Skúsenosť s vlakovými samovrahmi má takmer každý z rušňovodičov železničného depa v Košiciach.
Ján Kupec, 40-ročný zamestnanec Železničnej spoločnosti Slovensko riadi rušeň od roku 1993. Pamätá si všetkých „svojich" mŕtvych v službe. Rad radom menuje traťové úseky, roky, základné údaje o obetiach. „Keď sa to stane, prvé čo si pomyslím, je: 'To azda nie! Zasa!' Tie prípady sa ako keby radili vedľa seba. Nový neprekryje ten predošlý, na žiaden sa nedá zabudnúť," hovorí. "Raz mi na rušni zostala visieť vetrovka zrazeného chlapca. Kým prišli záchranári, neustále v nej vyzváňal mobil. Myslel som na to, že asi volá niekto z príbuzných, ktorý nevie, že jeho blízky už nežije..."
Typickú samovraždu na trati z pohľadu rušňovodiča opisuje ako „polsekundovú záležitosť". Podľa predpisov, ak zbadá postavu v koľaji, použije zvukové znamenie, teda stlačí húkačku. Ak následne človek neuhne, zatiahne rýchlobrzdu. Vo väčšine prípadov však nie je čas ani na zatrúbenie. „Idete po trati, nič tam nie je a zrazu vám tesne pred mašinu skočí postava spoza nejakej prekážky alebo v neprehľadnom úseku. Ruka ide vtedy automaticky na rýchlobrzdu a vlak aj tak zastaví 200 – 300 metrov za miestom zrážky. Znie to kruto, ale samovraždy pre mňa nie sú nehody, ktoré spôsobím svojou nepozornosťou alebo nejakou chybou. To by ma mrzelo oveľa viac," vysvetľuje J. Kupec, prečo väčšina policajných správ o železničných úmrtiach obsahuje vetu „vzhľadom na krátku vzdialenosť rušňovodič nedokázal zrážke zabrániť". „Samotný rušeň váži 80 – 90 ton, vlak 250 až 600 ton, podľa dĺžky. Styčnú plochu pri brzdení tvorí železné koleso na úzkej koľajnici. Vzduchová brzda vlaku má navyše určitý reakčný čas, ktorý je pri osobných vlakoch päť až desať sekúnd. V prevádzke, napríklad pred stanicou, normálne brzdíme zo vzdialenosti 500 až tisíc metrov, rýchlobrzdou sa to dá skrátiť zhruba na polovicu".
Najhoršia je bezmocnosť
Podobnú skúsenosť pridáva ďalší rušňovodič v osobnej doprave, 38-ročný Ľubomír Kontúr, ktorý pracuje na železnici 20. rok. „V tme, ráno o pol druhej za Liptovským Mikulášom. Bol skrytý za skriňou pri návestidle, pár metrov pred mašinou vybehol a ľahol si na koľajnice. Nestihol som ani zatrúbiť, hneď som použil rýchlobrzdu a potom to buchlo..." Podľa neho samovrahovia väčšinou nestoja v koľajisku. Čakajú bokom a potom skáču tesne pred rušeň. Svoj základný pocit v takých chvíľach opisuje ako „totálnu bezmocnosť". Plynie z nemožnosti nejako blížiacu sa udalosť odvrátiť. „Človek by tomu chcel zabrániť, ale nedá sa. Nemôžete urobiť absolútne nič," hovorí.
Napriek všetkému sa stávajú aj raritné prípady, ktoré zhodou šťastných okolností neskončia smrťou samovraha. „Pri Letanovciach na Spiši som za svetla na dlhej rovine zdiaľky zbadal pri trati postavu, bol to miestny chlapec. Keď som zatrúbil, presunul sa do mojej koľaje. Videl som, že je zle a zatiahol som rýchlobrzdu. Brzdil som aj pätami a tŕpol, či zastaneme pred ním alebo nie. Rušeň zastal tak, že keby troška neustúpil, tak do neho ťuknem. On mi povedal, že je prekliaty a chce zomrieť. Poslal som ho preč," opisuje kurióznu udalosť J. Kupec.
J. Kupec a Ľ. Kontúr jazdia na trati Košice – Žilina - Bánovce. Jej prvý úsek po stanicu v Kostoľanoch nad Hornádom samovrahovia zvlášť obľubujú. Priťahuje ich najmä Ťahanovský tunel. Medzi železničiarmi je toto miesto známe ako „údolie smrti". „Keď tadiaľ idem, zvyšujem ostražitosť na 200 percent," hovorí Ľ. Kontúr. „Stále, keď vychádzam z Kostolian, v duchu sa pýtam: 'Dôjdem do Košíc alebo nie'?," pridáva sa J. Kupec.
Policajné štatistiky im dávajú za pravdu. Vyplýva z nich, že na tejto trati od roku 2009 zahynulo 18 ľudí, pričom 11 z nich v spomínanom kritickom úseku. „V samotnom Ťahanovskom tuneli alebo pri výjazde z neho smerom na Košice až po železničnú zastávku Ťahanovce, aj na priecestí v mestskej časti Ťahanovce," vymenúva obvyklé miesta týchto udalostí Michal Slivka z odboru komunikácie policajného prezídia. Zvlášť tragický bol za posledné tri roky 19. september 2010, kedy medzi zastávkami Ťahanovce – Kostoľany vyhasli v priebehu pár hodín dva ľudské životy.
Prvé, čo rušňovodič urobí, keď zrazí človeka, je, že privolá vlakvedúceho. Ten telefonuje dispečerovi, ktorý vyrozumie políciu, záchranárov, aj hasičov, ak treba vyslobodzovať zakliesnené telo. Udalosť oznamuje tiež výpravcom, ktorí uzavrú trať. Zabezpečí sa náhrada, ktorá vždy vystrieda otraseného rušňovodiča. Toho okamžite policajti podrobia dychovej skúške na alkohol a nasleduje prvý opis udalosti priamo na mieste. Neskôr ďalší do vlastnej zápisnice v depe. Potom výsluch na Inšpektoráte bezpečnosti železničnej dopravy, ktorý si rušňovodiča „preklepne". Zisťuje, či má lekársku prehliadku, psychotesty a platné odborné skúšky, či mal dostatočný odpočinok a podpísané takzvané poznanie trate. Inšpektorát ďalej skúma rýchlomer, teda akúsi „čiernu skrinku" vlaku, v ktorej je presne zaznačené, akým spôsobom bol riadený. Nakoniec rušňovodič vypovedá na polícii, ktorá prešetruje podozrenie z trestného činu ublíženia na zdraví alebo usmrtenia a po určitom čase oznámi, že nie je dôvod na začatie trestného stíhania.
Dostal list od matky samovraha
Týmto papierom z polície by mal mať rušňovodič celú nešťastnú udalosť za sebou. Niekedy to tak však nie je kvôli príbuzným usmrtených. J. Kupcovi už telefonoval človek, ktorý sa nevedel zmieriť s tým, že jeho bratranec dobrovoľne skončil so životom pod kolesami vlaku a vypytoval sa ho na detaily nehody. Inokedy, deň pred Vianocami, dostal list od matky chlapca, ktorý mu skočil pod vlak a za konanie syna sa ospravedlňovala.
Táto žena vo svojom smútku pochopila, že samovrah, ktorým je aj jej dieťa, neberie ohľad na iných. Jeho smrťou končia problémy len pre neho. Najviac trpia práve príbuzní, ale spomienky na rozrezané ľudské telá, viacnásobné vyšetrovanie a napríklad aj opakované pripomínanie smrtiacej zrážky horiacimi sviečkami na mieste, kde sa odohrala, môžu u rušňovodičov vyvolať traumu, s ktorou sa musia vyrovnať. „Nevážia si život a neuvedomujú si, čo to robí s nami. Hovorím tomu, že je to ďalší zárez na srdci. Nemôžeme sa potom čudovať, že rušňovodiči zomierajú v pomerne mladom veku a nedožijú sa dôchodku. To vypätie zanechá v každom niečo. Preto som niekedy nadnesene o tých ľuďoch povedal, že nech si to idú vyskúšať na rušeň, aké to je zraziť človeka a potom nech sa rozhodujú, či by to spravili," hovorí Ľ. Kontúr.
Hlavná psychologička ŽSR Agnesa Číková potvrdzuje, že usmrtenie na koľajniciach je v každom prípade mimoriadnou udalosťou, ktorá spôsobuje jej nechceným účastníkom psychický otras. Hovorí, že rušňovodiči predpokladajú, že môže nastať takáto situácia, ale nevedia dopredu, čo to s nimi spraví. V prvom rade prežívajú pocit bezmocnosti spojený s určitými výčitkami za tragédiu, napriek tomu, že si uvedomujú, že jej nemohli nijako zabrániť.
„Spracovanie tohto silného emocionálneho zážitku je individuálnou záležitosťou," vysvetľuje odborníčka. "V bezprostrednej reakcii na situáciu prevládajú symptómy ako úzkosť, pocit vyčerpania, oslabené sústredenie a vnímanie, skreslené usudzovanie. Preto je rušňovodič v riadení rušňa striedaný. Táto reakcia doznieva v priehu niekoľkých hodín až dní. Vážnejšie prípady sú, keď sa reakcie na traumatizujúcu udalosť dostavia neskôr, a to aj po niekoľkých mesiacoch. Varovnými signálmi sú napríklad opätovné prežívanie traumy, mimovoľné krátke spomienky, prehrávanie kritickej situácie v sne, vyhýbanie sa všetkému, čo zážitok pripomína. Vtedy už ide o postraumatickú stresovú poruchu, ktorá je spojená nielen s psychickými, ale aj somatickými prejavmi, ako bolesti hlavy, poruchy spánku, problémy s dýchaním alebo zažívaním."
Vo svojej praxi mala prípad, keď sa u rušňovodič postraumatická stresová porucha prejavila po roku. Prežitá nehoda sa mu vždy nanovo vynorila, keď prechádzal okolo miesta, kde sa stala. Nakoniec sa rozhodol zmeniť pracovné zaradenie.
Pomôže aj kňaz
A, Číková priznáva, že rušňovodiči zasiahnutí vlakovými samovraždami vyhľadajú psychológa zriedka. „Prevláda mylná predstava, že keď navštívia psychológa, musia sa podrobiť testovaniu a bude to mať vplyv na ich prácu, ohrozí to ich pracovné zaradenie. V tomto prípade ale ide o rozhovor, v ktorom sa vysvetľuje, počúva, usmerňuje. Je to 'prvá pomoc' po prežití traumatizujúcej udalosti," povedala.
Odborná psychologická pomoc však ani podľa nej nie je jediným ani dostatočným liekom, ako sa s traumou vyrovnať. Určitú ochranu by mali poskytnúť nadriadení rušňovodičov. Dôležité je informovať ich o ďalšom postupe, ako bude prebiehať vyšetrovanie, čo sa bude ďalej diať, aby tak zmiernili ich neistotu a stres. Významná je tiež podpora najbližšej rodiny a najmä kolegov – rušňovodičov s rovnakými zážitkami. Ide o akúsi solidaritu otrasených. „Tí, čo prežili to isté, sa navzájom pochopia, odovzdajú si svoje skúsenosti, rady. Nikto nesmie byť v takých prípadoch ponechaný sám na seba. Môže sa cítiť silný, ale nevyhnutné je sa z toho vyrozprávať. Najhoršie je uzavrieť sa do seba," dodáva.
Ľ. Kontúr ani J. Kupec nepripúšťajú, že by sa s ťaživými spomienkami na smrteľné zrážky nevedeli vyrovnať. Prvý si „resetuje hlavu" jazdou na motorke chopper vo voľnom čase a hovorí, že je to jeho spôsob, ako sa znova vnútorne pripraviť na náročnú prácu. Druhý z rušňovodičov sa zvykne porozprávať s blízkymi alebo kňazom. Ten ho nabáda k odpusteniu. „Hovorí mi, aby som bol k tým ľuďom zhovievavý, lebo len Boh vie, čo sa odohráva v ich duši. Ako veriaci zároveň viem, že človek nemá žiadnu zásluhu, že prišiel na tento svet, preto nemá ani právo rozhodovať, kedy a ako z neho odíde," vraví J. Kupec. Pre ľudí, ktorí sa vo svojom zúfalstve alebo nešťastí zahrávajú s myšlienkou, že si vezmú život, má jednoduchý, ale presvedčivý odkaz. „Ak nejaký problém má riešenie, je zbytočné robiť si starosti. Ak riešenie nemá, starosti aj tak nepomôžu," uzatvára.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
