„Sadnete si s nami na invalidný vozík?“ Opýtali sa ma mladí ľudia z košického Detského klubu zdravotne postihnutých detí a mládeže po dohodnutí témy o bariérovosti Košíc. Keď som im po istom váhaní oznámil, že do toho pôjdem a prejdem si na vozíku časť mesta, potešili sa. Pre mňa to však bol nielen nezabudnuteľný, ale aj skľučujúci zážitok.
KOŠICE. Meriam skoro dva metre. Po sadnutí na invalidný vozík sa moje pole rozhľadu zmenšilo skoro o polovicu. Bolo to iné, veľmi iné. Na ľudí sa zvyčajne pozerám z nadhľadu. Tentoraz som však bol ja ten, ktorý sa na nich musel dívať z nižšej perspektívy.
Zdravý človek si chodníky nevšíma. Veď na čo aj. Keď vidí dieru, výmoľ, či výtlk, jednoducho ho prekročí. Pre imobilného však ide o veľký problém. Aj vďaka urputnej snahe môjho asistenta to so mnou počas väčšiny cesty drnčalo až tak, že na konci ma rozbolel môj dlhý chrbát.
Chcete prejsť cez priechod od úradu Košického samosprávneho kraja k Východoslovenského múzeu sám na vozíčku? Zabudnite. Nemáte šancu. Neurobíte to nielen na motorovom, ale ani mechanickom vozíčku. Výmole pri električkových koľajach sú jednoducho problémom. Môj asistent mal čo robiť, aby sme cez to prešli. Podarilo sa to pritom až na niekoľkýkrát.
Po takmer trojhodinovom putovaní mestom sme dorazili ku košickej Hlavnej pošte. Je známa svojou nedostupnosťou – cesta ku okienkam vedie cez 15 schodov. Pocit? Otrasný. Nemať šancu nič vybaviť, pretože bezbariérový prístup k nej nevedie, je hrozné. Keď sa ma mladí opýtali, či sa chystám niečo vybaviť, odpovedal som: „Áno, stane sa zázrak a postavím sa.“ Ja som mohol, oni tak urobiť nemôžu.
Pud sebazáchovy aj pri prechádzaní cez cesty stále pôsobil. Môj mozog pracoval s myšlienkou - veď sa postav, ty môžeš. Môžeš nohou zabrzdiť vozík, keď bude problém.
Sedel som na invalidnom vozíku tri hodiny a povedal som si – nikdy viac. Nechcem si naň už nikdy sadnúť a urobím všetko preto, aby sa tak nestalo. Oni tak urobiť nemôžu. Na invalidnom vozíku presedia ďalších 30 až 40 rokov.
Mladí vozičkári: Košice sú bariérovým mestom
A ako dopadol miniprieskum z pohľadu samotných mladých vozičkárov? Metropola východu je podľa nich bariérovým mestom.
Pri monitorovaní úradov, či iných verejných budov dopadlo neslávne. Ani jedna z nich nespĺňala kritériá rovnakej prístupnosti pre všetkých Košičanov. Ich púť viedla zo sídla Detského klubu na Ťahanovských riadkoch okolo Úradu KSK, Východoslovenského múzea, Úradu Starého Mesta cez Úrad Severu až k Hlavnej pošte. Celá trasa trvala zhruba 3 hodiny.
Imobilní priznávajú, že niekde snahu aj vidieť, avšak ide zväčša o nedokončené veci. Najhoršie podľa nich dopadla košická Hlavná pošta a Úrad mestskej časti Sever. Sťažovali sa aj na Úrad práce na Žižkovej ulici. Naopak, pozitívne hodnotili chodník pri Úrade Starého Mesta, či hoteli Yasmin, ale aj veľké obchodné centrá na perifériách mesta.
Problém je veľmi vypuklý aj pri chodníkoch a prejazdoch cez električkové koľajnice, ktoré sú vo veľmi zlom stave.
„Raz som bola v rámci akcie na vozíčku. Mala som možnosť vyskúšať si, čo sú to chodníky, obrubníky, ale aj čo je to dlažba, ktorá vozíček krásne natriasa,“ povedala dobrovoľníčka Detského klubu zdravotne postihnutých detí a mládeže Eva Juhárová.
„Napríklad cez koľajnice na Hlavnej ulici sa ťažko prechádza. Prístupy na chodníky z ciest tiež nie sú dobre urobené. Človek tak musí nadvihovať vozík,“ povedal osobný asistent Ervín Müller.
„Budovy sú robené tak, že sú na nich jeden - dva schodíky a s vozíkom je to problém. Ja mám silnejšiu postavu a tak ho kade–tade pretlačím. Človek so slabšou postavou však môže mať problém,“ hovorí osobný asistent Pavol.
Do budovy sa dostanete bez problémov. Plošinu spravuje špeciálna pracovníčka, ktorá po zazvonení prišla po vozičkára do 3 minút. 
Ak ste na invalidnom vozíku, dostanete sa autom aj do priestorov pre zamestnancov magistrátu. Musíte mať však bystrý zrak, pretože značka vám to neprezradí. Informátor prisľúbil, že celú vec postúpi správcovi budovy.
Treba vám na toaletu na magistráte a ste imobilní? Nedostanete sa. Vozíček sa cez dvere neprepchá a do pisoárov nedosiahnete. Vrátnik prisľúbil, že aj na tento problém upozorní správcu budovy. Ako to hodnotí vozičkár Marián Kozák? „Je veľmi zlé, že na WC sa dostať nedá. Nedostatkom sú aj privysoké pulty v kancelárii prvého kontaktu.“
S bezbariérovosťou vstupu do budovy sa vysporiadali veľmi dobre. „Sú tam dodržané všetky normy. Za najväčšie plus považujem, že slúži univerzálne. Horšie vnímam vnútorné riešenie. Nespĺňa princípy univerzálneho dizajnu, vylučuje človeka s postihnutím z hlavného vstupu. Musí prechádzať nedôstojným spôsobom cez suterén,“ skonštatovala Dagmar Kozáková, matka imobilného syna a šéfka Detskému klubu zdravotne postihnutých detí a mládeže.
„Mala som zvláštny pocit – že spadnem. Medzi operadlom a plošinou je veľká medzera. Nie je to veľmi bezpečné,“ zhodnotila využitie plošiny Martina Holentová. 
S problémom obrubníkov sa vozičkári stretávajú takmer pravidelne. Sami to väčšinou nezvládnu. „Je viac príkladov v meste, že tí, ktorí zabezpečujú bezbariérovosť, sa snažia o zošikmenie chodníkov. Nedarí sa im to však vždy. Zostávajú tam 2 až 3 cm na výstup, a to je vážny problém pre motorizovaných vozičkárov. Tí nedokážu svoj ťažký vozík preklápať,“ zhodnotila jeden z obrubníkov Dagmar Kozáková.
„Je to veľmi dobré. Musím pochváliť. Minule sa mi však na Úrade práce na Žižkovej stalo, že som do výťahu vôbec nevošiel. S papiermi som poslal asistenta, keďže som sa nevedel dostať dnu,“ povedal Matúš. Ako riešenie na Úrade Starého Mesta vníma Dagmar Kozáková? „S exteriérom som spokojná. Vstup do priestoru je však stiesnený. Plošina je podobná ako na KSK, bolo to však príjemnešie, keďže sa nešlo cez suterén.“ Pri dverách si však musíte dať pozor. Otvárajú sa pomerne ťažko a vozičkárovi s tým musí niekto pomôcť. Tiež sa vyššie ako na prízemie nedostanete.
Na severský miestny úrad sa nedostanete. Vozičkár musí čakať, či niekto vyjde von. Vedenie mestskej časti prisľúbilo, že nelichotivú situáciu chce riešiť v dohľadnom čase. Aspoň provizórne zatiaľ na zábradlie namontujú zvonček. Imobilný bude môcť zavolať informátora a povedať mu, čo potrebuje vybaviť.
O probléme bezbariérového vstupu na Hlavnú poštu sa hovorí už niekoľko rokov. Aj Korzár na jeseň na to upozornil. Prešlo niekoľko mesiacov. Nestalo sa nič. Vedenie Slovenskej pošty vtedy tvrdilo, že na požiadanie zákazníkov s takýmito ťažkosťami obslúži zamestnanec aj mimo priestorov pošty.
„Snaha vyriešiť prístup tu existovala. Mali však ťažkú situáciu, keďže je tu 12 schodov,“ skonštatovala šéfka Detského klubu.
Využila ju Martina Holentová aj s pomocou osobnej asistentky. „Vidieť, že bola snaha vytvoriť toaletu pre imobilného. Mali však priestorové problémy. Madlá nie sú dostatočne pevné. Je možné, že keby silnejší človek presúval svoje telo pomocou rúk, mohli by byť aj ohrozujúce,“ zhodnotila Dagmar Kozáková.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
