Zúčastnila sa na ňom asi stovka hostí, okrem iných chargé d´affaires SR v Spojenom kráľovstve Milan Vojtko, veľvyslanec ČR Michael Žantovský, veľvyslanec Izraela Ron Prosor a potomkovia obetí holokaustu, žijúci na území Británie, Izraela, Poľska, Českej a Slovenskej republiky. Okrem iných obetí sa prítomní podrobnejšie zamysleli nad osudmi dvoch rodín. V prípade košickej rodiny Wasserbergovcov s dôrazom na osudy zosnulého poručíka vo výslužbe Otta Wasserberga (1924 - 2006), ktorý sa počas 2. svetovej vojny ako príslušník 1. československej obrnenej brigády zúčastnil bojov o pevnosť o Dunkerque.
S poručíkom vo výslužbe Ottom Wasserbergom som sa stretol v roku 2006 v Londýne. Bol už nevidiaci a vážne chorý. Ale myseľ mal stále bystrú. Ja som bol podľa jeho slov prvý novinár, ktorému vyrozprával svoj príbeh židovského chlapca, neskôr vojaka a podnikateľa. Hovoril peknou východoslovenskou slovenčinou. Žiaľ, krátko po našej rozlúčke zomrel.
"Na fronte sme v zákope ležali pri sebe vždy traja či štyria," spomínal O. Wasserberg. "Pred nami guľomet. A keď sme oddychovali v bunkri, chlapci, Česi aj Slováci, ma prosili, aby som pre nich písal listy. Tak som pre nich písal osobné listy anglickým frajerkám alebo už aj manželkám. Do Londýna aj do iných častí Británie. Tí chalani vedeli len slabo po anglicky. Po vojne sa niektorí s tými dievčatami oženili. No a to je moja najväčšia vojnová zásluha," pousmial sa so značnou dávkou nadhľadu.
Pachuť okrádať
Zápis v matrike mesta Košice z 2. októbra 1924 má číslo 1330. Hovorí o tom, že 24. septembra uvedeného roka sa v Košiciach narodil Markusovi Wasserbergerovi a Blanke, rodenej Mannsdorf, syn Otto. V kolónke náboženstvo je u všetkých uvedené izraelské. Nie, to ešte nikto nevedel, čo pre nich práve ich pôvod môže znamenať. "Otec pochádzal z Poľska," vraví jeho syn. "Ako mladý podnikavý muž sa usadil v Košiciach. Bol kožušník, tak ako jeho otec." Ich kožušníctvo sídlilo na Hlavnej 107. Bývali na Továrenskej ulici, hneď vedľa vojenských barakov. Dobrá poloha. "Otec začal šiť kožuchy najmä pre manželky československých dôstojníkov. V Košiciach bol veliteľom posádky generál Lev Prchala, známy ako Podkarpatský Lev, inak niekdajší československý legionár v Rusku. S otcom sa veľmi spriatelil. A pani Prchalová, tá sa s mojou mamkou videla skoro každý deň. Veru, tatko sa postupne slušne uchytil a ja s mladšími bratmi Róbertom a Viliamom sme mali pekné detstvo..."
Šťastie Wasserbergerovcov však netrvalo dlho. V novembri 1938 bolo vtedajšie Československo prinútené po tzv. 1. viedenskej arbitráži prepustiť Maďarsku južné územia, vrátane Košíc: "Maďarskí spolužiaci sa mi smiali, že som jediný židáčik, ktorý sa učí v slovenskej triede. V škole sa totiž vyučovalo po maďarsky, ale otvorili aj jednu slovenskú triedu. Všetky ostatné židovské deti išli do maďarských tried. No naša rodina - my sme boli srdcom, dušou aj telom presvedčení Čechoslováci a demokrati. Veľmi ťažko sme sa zmierovali s tým, že naše milované Československo sa rozpadlo..."
O. Wasserberg priznáva, že vtedy nebol najlepším žiakom. Ťažko sa mu sústredilo na školu. Vnímal, ako sa na ich rodinu valia dovtedy nepoznané problémy: "Otecko mal nepriateľa od konkurencie. Bol to maďarský kožušník, ktorý vstúpil k militantným polovojenským oddielom nyilasiovcov. S ich príchodom prišla aj chuť okrádať Židov. Podobne, ako to bolo pri arizácii na neobsadenej časti Slovenska. Takže zanedlho po obsadení Košíc sa ten grobian vrútil do nášho obchodu v tej ich uniforme. Veľkopansky komandoval: 'Pán Wasserberg, ako vidíte, doba sa zmenila! Žiadam, aby ste mi dali kľúče od vášho obchodu...' Otec, aj keď nebol bojovnej povahy, povedal: 'To nikdy neurobím! To by ste ma museli na mieste zabiť...' Bolo to niekedy začiatkom roku 1939, mal som vtedy 14 rokov a počul som, ako otec mame povedal: 'Okamžite musíme preč.' Mama nechcela odísť ďaleko. Dohodli sa na kompromise, že sa usadia v Prahe. Tam si otvoria obchod."
V československej uniforme
M. Wasserberg ešte vycestoval do Londýna na kožušnícky veľtrh. Keď v marci 1939 rokoval s predstaviteľom významnej kožušinárskej firmy Hudson´s Bay, začala sa okupácia Čiech. V Londýne preto ostal. Za veľmi dramatických okolností sa po niekoľkých týždňoch podarilo prísť do Londýna aj jeho manželke a trom deťom.
"Keď sme prišli do Londýna, o niečo neskôr som nastúpil na letecký kurz kadetov," pokračuje O. Wasserberg v spomienkach. "Vyfasoval som dokonca uniformu letca. My sme naozaj boli československí patrioti. Do československej armády ma však povolali až 2. augusta 1944." Výcvik nebol dlhý. "Vycvičili ma za tankistu a pridelili k 1. rote 1. práporu našej brigády. Keď spojenci dobyli severné pobrežie Francúzska a Belgicka, poslali nás držať úsek pri nemeckej pevnosti v Dunquerque. Ubytovali nás v meste Bourbourgh. Tam ostala aj časť tankov. Na patroly sme chodili po svojich. Nemci boli obkľúčení v Dunquerskej kapse, pálili po nás. My sme zase robili proti nim výpady. Tak to bolo skoro každý deň, približne deväť mesiacov. Padli moji traja dobrí priatelia a zomreli aj ďalší naši. No nálada už bola dobrá. Vedeli sme, že vojnu vyhráme!"
O. Wasserberg otvorene dodáva, že keď po kapitulácii v Dunkerque videl kráčať nacistov s bielou zástavou, mal chuť strieľať. "Keď som ich videl, tých pyšných 'nadľudí', kráčať vystrašene so sklopenými hlavami, bol som nadšený. Viete, ja som bol na vojne veľmi krátko a je to už vyše 60 rokov. No aj keď o chvíľu zomriem, nikdy sa nad to nepovznesiem. Moje deti už tým poznačené nie sú. No zo mňa to nikdy nevyprchá. Asi preto, že som Žid. Veď len z Košíc poslali do Osvienčinu tisíce ľudí. A nám tam zomrelo vyše 20 blízkych príbuzných..."
Plzeň, Košice a opäť Londýn
Baliť! Vyrážate do Československa! Taký dostala 1. čs. obrnená brigáda rozkaz k presunu do západných Čiech, ktoré oslobodila americká armáda. "Došli sme do Plzne aj s tankmi, vítalo nás celé mesto. Boli slávnostné večery a zábavy. No a ja som na tri týždne vyfasoval krásnu uniformu a pridelili ma ako primadonu k čestnej stráži na letisko..." Ešte ako vojak sa O. Wasserberg dostal aj do Košíc. "V kúte nášho dvorčeka som dokonca našiel jamku, kde sme sa ako chlapci hrávali o guľôčky." Demobilizoval v apríli 1946. S tým, že sa na východ Slovenska rodina vráti. Jeho otec sa však do Československa nechcel vrátiť. Tušil prichádzajúci komunizmus a totalitu. Syn Otto mu veľmi skoro dal za pravdu. Tisícky bojovníkov tzv. Západného odboja boli vo svojej domovine perzrekvované a väznené.
Začal teda pracovať v kožušníckej firme u otca, ktorú neskôr prevzal. Stal sa aj dlhoročným predsedom židovského športového klubu Maccabi (bar Kochba London). "Môj prvý syn Jonathan Wasserberg je významný lekár. Viktor je úspešný advokát. S manželkou máme aj dcérku Susanne. Stará sa o nás. Máme štyri vnúčatká. Dá sa povedať, že zomriem šťastný. A to tak trochu aj preto, lebo na sklonku života sa mi opätovne podarilo zblížiť so svojou domovinou," úprimne povedal O. Wasserberg, ktorý svojim deťom stihol osobne predstaviť aj metropolu východného Slovenska, svoje rodné Košice.
"Jeden večer v polovici 90. rokov mi zrazu zvoní telefón," spomína. "Zo slúchadla počúvam: 'Som vojenský atašé Slovenskej republiky, plukovník Ján Sabo. Zistil som, že ste cez vojnu bojovali v Československej armáde a pochádzate zo Slovenska. Budúci týždeň máme na ambasáde slávnosť. S radosťou Vás očakávam...' Ja som síce vedel, že v Anglicku existuje Československá obec legionárska aj Československý klub. Nikdy som sa však v tomto smere neangažoval. Bol som príliš zaneprázdnený obchodom. Až keď som práve skončil s podnikaním, mi zavolal plukovník Sabo, rodák z Košíc, ako ja. Bol to skvelý reprezentant Slovenska. Na prvý raz prišiel pre mňa osobne. Bolo to veľmi dôstojné a milé. Potom sme v polovici 90. rokov hlavne jeho zásluhou viacerí vojnoví veteráni vycestovali na Slovensko. Aj to bolo dojímavé. Na českú aj slovenskú ambasádu v Londýne odvtedy chodievam ako domov. Veľmi ma to teší..."
Poručíkovi vo výslužbe ostávalo niekoľko mesiacov života. Vystrel ruku. Nevidiac reakciu očakával, že mu ju zoberiem do svojej dlane. Zacítil ju. Z jeho nevidiacich očí vyšli slzy. "Pozdravte plukovníka Saba," poprosil. "Pozdravte aj Slovensko a Česko. Aj vojakov. Aj moje Košice..."
Epilóg
Tradičný spomienkový večer pri príležitosti Medzinárodného dňa obetí holokaustu v Londýne prispel k ucteniu si pamiatky miliónov židovských obetí krutých nacistických represálií v priebehu 2. svetovej vojny. Zároveň príbeh poručíka O. Wasserbergra priblížil podiel československých vojakov židovského pôvodu v boji proti fašizmu. Tiež myšlienkovo nadväzoval na slová ministra obrany Ľubomíra Galka, ktoré povedal vlani v októbri počas návštevy ministra obrany Izraela Ehuda Baraka v Slovenskej republike: "Slovensko si ctí pamiatku obetí holokaustu a nedovolí, aby sa na túto časť histórie zabudlo. Súčasná vláda nedovolí tolerovať jeho popieranie a nedovolí žiadne prejavy antisemitizmu."
Príbeh poručíka O. Wasserberga predstavil syn Jonathan. Prítomná bola aj manželka Helen, syn Victor a dcéra Susane, tiež najmladší brat William. "Napriek tvrdým represáliám v období 2. svetovej vojny, počas ktorých mnohí naši príbuzní skončili v nacistických vyhladzovacích táboroch, dodnes spomínam na Československo a na Košice ako na rodnú zem svojho otca. A na jeho pamiatku som hrdý," povedal J. Wasserberg, ktorý tiež navštívil Košice.
Životný príbeh O. Wasserberga sa zachoval najmä vďaka súčasnému pridelencovi obrany SR v Londýne plukovníkovi Vladimírovi Samekovi, ktorý tiež vyrastal v Košiciach. V prvej polovici roka 2006 ako zástupca pridelenca sprostredkoval stretnutie vojnového veterána s autorom tohto článku. Práve V. Samek inicioval, aby spomienkový večer pri príležitosti Medzinárodného dňa obetí holokaustu v Londýne bol venovaný aj por. v. v. Ottovi Wasserbergovi a jeho rodine. Košičanovi a demokratovi.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
