to človek, ktorý prináša správy z ďalekých krajín a oni považujú za povinnosť postarať sa oňho. Za ponúknuté jedlo či službu takmer nikdy nechcú žiadne peniaze."

Hoci kedysi ľudia vysoko v horách žili po celý rok, teraz sú tam väčšinou iba počas sezóny - od júna do septembra. Po nej sa sťahujú späť do malých mestečiek v nížine. Vzhľadom na to, že vysoko v horách sú obrovské, niekoľkotisícové stáda, ostávajú niektorí ľudia v horách po celý rok. Znamená to však, že sú sedem mesiacov odrezaní od sveta, pretože cesty sú zasypané snehom, nie je tam elektrina ani signál mobilného telefónu.

Vysoko v horách síce niet farárov, no ľudia sú silne nábožensky založení. „Gruzínci sú národ, ktorý je v rámci kresťanských krajín jedným z najúprimnejšie veriacich. Tak hlboko veriacich ľudí som videl iba v islamských krajinách. Medzi kresťanmi je to už dnes, žiaľ, dosť vzácny jav. Náboženstvo je však prirodzenou súčasťou ich života." O tom podľa Š. Szabóa svedčí aj fakt, že počas svojej cesty natrafili v horách na odľahlý kostolík, v ktorom boli zlatom maľované ikony staré niekoľko sto rokov. „Ich cena musela byť vysoká, otvorený kostolík však nikto nestrážil."

V horách sa doteraz zachovalo množstvo prastarých zvykov. „Jazdec na koni musí tesne pred dedinou zosadnúť z koňa a prejsť ňou. Nesmie cez dedinu cválať. Sú to totiž regióny, kde sa odjakživa bojovalo, a keď niekto pricválal na koni, bol to znak toho, že prišiel so zlým úmyslom - vraždiť alebo lúpiť," vysvetľuje košický cestovateľ. V Gruzínsku objavil veci, ktoré napriek tomu, že prešiel mnohé krajiny, doposiaľ nikdy nevidel. „Na viacerých miestach v horách sme našli pomníky zomrelých, ktoré boli zároveň prameňmi - vyvierala z nich voda. Bol tam postavený aj pohár, aby si ten, kto šiel okolo, mohol pripiť na pamiatku zomrelého."

V horských oblastiach sú pastvou pre oči tušetské veže. „Sú to malé pevnosti, vysoké približne 15 metrov, v ktorých sa mohla ukryť celá rodina aj s koňmi. Horské kmene totiž medzi sebou často bojovali. Chodili si kradnúť ženy alebo kone. Keď prišli nájazdy, rodina zavrela bránu, vytiahla rebrík a bola chránená. Dnes sa už síce veže nepoužívajú ako obytné, ale je úžasné, že si jedna rodina dokázala postaviť niečo ako malý hrad."

Rodinná súdržnosť je v Gruzínsku zakorenená veľmi silne. „Na niektorých úsekoch sme prechádzali veľmi blízko hraníc s Čečenskom, takže tam boli vojenské posádky, ktoré si zapisovali čísla našich pasov. Keď videli, že máme rovnaké priezviská, vyzvedali, či sme rodina. Keď sme povedali, že áno, uznanlivo pokyvovali hlavou, že je to správne." Vojaci k nim však boli nielen zdvorilí, ale pre našinca až zarážajúco nápomocní. „Počas jedného z lejakov nám vo svojom hlavnom stane navarili horúci čaj a kávu, na koni nás previezli cez rozvodnenú rieku. V Tbilisi dokonca doniesli vankúš pod hlavu nášmu synovi. Do prvého ranného vlaku sme totiž museli čakať niekoľko hodín na stanici, a tak sme si ľahli na tvrdé lavičky."

Hoci v pôvodných plánoch mali Szabóovci ešte jeden zaujímavý trek, miestni ich odhovorili. „Miesto, kam sme chceli ísť, je na hranici s Južným Osetskom, okupovanom Rusmi a stretnutie s ruskými vojakmi by mohlo byť veľmi nepríjemné. Dovtedy som sa o Južné Osetsko príliš nezaujímal, ale v tej chvíli mi došlo, čo to asi znamená, keď nejaká veľmoc odkrojí niekomu časť jeho krajiny. Nechceli sme riskovať, že budeme chytení a vyhlásení za západných špiónov, nuž sme rýchlo zmenili plán."

Preto sa Szabóovci radšej vybrali do Národného parku Boržomi, ktorý síce nie je taký vysoký ako centrálny Kaukaz, ohuruje však nekonečnou zeleňou. Až 150 rokov sa tam nerúbalo, sú tam buky a jedle, ktoré majú priemer viac ako dva metre. Pred cestou do parku dostali Slováci cenné rady týkajúce sa pitnej vody a chodníkov. „Mrzelo ma, keď som sa dočítal, že sa smie pohybovať len po vyznačených chodníkoch. Ale o niekoľko dní neskôr, keď sme náhodou z neho zišli a cestu našli až po troch hodinách prebíjania takmer nepriechodným porastom pralesa, som pochopil prečo."

Poslednou „štáciou" Szabóovcov bolo mesto Tbilisi. „V Indii som bol nadšený z hôr, ale znechutený z mesta. Tu to bolo úplne inak. Tak úžasne ako v horách som sa cítil aj v Tbilisi. Je to totiž nádherné staré mesto s veľmi zaujímavou polohou. Rieka tam tečie pod vysokánskym skalnatým bralom, na okraji ktorého sú nalepené prastaré domy. Na druhej strane rieky sú dokonale zachované turecké kúpele." Tbilisi je známe aj svojimi mimoriadne tolerantnými obyvateľmi. „Na jednom dvore vedľa seba žijú Gruzínci, Židia, Azerovia... Cez deň si pomáhajú a večer ide každý z nich do svojho kostola. Pravoslávne chrámy, synagóga i mešita pritom sídlia neďaleko seba."

Tbilisi je rajom aj pre fanúšikov histórie. Mesto ňou doslova dýcha. „Gruzínci sú národ, ktorý má od 4. storočia vlastné písmo, v 12. storočí už mali slávnych básnikov, nájdete tam kostolíky zo 6. či 7. storočia. V jednom z nich som videl obrovský železný meteorit. História tohto národa je naozaj porovnateľná s históriou starého Grécka."

Kým na históriu a nádhernú prírodu je krajina bohatá, ekonomicky sú na tom obyvatelia zle. „Gruzínsko má obrovské poľnohospodárske prebytky. Majú mimoriadne kvalitné vína, ovocie, zelenina i mliečne výrobky sú takmer výhradne v kvalite bio. No keďže je Rusko voči nim uzavreté, pretože ich považuje za nepriateľov, môžu exportovať iba cez Turecko. Napriek svojej ekonomickej biede sa však títo ľudia nikdy nesťažujú," dodal Š. Szabó na záver svojho rozprávania.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári