Laura z Taiwanu, Samara z Mexika a Teague z USA. Zážitky prvých dvoch sme už vo večerníku sprostredkovali, dnes je na rade posledná z tria. Teague Paris sem prišla tak ako jej dve kamarátky vďaka organizácii Rotary Club.

Študentka z USA má 18 rokov a pochádza z Wisconsinu. „Keby som mala porovnať naše krajiny, sú dosť podobné. Máme štyri ročné obdobia, počasie ako u vás. Rozdiel je v doprave. Hoci máme vlaky a autobusy, nie je to v takom rozsahu ako u vás, jazdíme viac vlastnými autami. Mesto, z ktorého pochádzam, je omnoho menšie ako Košice." Mama Teague sa volá Diana a je manažérka internetovej firmy, otec Tim je manažérom papierenskej spoločnosti. „Mám jedného brata Brada, chodí na strednú školu a má 17 rokov," ukončila predstavovanie svojej rodiny.

Kým prišla Teague na Slovensko, vedela o našej krajine iba to, čo sa učili v škole. Hlavne však, že kedysi existovalo Československo. „POčula som však o tom, že ste sa ako štáty rozdelili. Napriek tomu, že som takmer nič ďalšie nevedela, nebála som sa. Na internete som si všetko o Slovensku a o Košiciach našla. Videla som také všeobecné informácie. Napríklad vaše tradičné jedlá, aj to, že tu máte hory, Tatry, videla som vašu vlajku, tradície, kroje, jazyk." Zaujímalo nás, či v informáciách nenašla nejakú zaujímavosť, a kým odpovedala, zasmiala sa. „Áno, prečítala som si o vašej Veľkej noci..."

Školské rozdiely

Na Slovensko prišla Teague v auguste 2010 a v septembri nastúpila do 3.E. na Gymnázium Šrobárova do 3.E. "Doma som však školu už skončila, zmaturovala som minulý rok," vysvetľuje tmavovláska. "Keby som mala porovnať školy u nás a u vás, viac sa mi páči systém v tej našej. My si totiž predmety vždy vyberáme, tie, ktoré chceme študovať. Neučíme sa teda ako tu, všetci všetko. Môžeme si zostaviť vlastný rozvrh."

Teague vie presne, že ak by mala možnosť niečo z košickej školy preniesť k nim, čo by to bolo. „Keď tu nepríde profesor, odpadne hodina. U nás také niečo nie je. Tá hodina je aj tak, príde niekto iný. Teda to, že nepríde, by som vzala k nám," smeje sa. "Mmy máme sedem hodín bežne počas vyučovacieho dňa, ktoré trvajú 45 minút. Máme aj prestávky, trvajú 5 minút, ale sú určené na to, aby sme sa presunuli do ďalšej triedy na inú hodinu. Asi 50 minút máme prestávku na obed. Máme jedáleň a tam si môžeme jedlá vyberať. Môžeme však aj ísť na obed do reštaurácie. Štúdium trvá ako u vás, štyri roky."

Vzťahy medzi učiteľmi a žiakmi sú podľa Teague úplne iné ako u nás. „Tu majú žiaci pred učiteľmi rešpekt, kým u nás je možné byť s učiteľom aj kamarát. Môžeme s ním ísť aj na obed alebo inam. Ale nie je to až také uvoľnené, že by niekto mohol mať s učiteľom prehnane blízky vzťah, to nie," smeje sa. "Na hodine nevstávame, keď učiteľ vojde do triedy. U vás áno. Zvonenie máme ako tu, obyčajný zvonček."

Rozdiely sú, samozrejme, aj v predmetoch, ktoré Teague študovala na košickom gymnáziu a ktoré má navyše doma. „Tu je to tak, že sa žiaci učia štyri roky takmer tie isté predmety. U nás je to iné. My to máme delené, napríklad len prvý rok sa učíme biológiu, v druhom zoológiu a v ďalších ročníkoch ich už nemáme. Každý rok sa učíme jeden dominantný predmet, ktorý je zvolený na ten ročník. Okrem ostatných, ktoré si vyberieme. Tu mi to teda príde o to ťažšie, že sa takmer všetky predmety učia celé štyri roky."

V mnohých amerických školách sa nosia rovnošaty, ale na tej, kde chodila Teague, ich nikdy nemali. Slovenskí študenti, hoci nikdy v Amerike neštudovali, často aj tak presne vedia, ako vyzerá ich štúdium a aj to, že sa tam obliekajú rôzne. Je to vďaka americkým filmom zo stredoškolského prostredia. Možno aj odtiaľ pochádza predstava, že chlapci sú futbalisti, dievčatá roztlieskavačky, ďalšiu skupinu tvoria „šprti" a poslednú outsideri. Je to však naozaj tak? „Áno, je to tak, ale nie všetko a nie všade," vraví Teague. "Napríklad na našej škole sú chlapci presne takí, ako tí v tých filmoch. Športovci, ktorí sa venujú futbalu, bejzbalu, či basketbalu. Oni to berú naozaj veľmi vážne. Roztlieskavačky u nás nemáme, máme však tancovanie. Dievčatá to však neberú až tak vážne ako chlapci."

Priateľa Teague doma nemá, zaujíma nás, či sa jej páčia slovenskí chlapci. „Áno, páčia sa mi," smeje sa. „Naši chlapci sú iní, ale neviem to opísať, v čom. Ale sú iní..." Keďže Teague doma zmaturovala, v štúdiu bude na budúci rok pokračovať na vysokej škole, konkrétne na univerzite, ako sa u nich vysoké školy volajú. „Chcem byť učiteľka, toto budem študovať."

Ploty a papuče

Každý zahraničný študent vystrieda tri rodiny, aby čo najviac pochytil z nášho života i kultúry. "Moja prvá rodina boli Kovalčíkovci, druhá Parovci a tretia rodina Jaššovci," predstavuje ich Teague. "Majú syna Rolanda, ktorý pôjde na budúci rok na výmenný pobyt do Texasu, a majú ešte dcéru Sašku."

Na Slovensko však mladá Američanka neprišla iba študovať, ale aj obdivovať jeho krásy a osobitosti. „Navštívili sme veľa miest. Bratislavu, Martin i Banskú Bystricu, videli sme hrady, napríklad Spišský hrad, Strečno, Krásnu Hôrku... Aj v Košiciach sme tiež videli všeličo. Boli sme v zoo, v múzeách, na letisku, videli sme bobovú dráhu... Všetky miesta boli zaujímavé, iné ako u nás. Prekvapili ma napríklad, že takmer všetky vaše rodinné domy majú ploty. To u nás nie je. Prekvapilo ma až také striktné delenie pozemkov. Tiež som prvýkrát videla domáce oblečenie: papuče a tepláky. Toto u nás takisto nepoznáme."

Iné nie sú iba miesta, ale aj rôzne zvyky a jedlo. „Bryndzové halušky mi veľmi chutili, aj bryndzové pirohy. Tiež langoš som ochutnala a bol super. Aj vyprážaný syr. A čo mi nechutilo, to bola kapustnica na Vianoce. To nie je asi pre mňa. Nič však nebolo také, že by mi z toho bolo nejako zle. Keď niečo nemám rada, alebo vidím, že je to na pohľad čudné, tak to nejem. Ako napríklad čokoláda. Neviem síce prečo, ale nemám ju vôbec rada. Strašne mi však zachutila vaša vinea a kofola."

Zaujímavé zážitky sa Teague budú spájať aj s našimi Vianocami. Predsa len naše a typicky americké, to je veľký rozdiel. „Tie slovenské som strávila s mojou prvou rodinou. Veľmi sa mi to páčilo. Boli tam aj starí rodičia, zišla sa celá rodina. Hlavný rozdiel je podľa mňa v tom, že u vás to všetko začne aj skončí 24. decembra. U nás to prepukne až na druhý deň a pokračuje aj tie ďalšie. Zaujali ma tu však rôzne vianočné tradície, ktoré u nás nemáme, ako ukladanie peňazí pod obrus, oblátka s medom a cesnakom. Samozrejme, aj vaše tradičné vianočné jedlo bolo iné. Nemám rada rybu, takže kapor mi nechutil, ale zemiakový šalát bol skvelý."

Amerických filmov s vianočnou tematikou je požehnane. Vďaka nim máme predstavu, že každý dom je vyzdobený od strechy až po pivnicu zvnútra i zvonku, všade samý Santa Claus, červené ponožky nad kozubom. Je to naozaj tak, alebo filmy trochu skresľujú? „Je to presne tak," smeje sa Teague. „Všade všetko svieti a je vyzdobené. Tu mi prišlo zvláštne, že sa stromček staval až deň pred Vianocami. U nás stojí už mesiac pred tým a ešte mesiac po." Natíska sa iba jedno slovné spojenie – účty za elektrinu, ale Teague sa stále smeje. „To áno, sú vysoké. Ale veď to sú Vianoce..."

Okrem slovenských Vianoc je zvláštnym zvykom pre cudzincov aj naša Veľká noc. „Mám zážitky z tejto slovenskej tradície. Ráno som sa zobudila na to, že ma obliali v posteli pohárom vody. A v priebehu dňa prišli ďalší aj s vedrom a korbáčom, takže som si to poriadne užila," smeje sa. "Aká bola moja reakcia? Kričala som, ale na druhej strane, nebolo to až také hrozné. Ale určite by som tento zvyk v Amerike nezaviedla. Poznám svojho brata," smeje sa.

Otcovi kúpi hokejový dres

Zo Slovenska si americká študentka domov odnesie množstvo zážitkov. Ale nielen tie. Stihla si nakúpiť aj suveníry. „Mám tričko i slovenskú vlajku a otcovi chcem kúpiť slovenský hokejový dres, lebo máme doma radi hokej," hovorí Teague, načo sme s pomocou tlmočníka rozvinuli zaujímavú debatu o Šatanovi, ktorý hral v NHL. „Áno, jasné, poznáme Šatana. Je dobrý. Predtým som však nevedela, že je zo Slovenska," hovorí a nás zaujíma, ako vnímajú jeho americkú podobu mena, keďže u nás je Šatan, ale u nich Satan. Teague to chvíľu trvalo a jej prekvapený výraz po slovnom spojení Satan – Devil, hovorí, že jej táto súvislosť došla až v tejto chvíli. „Óh... no... tak to je sranda," smeje sa.

Na záver sa ešte pýtame, že ak bude mať Teague niekedy v budúcnosti možnosť prísť opäť za veľkú mláku do Európy, či príde aj na Slovensko, rsp. do Košíc. Odpoveďou je úsmev a staré, známe, americké: „Yes, of course (áno, samozrejme, pozn. red.). Zamilovala som sa do tohto mesta, veľmi sa mi páčilo. Hlavne Hlavná ulica, a aj moje rodiny boli super..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári